Duchovia, Halloween a Záhrobná Konoha

Jedného večera, konkrétne na Halloween, keď vysoko na oblohe svietil mesiac v splne, prechádzal Naruto ulicami Konohy. Práve sa veľmi dobre navečeral v Ichiraku ramen a chystal sa si poriadne odpočinúť, aby bol plný síl, keď pôjde na druhý deň trénovať. Natiahol sa ako mačka a ledva potlačil zívnutie. Vzdychol si a keď došiel k dverám svojho bytu, zanadával, lebo si zabudol kľúče doma. Našťastie mal na takéto prípady záložný plán a zohol sa, aby spod rohožky vztiahol náhradný kľúč.
Doma odhodil svoje topánky do najbližšieho kúta, ani ho netrápilo, že ich ráno bude opäť rýchlo zháňať.
„Ah, konečne doma,“ zvolal, zasvietil svetlo a zhíkol. Mal návštevu.
„Strapatý, neupravený a k tomu ide ešte aj neskoro!“ rozhorčovala sa žena, ktorá sedela za Narutovým stolom a nervózne kývala nohou. Mala dlhé červené vlasy siahajúce až pod zadok, na tvári prísny výraz a prekrížené ruky na prsiach.
„Ale no tak, drahá,“ snažil sa ju upokojiť blonďavý muž stojaci za ňou, ktorý sa až príliš ponášal na Naruta. A on ho spoznal. Lenže bol taký šokovaný, že ho vidí pred sebou, že nedokázal robiť nič iné, ako nemo otvárať ústa a ukazovať na nich prstom, „nevidela si ho šestnásť rokov, mohla by si byť milšia.“
Červenovlasá žena si vzdychla, no jej prísny výraz nepoľavil. „Minato,“ oslovila muža, „ja to viem, ale keď sa proste pozriem na ten neporiadok okolo, nedokážem sa na to len tak pozerať.“
„Ja to upracem!“ Naruto vyskočil ako pajác na strune a pustil sa do upratovania. Vlastne, to len všetko nahádzal do skrine, pretože chcel zistiť, čo robí štvrtý Hokage v jeho byte so ženou, ktorú nikdy v živote nevidel. Keď už bolo všetko mimo dosahu očí prísnej dámy, vrátil sa Naruto k nim a pozeral sa, ako sa o niečom potichu a horlivo rozprávajú.
Stál tam ako taký tĺk a pohojdával rukami, kým čakal koniec ich tichého rozhovoru. Keď už to nemohol vydržať, sadol si na voľnú stoličku a tým neverbálne ukončil ich rozhovor.
„Kto ste?“ spýtal sa ich priamo. Štvrtý Hokage už otváral ústa, že sa predstaví, no Naruto ho predbehol, „Kto ste vy, to viem. Ale kto je tá pani?“ pozrel sa na ňu spýtavým a mierne prihlúplym výrazom. Tej pani, ako ju nazval, navrela na čele žila, podobná Tsunadinej, keď ju dostal do stavu nepríčetnosti.
„Ja ti dám takú pani, že sa do konca života nespamätáš,“ a už aj vstávala a napriahla ruku, že Narutovi jednu vrazí, že by videl všetky existujúce súhvezdia, no Minato, ako ho nazvala, ju zastavil.
„Kushina, upokoj sa,“ dohováral jej a tlačil ju späť na stoličku. Naruto sa krčil za tou svojou, ako vystrašené dieťa a s vystrašenými očami sa pozeral na ženu, ktorá mu v tej chvíli pripomenula Sakuru, keď ju rozčúlil.
„Naruto, nemusíš sa báť,“ dohováral aj jemu, ten sa vystrel a zmätene sa naňho pozeral.
„Ako to, že viete moje meno?“ spýtal sa začudovane.
„Prečo by ho nevedel?“ predbehla Kushina Minata v odpovedi, „on ti ho dal,“ a až potom si uvedomila, čo povedala a zahryzla si do spodnej pery a ospravedlňujúco sa pozrela na Minata, ktorý si len vzdychol.
