Dve oči- Kapitola IV. Skúšaná

Ako sa ukázalo, moment prekvapenia bol na jeho strane, pretože na to čo som uvidela, sa jednoducho nijako pripraviť nedalo. Ostala som stáť ako obarená a nezmohla som sa ani na slovo. Áno, čakala som všetko možné. Medzi rôznymi variantami jednoznačne dominovala predstava Hakua, ako mladšiu kópiu Zabuzu. Alebo s jazvou na tvári. So strašidelnými očami. Očakávala som všetko, len nie to, čo som teraz pred sebou videla.

Predo mnou stál chlapec v mojom veku, s dlhými hnedými vlasmi a hnedými očami. Nie, to nie je vôbec postačujúce. Pochybovala som, že to niekedy budem vedieť niekomu opísať. Až neskôr som prišla na popis, ktorý aspoň sčasti odzrkadľoval moje vtedajšie pocity. Bol ako socha. Nádherná, dokonalá socha, kde každý kúsok bol vytesaný s takou precíznosťou a citom, akú majú len tí najväčší majstri. Sám o sebe je síce pekný, ale až v celku sa ukáže jeho naozajstná krása. Tak nejak som sa cítila. Ako človek obdivujúci čistotu, ktorú on nikdy nedosiahol. Kde som oproti nemu bola ja?

„Yuki,“ počula som kdesi v pozadí zahmlený hlas. Ten ma prinútil vrátiť sa do reality. Ako- tak. Haku sa tváril znepokojene. Asi nebol veľmi zvyknutý na to, by sa na neho niekto pozeral viac ako minútu bez slova. Potom som si všimla, že má pohľad uprený niekam k môjmu bruchu.

„Si celá doráňaná,“ prehlásil so starosťou v hlase. Pozrela som sa smerom nadol. Keď som videla tie dlhé, červené škrabance, ztočila sa mi hlava. Nebolo mi zle. Do líc mi stúpala horúčava. Hanbila som sa pred ním, pretože on za pár sekúnd dokázal poraziť štyroch lovcov, polomŕtvu ma odniesť až sem a ani nevyzeral, že by sa zapotil. Ja som oproti tomu vyzerala, ako by som prežila vojnu. A to som len utekala. Automaticky som si sadla, pretože som nedôverovala mojim nohám, že ma po tomto zážitku unesú.

„Yuki? Si si istá, že ti nič nie je?“ naliehal. Len som nemo pokrútila hlavou.
„Tie rany sa musia vyčistiť. Myslíš, že to zvládneš sama?“
„Budem musieť,“ sykla som od bolesti, keď som vstávala. Prišiel čas opäť sa postaviť na vlastné nohy. Doslova.
„Dobre teda,“ prisvedčil neochotne, „ keď vyjdeš z tejto izby na chodbu a pôjdeš až na jej úplný koniec, nájdeš niečo ako kúpeľnu. Voda je čistá a teplá. Keď sa do polhodiny nevrátiš, pôjdem po teba.“

Bolo vidieť, že to myslí vážne. Zaumienila som si, že aj keby som mala po ceste päťkrát omdlieť, zvládnem sa očistiť aj sama. Neviem prečo, ale nezvládla by som sa na neho už dlhšie pozerať. Otočila som sa a pomalými krokmi som sa blížila na chodbu. Na chrbte som cítila jeho pohľad. Automaticky som kládla jednu nohu pred druhú, až som sa nejakým zázrakom dostala do spomínanej kúpeľne. Aj tam horeli sviečky a v rohu bola zapálená vonná tyčinka. Zhodila som zo seba zvyšok oblečenia, a vkĺzla do veľkej oválnej priehlbiny v strede.

Mala som čo robiť, aby som nevykríkla. Voda bola hlbšie, než som čakala a tak som sa do nej nechtiac ponorila celá. Mala som pocit, že moje nezahojené rany na bruchu sa ešte viac otvorili a boleli ešte viac, ako keby mi tam niekto priložil do žerava rozpálený kunai. K tomu sa ešte pridala nečakaná bolesť na rukách. Aj tam som musela mať rany, len som si ich nevšimla. Jedinou výhodou, ktorú mi tento zážitok priniesol bolo, že som konečne bola schopná uvažovať jasne. Bolesť mi vyčistila myseľ, kde sa okamžite vkradla otázka: čo ďalej? Ostať tu a vyčkať, ako sa všetko vyvinie? Alebo znovu odísť a začať úplne nový život? To by som mohla spraviť len vtedy, keby som sa dokázala od všetkých a všetkého odcudziť. Rozum mi jednoznačne velil prikloniť sa k druhej možnosti. Samozrejme, že som ho neposlúchla. Aké typické.

