Dangerous Existence 04 - Už toho bolo dosť

O dvadsať minút som už suchá a v teplom oblečení prišla do vstupnej haly, kde ma čakala netrpezlivá Tenten prešľapujúca z nohy na nohu.
,,Nepoznáš hodiny?“ zavrčala mojim smerom a obočie stiahla do naštvaného výrazu. Sklonila som hlavu a pery sa mi zatriasli. Chcela som jej povedať, prečo som meškala a že to nebola moja vina, ale niečo ma zastavilo. Tichý hlások v mojej hlave mi našepkával, že toto bolo len medzi ním a mnou a nemám to ďalej rozpitvávať. Namiesto odpovede som pred ňou zastala a hľadela som si na nohy.
,,Nabudúce ťa čakať nebudem. To si zapamätaj.“ Ozvala sa, keď som mlčala. Odrazu ma prudko potiahla za ruku a ja som v miernom šoku vypískla a vytrhla som si ju z jej zovretia. Chvíľu sme na seba v tichosti zízali. Začínala som z nej mať divný pocit a nepáčil sa mi.
,,Čo je? Myslíš, že ťa uhryznem?“ spýtala sa ma s nadvihnutým obočím a potom podišla bližšie ku mne, až sa mi nosom dotýkala toho môjho. Narúšala môj osobný priestor! A okrem toho... no, mala som pocit... prišla mi ta blízkosť až príliš intímna, ale neucukla som. Nemohla som! Moje telo bolo paralizované a nervozita sa mi usádzala v každom kúsku. Namiesto toho, aby som sa stiahla, pozorovala som ju s úplne vypleštenými očami a nevedela som sa pohnúť. Akoby moje telo úplne prestalo reagovať. Civela som na ňu a čakala čo urobí.
,,Hmmm...“ vydralo sa jej z úst keď sa priblížila ešte bližšie a lícom sa obtrela o to moje. Prehltla som a hrdlo mi zahorelo bolesťou od Sasukeho stisku.
,,Zaujímavé... nemáš takmer žiadny pud sebazáchovy.“ Zavrnela mi do ucha a mne sa z toho rozvibrovalo telo až po končeky prstov.
,,Mám.“ Zašepkala som mierne roztraseným hlasom a zaťala päste. Premýšľala som, čo mám urobiť, ale myšlienky sa mi zasekli a v hlave mi šlo len jedno. Je príliš blízko. Viac ako by mala byť!
V tom sa odtiahla a prešla si jazykom po perách. Usmiala sa a chytila ma za ruku. Keď videla, že sa jej nebránim, spokojne privrela oči.
,,Nemáš... inak by si ma odstrčila. To, že som ťa chytila za ruku bolo menej, ako to, že som ťa takmer pobozkala.“ Ukázala mi rad bielych zubov a jemne ma potiahla, aby sme sa pohli. Pri tom si so mnou pevne preplietla prsty a odmietala ma pustiť a ja som radšej nevzdorovala. Namiesto toho som sa snažila kontrolovať triašku v kolenách. Som tu sotva pol dňa... a zažívam jeden šok za druhým. Asi sa zosypem.
,,Neboj sa. Poď.“ To ma teda utešilo... premýšľala som nad tým, čo mal znamenať tento výstup. Chcela ma upozorniť, aby som už viac nemeškala? Chcela si zo mňa vystreliť? Alebo...
,,No dobre... pýtaj sa. Cítim aká si napnutá.“ Utrúsila na pol úst, pustila ma a zvalila sa do mäkkého kresla na chodbe kde nik nebol. Iba my dve. Porozhliadla som sa a zistila, že je tu už len jedno voľné kreslo oproti nej a tak som sa usadila. Bolo pohodlné a keď sa mi svaly uvoľnili, zistila som, že presne to som potrebovala. Odpočinúť si.
,,Si na ženy?“ spýtala som sa keď som konečne nabrala odvahu a jej pohľad mi začal byť nepríjemný. Pohľadom prešla po mojom tele a vyzerala, akoby ma hodnotila. Potom sa uškrnula.