„Čo...čo to má znamenať?“ spýtal sa a o krok od nich cúvol. Nechápal, prečo by jemu mal štvrtý Hokage, hrdina Konohy, dávať meno. A už vôbec nechápal, prečo stojí rozhodne a určite mŕtvy človek v jeho kuchyni. O môj bože! Veď štvrtý Hokage je predsa mŕtvy! Ale je v jeho kuchyni s nejakou ženskou, ktorá má rovnaké brutálne sklony ako Sakura! A...a oni sa s ním rozprávajú! To nie je možné!
„Vy ste...“ začal habkať Naruto.
„Len to povedz, Naruto,“ usmial sa naňho Minato, lebo si pomyslel, že Naruto pochopil Kushinino prerieknutie. No mýlil sa.
„Vy ste duchovia!“ skríkol Naruto zväčšoval od nich vzdialenosť , „Duchovia! V mojom byte! Čo som komu urobil!“ kričal ako zmyslov zbavený.
„Naruto, upokoj sa!“ hovoril mu Minato a pomaly s vystretými rukami s k nemu blížil. No Narutov panický strach z duchov mu nedovolil ho počúvať. Jemu úplne stačilo, že je to duch. Minato sa mu ešte snažil dohovárať, že mu neprišli ublížiť, no blond chlapec si zapchal uši.
„No tak dosť!“ zvolala Kushina a tresla Narutovi po hlave až sa zosypal ako slečinka.
„Bolo to nutné?“ spýtal sa jej Minato.
„Nepočúval by ťa,“ obhajovala sa Kushina, „ vezmi ho na posteľ. Nemôže ležať na zemi. Prechladne.“
„Myslím, že prechladnutie nie je nič oproti tomu, že bude mať hrču na hlave od svojej vlastnej...“
„Dobre, vezmem ho sama,“ prerušila ho a urobil a tak, ako povedala. Minato si len vzdychol, rozhodil rukami a pobral sa za svojou drahou polovičkou.

Naruto sa začal preberať a matne si spomínať, čo sa mu stalo. Čo sa mu vlastne stalo? V byte mal dvoch duchov – jeden patril štvrtému Hokagemu a druhý akejsi brutálnej žene. Pretrel si oči a sám sebe si povedal, že to musel byť iba zlý sen. Nič viac. Iba sen, z ktorého sa práve prebral.
„Myslím, že sa preberá,“ počul vedľa svojej postele ženský šepot.
„Nebol v bezvedomí veľmi dlho,“ poznamenal druhý hlas, ktorý patril mužovi, „zdá sa, že tvoja rana po tom všetko dosť zoslabla,“ neodpustil si a potom zjajkol, „beriem späť,“ a bolo počuť, ako si rukou prechádza po hlave a vždy, keď prešiel po ranenom mieste, sykol.
„Čo sa to tu...“ začal Naruto vstávať, no potom si všimol dve postavy stojace pri jeho posteli. Tie isté, čo videl predtým. Nielenže nedokončil vetu, ale od vystrašenia spadol z postele.
„Opatrne,“ povedala mu Kushina a pomáhala mu vstať, „lebo tam budeš mať ďalšiu hrču.“
Naruto sa od nej rýchlo odtiahol a vyjavene sa na nich pozeral.
„Povedz mu to,“ povzdychla si Kushina a pozerala sa pri tom na Minata.
„Dobre,“ prikývol, „Naruto, mal by si vedieť, kto sme. My sme tvoji rodičia!“
Obaja jeho rodičia očakávali, že Naruto bude šťastný, že ich uvidí a hodí sa im do náruče. Alebo že im nebude veriť. Či ich vysmeje. No on znova odpadol ako slečinka a Kushina s Minatom si vymenili znepokojené pohľady. Nemajú veľa času. Iba do svitania a keď im bude každých pár minút odpadávať, tak budú musieť čakať rok na ďalšiu príležitosť. Obaja prikývli a rozhodli sa, že nemajú na výber.