Tak som sa, zabalená v látke, ktorú som našla poskladanú pri dverách, o niekoľko minút neskoršie vracala pomaly naspäť. Rany boli na tom oveľa lepšie. Bolesť po prvotnom šoku rýchlo ustúpila a podľa vône, ktorá sa vlnila nad vodou som usúdila, že v nej bol nejaký odvar z bylín. Zaumienila som si, že sa o liečení naučím viac.

Keď som vošla do izby, Haku sedel na svojej podložke a tváril sa ustarane. Vyzeral, že už sa chcel pobrať ma skontrolovať. Ešte šťastie, že som to stihla.

Pohľadom ma kontroloval. Keď usúdil, že neumieram, a rozum mi tiež neodišiel kamsi do noci, začal sa vyzliekať a pripravovať na spánok. Bleskovo som sa otočila, potlačujúc červeň, ktorá sa mi tlačila do líc. Nebol to pre mňa zrovna typický pohľad. Ale čo už bolo v tej chvíli tak, ako malo byť? Rozhodla som sa, že najlepšie spravím, ak si už konečne doprajem odpočinok. Odišla som za paraván a čo najopatrnejšie som sa uložila. Otočila som sa smerom k nemu, hoci som videla len jeho siluetu. Bol pre mňa jediným oporným bodom. Všetko ostatné padlo v tej chvíli, ako som opustila Konohu.

„S tréningom chcem začať už zajtra,“ prehlásila som. Znelo to viac sebavedomejšie, než som sa v skutočnosti cítila.
„To ti nedovolím,“ ozvalo sa po chvíli ticha.
„Ale ja potrebujem znova ténovať,“ oponovala som mu, „potrebujem sa cítiť viac...“
„Živá?“ prerušil ma Haku. „za tie otvorené rany ti to stáť nebude, Yuki.“
„Veď ani nevieš, čoho som schopná.“
„To síce nie, ale rozhodne ti viem povedať, čoho schopná už nikdy nebudeš, keď si nenecháš poradiť.“ jeho hlas bol tichý ale rozhodný. Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Tak veľmi som mu chcela ukázať, že aj ja mám moc, Že aj ja som schopná bojovať po jeho boku ako rovnocenný partner.
„Prosím,“ naliehal.

Ostala som totálne odzbrojená. Prekvapená úprimným záujmom a starosťou. Takto sa o mňa asi ešte nikto nikdy nezaujímal. Pravdepodobne ani doma nie. Určite ani doma nie. Myslel to vážne, že ak s nimi ostanem, budú ma brať ako sebe rovnú osobu? A čo dôležitejšie, ako blízku osobu? Celou svojou bytosťou som dúfala, že je to pravda. Ak som niekedy potrebovala v svojom okolí niekoho blízkeho, tak to bolo práve teraz.

„Dobre teda,“ súhlasila som, „ale keď nebudem môcť trénovať, nauč ma aspoň niečo o liečení. Túto disciplínu som až trestuhodne dlho zanedbávala.“ Tí, s ktorými som skončila ja už lekára nepotrebovali. Ale chváliť som sa s tým nemienila.
„A ty mi na oplátku povieš, pred čím si utekala. Ak budeš chcieť,“ dodal po chvíli.
„Prečo nie. Zabuza to bude chcieť vedieť tak či tak a jemu by som odporovať nechcela.“ vravela som už v polospánku.
„No, Zabuza-san vie byť naozaj veľmi presvedčivý,“ zahlásil mierne pobavene. Nechcem si predstaviť, ako veľmi. Tacujúce tiene, ktoré vrhali plamene sviečok ma uspávali. Nevnímala som už skoro nič, len som dúfala, že sa nezobudím v strede noci na nejkú odpornú nočnú moru. Dobrú noc, Yuki...zdalo sa mi, že som počula povedomý, príjemý hlas. Potom som zaspala tvrdým spánkom bez snov.

Zobudila som sa pomerne skoro ráno. Pravdepodobne. Svetlo totiž do izby neprenikalo tak, ako by malo. Cez stromy ho do izby presvitalo pomerne málo, takže kľudne mohlo byť aj niečo okolo obeda. Pri nohách som si našla kôpku šatstva a odkaz napísaný úhľadným písmom.

Yuki, priniesol som ti nejaké náhradné šaty, keďže tvoje boli v nepoužiteľnom stave. Dúfam, že sa nehneváš, ale vyhodil som ich. Ak pôjdeš po chodbe a budeš sa pozerať naľavo, nájdeš schody nadol. Hneď prvá miestnosť dolu je kuchyňa. Je tam čaj a sušené mäso, tak sa poriadne najedz, aby si nabrala sily. Šiel som do lesa zbierať liečivé byliny na našu dnešnú prvú lekciu. Našľapuj opatrne a pridŕžaj sa stien!