,,Ani nie.“ Čo je toto za odpoveď do r*ti!
,,ANI nie?“
,,Vieš, ja si myslím, že všetky ženy sú tak trochu bisexuálky. Nemajú problém spolu... tráviť čas.“ Stisla pery a ja som sa prudko nadýchla. Pekne to nazvala. Vraj tráviť čas.
,,Podľa čoho tak usudzuješ?“ dovolila som si položiť jej ďalšiu otázku a uhla som jej hnedým očiam, ktoré ma vyzývali, nech sa pýtam ďalej. A presne to som urobila. Chcela som nejaké odpovede.
,,Porovnaj si to s mužmi. Ktorý chlap pobozká druhého len tak? No a na druhej strane...“ nechala odpoveď visieť vo vzduchu. Odvrkla som si. Prišlo mi to smiešne.
,,Aby si neskôr nebola prekvapená.“ A toto malo znamenať zasa čo? Vôbec som sa v nej nevyznala. Moje telo zaplavovala jedna vlna chladu za druhou.
,,Myslím, že si budeme veľmi dobre vychádzať.“ Jej sladký úsmev v sebe skrýval niečo, čo som ani nechcela vedieť.
,,No poď. Ideme na obed. Meditácia vyčerpáva.“ Rýchlo sa postavila na nohy a tentoraz ma nechytila za ruku, za čo som jej bola vďačná. Dobre, neviedla si ma ako nejakú priateľku, ale bola na mne takmer nalepená.
Na tanier mi naložili niečo... no, myslím, že slovo niečo to dokonale vystihuje a nasledovala som Tenten ku stolu. Až keď som si sadla a pozrela sa do taniera, uvedomila som si aká som hladná, takže som sa ani neobťažovala zisťovať čo vlastne jem. V rýchlosti sme to do seba nahádzali a vybrali sme sa rovno na odpoludňajší kurz.
Keď sme vošli, všimla som si, že všetci sedia v tureckom sede na zemi a na niečo čakajú. Prechádzali sme pomedzi ľudí a hľadali dostatočne veľký pľac, kam by sme sa obe usadili. Popri tom som po očku prehľadávala miestnosť a potešilo ma, že sme na opačnej strane ako Sasuke, ktorý mi bol otočený chrbtom a možno už začal.
Usadili sme sa a v tom dnu nakráčal veľký muž s bielymi vlasmi. Sadol si pred nás na akýsi podstavec a premeral si nás.
,,Takže, môžeme začať. Neviem, či som vám to už spomínal, ale je pohodlnejšie meditovať nahý. Mnísi verili, že je lepšie, ak ste odetý vo svojom rúchu pridelenom Bohom.“ Pozrel sa po každej žene, ktorá tu bola a chvíľu čakal.
,,To už ste spomínali, Jirayia-sensei.“ Ozvalo sa vedľa mňa nahlas a naštvane. Pozrela som sa a všimla som si, že sedím vedľa Naruta. Myslím, že tak ho Tenten pomenovala. Až teraz som si všimla, aký je opálený, jeho modré oči sa zdali byť ešte viac priezračné ako pred tým a z diaľky som si to pred tým nevšimla, ale na líci mal tri čiarky. Aké zvláštne.
,,Och... moja hlava deravá.“ Zasmial sa sensei a ruku si zaboril do hrivy.
,,Tak, radšej začnime. Najskôr sa uvoľnite, nadýchnite sa zhlboka trikrát a pokrúžte hlavou. Teraz hlboký nádych a... pomalý výdych.“ Robili sme presne to, čo po nás chcel a uvoľňovali sa postupne od končekov prstov na nohách až po korienky vlasov.
V priebehu času, ktorý som tu bola som prestala vnímať zvuky. Šlo to ťažšie, ale dalo sa to po dlhšom snažení. Ale prestať cítiť chuť, vôňu a prestať myslieť sa mi nedarilo ani po niekoľkých hodinách.
,,Stačí. Pomaly navráťte svojmu telu cit.“ Ozvalo sa odrazu a tak som poslúchla.