„Je mimo dosť dlho,“ poznamenal mužský hlas, ktorý nepatril Minatovi a bolo z neho cítiť, že osoba, ktorej patril je veľmi prísna.
„Pamätám si, že Naruto zvykol dosť preháňať pokiaľ šlo o nadprirodzené veci,“ povedal starší hlas, no tiež patril mužovi.
„Prečo ten chlapec spí?“ Naruto počul ďalší hlas, a ten komu patril sa k nemu sklonil a stačilo, aby párkrát naňho dýchol, nie úmyselne. Dotyčný chcel totiž zistiť či je zem dosť mäkká, aby sa mohol k Narutovi pridať. A puch alkoholu Naruta postavil na nohy a pohľad na osoby, ktoré okolo neho stáli, vrátane Minata a Kushiny, ho skoro opäť dostal na lopatky.
„Naruto, dýchaj,“ odporúčala mu Kushina, keď Naruto rýchlosťou blesku zbledol. Ten ju poslúchol a už sa mu ani netočila hlava, ani nevidel hviezdičky. No duchov videl stále a veľmi rád by ich vymenil za tie hviezdičky. Okolo neho stáli Hokagovia od prvého ku štvrtému a ešte aj Kushina – žena, ktorá ho zmlátila, a potom sa dozvedel, že je to jeho matka. Skoro ho pri tej spomienke striaslo, no potom si spomenul na jej ustarostený výraz, keď sa preberal a vedel, že keby to nebolo nutné, tak by to neurobila.
Veľmi ho zaujímalo, čo tu títo očividne mŕtvy ľudia robia, prvý s fľaškou v ruke, čiže si domyslel, že to on naňho dýchol a teraz sa naňho prihlúpo usmieval.
„Môjho brata si nevšímaj,“ povedal druhý, keď videl, kam smeruje Narutov pohľad, „po tom, čo odišiel Madara to trochu nezvládol,“ pozrel sa na prvého a opravil sa, „veľmi to nezvládol.“
„Ešteže som mal svojho malého bračeka, ktorý nepodľahol panike, hik!“ zdvihol fľašu na jeho počesť a odpil si poriadny dúšok.
„Vy ste Tsunadin dedo, že?“ spýtal sa ho Naruto a spojitosť s Tsunade mu bola úplne jasná ešte predtým ako prikývol.
„Nemala prísť aj ona?“ spýtal sa Sarutobi ostatných.
„Jé, dedo,“ zvolal Naruto a skoro mu skočil do náruče, lebo ho naozaj rád videl. I keď aj ako ducha.
„Aj ja ťa rád vidím, Naruto, lenže na spomínanie na staré časy nemáme čas,“ zabrzdil ho.
„Pokiaľ viem, tretí, tak po Tsunade ste mali ísť vy,“ pripomenul mu Tobirama s nadvihnutým obočím a Sarutobi presunul svoj pohľad inde a dobre že si nezačal pískať.
„My dvaja sme mali skočiť po Naruta a podľa okolností ho priniesť sem,“ ukázal na seba a manželku Minato. Naruto sa chcel spýtať na okolnosti, no urobil tú chybu, že sa obzrel okolo a zistil, kde sú. Práve sa nachádzal, počas Halloweenu, na cintoríne.
„A ja som mal strážiť svojho brata, ktorý to, takmer ako vždy, prehnal,“ prísne na menovaného zazrel a ten sa len uškrnul a potom sa pozrel na Naruta, ktorému sa aj prihovoril.
„Vieš, mám to pri nich ťažké. Minule mi dokonca, hik, rituálne skryli, hik, všetok, hik, alkohol.“
„Lenže on ho našiel,“ zahundral Tobirama a vzdychol si, „poďme radšej po Tsunade.“
„Všetci?“ spýtala sa Kushina, „Načo sa tam budeme trepať všetci?“
„Tak, tak!“ súhlasil Hashimara pripito a zrejme nemal ani šajn o čom sa dohadujú.