Haku

Zobrala som si prvý kus oblečenia a začala som ho skúmať. Keď som ho zdvihla, niečo spadlo na zem s kovovým cinknutím. Ten kus oblečenia bolo krátke kimono farby morskej zelene, ktoré odhadom mohlo siahať tak do polky stehien. Cez pás malo preloženú dlhú, tmavomodrú, širokú stuhu. Rukávy malo dlhé a prilehavé, pri zápästiach sa mierne rozširovali a voľne padali smerom na zem. Ďalej som si v kôpke našla jednoduché, priliehavé krátke nohavice (tmavomodré ako tá stuha) a typický sieťovaný spodný odev. Topánky neboli tie, na aké som bola zvyknutá. Boli to dreváky, aké mal Haku. Keď som ich zdvíhala zo zeme, aby som si ich prezrela, oči mi upútalo zablyšťanie sa niečoho na podlahe. Boli to dve kovové ihlice do vlasov. Každá z nich mala na konci krátku retiazku. Jedna bola zakončená príveskom v tvare mraku a druhá zas listom. To oni spadli, keď som si brala kimono.

Po podrobnej kontrole som zhodnotila, že som nedopadla vôbec zle. Môj štýl to teda nebol, myslela som si, keď som si na seba postupne s väčšou či menšou námahou naťahovala jednotlivé vrstvy. Ako zlatý klinec som si nechala ihlice. V živote som nemala vlasy ani v cope, nieto ešte v nejakom drdole. Ale čo, nový deň, nový život. Po pár minútach zúrivej snahy sa mi podarilo všetky vlasy, až na pár prameňov okolo tváre sčesať do uspokojivého drdola. Mala som pocit, že aj tak neho trčia na všetky strany, ale ihlice účes držali a to bolo hlavné. Nakoniec som si vzala aj masku, no pripevnila som si ju len zboku tváre. Pomaly som vykročila von. V tých čudných drevákoch sa mi na moje prekvapenie chodilo,vzhľadom na môj stav,celkom pohodlne. Mala som nutkanie sa aspoň kúsok prebehnúť, aby som zhodnotila svoju rovnováhu, ale nakoniec som odolala. Kebyže sa mi nebodaj otvorí nejaká rana, Haku sa vôbec nepoteší.

Pomaly, pridržiavajúc sa stien, som s blížila ku schodom. Pripadala som si ako nejaká čudná bábka, ktorú v rukách drží dieťa. Moje pohyby boli nevyrovnané a trhané, keďže na svoju zranenú nohu som sa snažila nedostupovať. Bola som rada, že sa mi moje dlhé rukávy nemotajú pomedzi nohy. Ukázalo sa, že siahajú len niečo pod kolená. Akúrát som vošla do stroho zariadenej miestnosti, ktorá sa tu nazývala veľkodušne kuchyňou, keď som za sebou zaznamenala pohyb. Otočila som sa. O stenu sa opieral Zabuza a uškŕňal sa na mňa.

„Pozerám, že si sa aklimatizovala rýchlo,“ prehodil. Keď som na neho chvíľu len nechápavo hľadela, dodal: „To, čo máš na sebe, je ženská verzia uniformy pre elitné jednotky z našej milovanej Kirikagure.“
„Aha, no musím držať s týmom, nie?“ poznamenala som a ukázala na svoju masku.
„Haku sa teda vyznamenal. Si na nerozoznanie od dievčaťa, ktoré som videl včera. Vlastne by som ani nepovedal, že si to ty. Zotavuješ sa rýchlejšie, než som čakal.“
„To tie vlasy,“ nemohla som si odpustiť.
„Ale povaha ostala rovnaká,“ zachehtal sa.

Nemienila som sa s ním doberať, a tak som si len uchlipla z čaju. Chutil vynikajúco. Zabuza si sadol na stoličku. Rozvalil sa, by bol lepší výraz. Bol tak brovský, že sa mu nohy nevošli pod malý stôl, tak si ich vyložil naň. Odtrhol si kus sušeného mäsa a sústredene prežúval.

„Tak teda Yuki, povieš mi o sebe niečo viac?“
„Radšej by som počkala na Hakua. Šiel po nejaké byliny, ktoré mi chcel dnes ukázať. Ešte nemôžem trénovať, tak sa aspoň budem učiť.“ vysvetlila som.
„Tak to sa nevráti ešte minimálne hodinu. A ja som naozaj veľmi zvedavý,“ povedal s nepatrným dôrazom na slovo veľmi.
Nemohla som nič robiť, aj tak som mu to musela povedať. Skôr, či neskôr. Aspoň časť. Nemala som postranné umysly, ale nevedela som, či sa po tom incidente s mojimi očami vlastne ešte môžem považovať tú osobu, ktorou som bola predtým. Začala som teda najjednoduchšie ako som vedela.

„To prvé, čo vám poviem je, že som priamym potomkom z dvoch klanov.“