,,Otvorte oči.“ Rozlepila som viečka od seba a zadívala sa dopredu. Všetci naokolo vyzerali, akoby sa prebrali zo spánku. Niektorí sa usmievali, iní sa tvárili neutrálne.
,,Ako sa cítite?“ zaburácal jeho dunivý hlas v otázku a postavil sa. Ozvalo sa mrmlanie zo všetkých smerov.
,,Mne sa to nedarí! Vždy sa zastavím pred tou bránou, či čo to má byť.“ Naruto vedľa mňa si namosúrene založil ruky na hrudi a nesúhlasne našpúlil pery.
,,Naruto, musíš sa viac snažiť. Málokomu sa to darí. Je to veľmi náročné a trvá to u každého individuálne. Sasuke sa už dostal myslím, že dosť ďaleko, nie?“ svoj zrak premiestnil z blondiaka na toho... uff, ani neviem ako ho nazvať. Ten len stroho prikývol, ale nič nepovedal.
,,Nebaví ma to.“ Zavrčal Naruto a postavil sa na nohy. Sasuke si len posmešne odvrkol. Ako môžu byť oni dvaja kamaráti? Veď sa tak vôbec nesprávajú! Nevedela som si ich predstaviť ako sa spolu smejú, ani ako spolu kráčajú vedľa seba.
Z premýšľania ma vytrhol pohyb. Všetci naokolo začali tiež vstávať.
,,Sústreď sa a uvidíš.“ Povedal mu Jiraiya s úsmevom keď sme vychádzali a zatvoril dvere.
,,Ak ťa to uteší, ja som sa dostala iba k prvému bodu.“ neviem prečo som mala potrebu k nemu prehovoriť, ale možno to bolo preto, lebo som s ním súcitila. Aj mne sa to zdalo byť hrozne ťažké. Naruto vedľa mňa prekvapene zažmurkal a otočil hlavu na moju stranu. Doteraz ma vedľa seba ani nezaznamenal. Očividne.
,,Ty si tá nová?“ namiesto odpovede mi položil otázku, ale brala som to. Lepšie ako keby ma odpálkoval. Prikývla som a on ku mne vystrel ruku. S potešením som mu ju stisla.
,,Som Naruto Uzumaki.“ Predstavil sa milým hlasom.
,,Sakura.“ Opätovala som mu úsmev, ktorý mu pohrával na perách.
,,Snažíš sa zvyknúť si tu, že?“ spýtal sa a zastal na chodbe. Všetci nás obchádzali, ale nemu to zjavne nevadilo. Zrazu mi prišlo tak ľahko. Mala som pocit, akoby mi rozumel. Usmiala som sa a stres zo mňa opadol. Strach, ktorý som doteraz pociťovala zmizol.
,,Snažím.“ Pritakala som a mierne rozhodila rukami, aby som tomu dodala tú správnu mieru, ale do niekoho som vrazila.
,,Prepáč!“ obrátila som sa na dotyčnú osobu s úprimným ospravedlnením, keď sa mi moje oči stretli s nepriateľským pohľadom čiernej temnoty odrážajúcej sa v Sasukeho očiach. Vravela som, že strach zo mňa opadol? Tak teraz sa vrátil a trojnásobne horší.
,,Dávaj pozor.“ S úškrnom sa pomedzi nás pretiahol, akoby nás nemohol obísť! Prerval sa cez nás a vôbec ho netrápilo, že som mu nestihla uhnúť z cesty a asi preto do mňa strčil lakťom. A možno to bolo v jeho úmysle. Padala som dozadu, ale Narutove ruky ma zachytili skôr ako som stihla dopadnúť na zem.
,,Nevšímaj si ho.“ Naruto nesúhlasne pokrútil hlavou a zazrel na jeho chrbát vzďaľujúci sa od nás. Pošúchala som si boľavé rebrá a potriasla hlavou.
,,Neznáša ma.“ Povedala som to skôr sama sebe, ale Naruto ma počul a obrátil svoje oči na mňa. Na chvíľu sa zatváril ľútostivo a potom sa pousmial.