„Pôjdem ja, ako som mal predtým. Vy tu počkajte,“ rozhodol sa tretí a následne zmizol. Nie v oblaku dymu, ako to majú ninjovia vo zvyku, ale proste splynul s okolitou tmou. Naruto preglgol a snažil sa na to nemyslieť. Tak sa ich na niečo spýtal.
„O akých okolnostiach ste to hovorili?“
„Nie každý nás môže vidieť,“ začal Minato, „no mali sme pocit, že ty by si už aj mohol, tak sme sa rozhodli skúsiť či to je naozaj tak. Kebyže si nás nevšimneš odišli by sme a bola by tu s nami iba Tsunade.“
„Takže, keď niekto pôjde náhodou okolo a pozrie sa týmto smerom, bude to vyzerať, že trpím samomluvou,“ poznamenal Naruto.
„Až tak, hik, silno si ho neudrela, hik, Kushina,“ skonštatoval prvý a sadol si na najbližší náhrobok.
Kushina si odfrkla. „Možno by sme mali Narutovi vysvetliť, prečo nás môže on a Tsunade vidieť.“
„To vôbec nie je ťažké,“ začal druhý, no v tom prišiel tretí a už nebol čas na vysvetľovanie. Narutovi napadlo, keď sa nad tým zamýšľal, že možno to súvisí s tým, že sú s Tsunade rodinou týchto Kagov. No či to je naozaj tak?
„O chvíľu príde,“ informoval ich. A naozaj, o chvíľu počuli kroky a Tsunade sa k nim hundrajúc pripojila.
„Myslela som si, že si dáte tento rok pauzu. Že bude aspoň jeden pokojný Halloween, ale ako vidím tak asi nie,“ preletela pohľadom po všetkých, „čau, dedo,“ kývla naňho hlavou, „nepreháňaj to,“ ten len zdvihol fľašku, akoby si na ňu pripíjal a žmurkol, „ako každý rok,“ vzdychla si a jej pohľad padol na Naruta, „Ty tu čo robíš?!“ nechápala to. Len ona mala byť schopná ich vidieť. Žeby sa tu Naruto len tak zatúlal? A keď teraz počul ako sa ozvala na svojho mŕtveho deda, čo si pomyslel?
„Moji rodičia ma sem dovliekli,“ vysvetlil jej a Tsunade dobre že nepadla sánka až na zem. On ich vidí! To snáď nie je možné! Alebo...žeby len predsa bolo?
„Takže, čo to bude tento rok?“ pozrela na duchov s nadvihnutým obočím Tsunade a založila si ruky v bok.
„Ty ich vídaš každý rok?“ otočil sa k nej s otáznikom v očiach Naruto.
„Žiaľ,“ povzdychla si otrávene a pohľadom preskenovala svojho predka.
„Naruto, máme čas iba do svitania,“ upozornil ho Minato.
Naruto sa k nemu prudko otočil a jeho výraz vyzeral akoby ho niekto trepol lopatou po hlave. „Pána, ja som zabudol, že sa vás musím spýtať kopec vecí!“ zvolal.
„Je to dlhý príbeh, Naruto, a to, že nás vidíš, znamená jednu vec. Že na to budeme mať ešte veľa času,“ usmiala sa naňho Kushina a chytila svojho manžela za ruku.
„A vééééľmi smutný príbeh,“ zatiahol prvý.
„Ale to je len raz do roka, nie?“ spýtal sa Naruto sklamane. No potom si pomyslel, že lepšie ako nič a začal sa usmievať.
„No to neznamená, že nebudeme pri tebe,“ položil mu ruku na rameno jeho otec a stisol. Naruta zahrialo pri srdci.
„Tak ideme na to alebo dáme najprv skupinové objatie?“ spytoval sa Hashimara.
„Ideme na čo?“ nechápal Naruto a obzeral sa okolo seba akoby čakal, že sa z tmy vynoria ďalší duchovia. Teraz sa konečne dozvie, čo tu robia duše bývalých kagov.
„Poď za nami, Naruto,“ kývol mu Sarutobi rukou, nech ho nasleduje, a všetci sa pobrali za nimi. Kráčali hodnú chvíľu a mlčky. Naruto kráčal medzi svojimi rodičmi a ani fakt, že sa nachádza medzi duchmi mu nezabránil, aby sa cítil šťastný. Došli na Horu Hokagov a kráčali ďalej až kým nedošli k veľkej skale.
„Mal by si vedieť, že toto sa teraz deje všade,“ prezradila mu Kushina, keď sa k nemu sprisahanecky naklonila.
„To naozaj?“ otvoril prekvapene ústa.
„Áno, tvoj priateľ Gaara vidí bývalých Kazekagov,“ dodal Minato.
„Gaara...že mi o tom nepovedal,“ zlostil sa Naruto.
„A veril by si mu?“ s úškrnom sa ho spýtal tretí Hokage.
„Asi nie...“ priznal si Naruto a všimol si, že Tobirama navádza svojho staršieho brata, aby položil dlaň na tú obrovskú skalu, lenže Hashimarovi sa veľmi nechcelo. Skoro sa tam pohádali, až naskočila Tsunade a spoločnými silami to dokázali. Otvoril sa tam otvor veľký akurát pre jednu dospelú osobu. Jeden za druhým vchádzali. Naruto šiel posledný a keď vošiel, otvor sa zatvoril a na chvíľu stáli v tme. Potom sa okolo nich začali zapaľovať fakle a ich tiene tancovali po stenách. Čím viac kráčali, tým viac klesali dole až sa ocitli v jednej okrúhlej miestnosti, ktorý vyzerala presne ako Tsunadina kancelária. Až na to, že tam boli štyri stoly.
„Kde to sme?“ spýtal sa pošepky Naruto, lebo z nejakých neznámych dôvodov to nedokázal vysloviť nahlas.
„Toto je kancelária zosnulých Hokagov, ktorí spravujú Záhrobnú Konohu,“ prezradil mu Tobirama.
„Záhrobná...Konoha...“ preglgol Naruto. Konoha plná duchov...tak si to predstavil. Priesvitní...vznášajúci sa...duchovia. Všade duchovia! Ichiraku rámen pre duchov! Pri bráne stoja strážnici duchovia! Kvetinárstvo pre duchov! Verejné toalety pre duchov! Mesto duchov!
Začal prerývane dýchať, zbledol, začali sa mu triasť kolená a hviezdičky sa znova vracali. Nie, na toto nebol hrdina Konohy stavaný.
„Niečo nie je v poriadku,“ zaregistrovala Kushina. Postavila sa pred Naruta a chytila ho za plecia pozerajúc sa mu do očí, „počítaj do desať, Naruto.“
A Naruto počítal. No akosi v tej panike začal zabúdať, ako idú za sebou tie čísla. Až sa na to proste vykašľal a snažil sa zhlboka dýchať. To mu pomohlo viac ako nejaké hlúpe počítanie.
„Už je v poriadku,“ oznámila ostatným Kushina.
„Ja som vravel- hik!-, že tu máme vyvetrať- hik! Je tu- hik- ťažký vzduch!“ mudroval Hashimara odkiaľsi vybral ďalšiu fľašu.
„Keď sa to zhorší, proste mu vrazím,“ uzavrela jednoducho vec Tsunade.
„Kushina, mohla by si...?“ pozrel na ňu Minato a ona prikývla skôr ako stihol dokončiť vetu. Chytila svojho ešte kus chvejúceho sa syna okolo pliec a vyrazili k ďalším dverám. No nebola tam ďalšia chodba, ale presne taká akú má Tsunade. A ani sa nenazdal a už boli na ulici. Na ulici...plnej duchov! Znovu začal panikáriť a Kushina si ho k sebe privinula pevnejšie. Jeho tep sa trochu upokojil a dýchal normálnejšie.