,,Nie... je to proste Sasuke.“ Pokrčil vyhýbavo plecami, aby mi ukázal, že viac sa k tomu nedá povedať.
,,Správa sa tak nepríjemne iba ku mne, alebo aj k iným?“ nevedela som odkiaľ sa tá otázka vzala, ale zrazu som ju vyslovila. Stisla som pery, ale vziať to nešlo späť.
,,To je jeho povaha.“ A tým by sa asi všetko malo vysvetliť.
,,Myslela som si, že ste kamaráti.“ Nafackujem si? To čo mu pokladám za otázky. No, Sakura... dnes boduješ! Jeho výraz tváre sa trochu napol a modré oči uprel kamsi do neznáma, akoby sa stratil v myšlienkach.
,,Tak tu si!“ Ktosi mi položil ruku na plece a tak som sa obzrela. Tenten sa žiarivo usmievala a Naruto sa vrátil späť do reality. Aspoň tak mi prišiel, keď sa strhol.
,,Á, vidím, že si sa zoznámila s naším zabávačom.“ Naruto nadvihol obočie a prešiel to bez poznámok a Tenten sa zacerila a potom na neho vyplazila jazyk. Ako malé decko.
,,Ideme?“ nedala možnosť ani jednému z nás čokoľvek povedať. Namiesto toho, aby som prikývla, zasekla som sa. Nechcem ísť s ňou. Nikam!
,,Pôjdem si ľahnúť. Som unavená z cesty.“ Ospravedlnila som sa im obom a otočila som sa na päte skôr ako stihli hocičo urobiť.
Vletela som do izby a zabuchla za sebou dvere. Zvalila som sa na posteľ a konečne som mohla dať voľný priechod emóciám, ktoré som celý deň potlačovala. Cítila som, ako ma ešte stále bolí krk a vedela som, že tam budem mať modriny od jeho stisku. V mysli sa mi znovu zobrazila tá scéna. Silno som stisla oči k sebe a snažila som sa zabrániť vzlyku, ktorý sa mi dral z úst. Je to len prvý deň. Tie bývajú vždy najhoršie. Zajtrajšok bude lepší. Bude iný.

Uchiha Sayori, Nellynuska, zina296, Nixal, Kami-chan, Saiyuki no Jashin, Sarah Nara :)

Uchiha Sayori: Ďakujem, budem sa snažiť.
Nellynuska: Och, som prekvapená toľkým nadšením, ale neskutočne ma to teší! Neboj sa k všetkému príde, všetko čo tam má byť tam bude a možno budeš prekvapená viac, ako si myslíš A ďakujem za tie náramky
zina296: Ďakujem, dúfam, že sa ti to bude aj naďalej páčiť a som nesmierne poctená, že si si prečítala ďalšiu moju tvorbu
Nixal: Ďakujem, aj ja sa smejem síce ani neviem na čom, možno skôr, že ma tešia vaše komentáre! Nuž, tamto som nečítala, ale hneď ma to zaujalo a len čo si najdem čas popri škole ešte aj čítať okrem písania, tak si to pôjdem kúpiť do Pantha Rhei - MILUJEM KNIHY! Ale zaujalo ma, že je to svojim spôsobom podobné, sranda k tvojmu typu sa nebudem vyjadrovať - čas ukáže čo mi v tej hlave ešte skrsne a ďakujem, som šťastná za tak pozitívny komentár!
Kami-chan: Nuž, zbožňovanie určite nie, ale hneď sa cítim ľahšie keď vidím komentár od teba! To, akých som ich spravila ma teší, že ich tak berieš a nevadí ti to Dúfam, že aj tento diel sa ti bude páčiť. a Ďakujem za zanechaný komentár Kami-chan
Saiyuki no Jashin: Ďakujem, potešilo ma, že si si ju zamilovala a to sa len rozbehla, dúfam, že nesklamem
Sarah Nara: ĎAKUJEM! Aj mne si zlepšila náladu! A tamto som nevidela ani nečítala, neviem čo to je ale aj to si pozriem, keďže je to očividne niečim podobné Thanks