„Poobzeraj sa okolo seba,“ zašepkala mu a jeho to pošteklilo. Urobil tak, ako mu kázala a všimol si, že nikto nevyzerá ako duch. Vyzerajú ako Kagovia, ako jeho rodičia. Proste normálne. Akoby ani nezomreli. Naruto sa cítil...nevedel ako, ale prekvapený by bolo asi to správne slovo.
„Takže tu prídu ľudia, keď zomrú?“ zaujímal sa.
„Presne tak,“ prikývla a začali sa spolu prechádzať ulicami, „vlastne, celá zem má svoju záhrobnú kópiu. Aj Suna, Kiri a ostatné zemi. A tak sa tu stretávajú starí priatelia a rodina. A tak nikto nezostane sám. Preto sa ich nemusíš báť. Smrť je pre nich, pre nás, len ďalšie dobrodružstvo,“ žiarivo sa naňho usmiala a Naruto jej úsmev opätoval a uvedomil si, že má vlastne pravdu.
„A prečo ste vlastne prišli po Tsunade?“ zaujímalo ho.
„Takto, každý rok na Halloween, sa stretávajú mŕtvy Kagovia s tým živým a preberajú isté veci ohľadom Konohy, ale tej živej Konohy. Tu je taký pokoj, že sa tu človek niekedy začne nudiť,“ zasmiala sa.
„A prečo tam nie sme aj my?“ celkom by ho zaujímalo, o čom sa asi tak rozprávajú. Určite by to bolo preňho zaujímavé. A toto...toto mu nikto neuverí.
„Tam môžu byť iba Hokage. Ani ja...ani ty...tam byť nemôžeme.“
„A ako to, že si do svetu živých prišla aj ty?“
„Pretože som nevedela či prídeš ty sem. Tak som ťa aspoň chcela vidieť,“ štuchla doňho a prešli okolo Ichiraku rámen v podsvetnej verzii, ktorá vyzerala presne ako tá normálna verzia.
„Nejdeme sa jeden, mami,“ spýtal sa jej s iskrou v očiach. Jej sa tiež objavili a nadšene prikývla. Objednali si a jedli dovtedy kým neboli plní až do prasknutia.
„A prečo vás vidím aj ja?“ spýtal sa Naruto s plnými ústami.
„Mal by si vedieť, že nás môže na Halloween vidieť aj ten, čo má potenciál stať sa Hokagem, Naruto.“
Naruto skoro vypľul svoju porciu. On, že má šancu stať sa Hokagem? Je toto len sen alebo sa to deje naozaj?

Ešte dlho sa rozprávali. Kushina mu dokonca povedala o dni, keď sa narodil. A on jej porozprával, čo všetko zažil on. Až nastal čas, prišli do kancelárie Hokagov, kde tiež práve končili rozhovor.
„Takže nastal čas,“ postavila sa Tsuande, ktorá doteraz sedela na stoličke, ktorú jej niekto priniesol. „Takže o rok,“ postavil sa aj Sarutobi.
„Prajem vám príjemný rok,“ povedal príliš formálne Tobirama.
„Ideme koledovať?“ spýtal sa Hashimara, keď si všimol, že Naruto s Tsunade sú na odchode.
„Uvidíme sa na ďalší Halloween, Naruto,“ zakýval mu Minato.
„Jasné, tati!“ zamával mu Naruto, „Čau, mami!“
Spolu s Tsunade prešli tunelom a vyšli zo skaly.
„Prečo to musel otvárať prvý Hokage?“ zaujímal sa.
„Vždy to musí byť prvý. Také sú pravidlá. Preto sem musel prísť. Inak by ho nechali doma. Choď sa vyspať, Naruto, bola to ťažká noc.“
„Takže sa mi to nesnívalo?“
Uškrnula sa. „Samozrejme, že nie. Všetko to bolo skutočné. Priprav sa na ďalší rok. A ďalší. A ďalší. Aspoň v tom nebudem sama.“
A Naruto sa tešil na ďalší Halloween, až znova uvidí svojich rodičov. Tsunade sa to možno zdalo otravné, no pre neho to bola úžasná príležitosť.
Začalo svitať a brána do záhrobia sa na celý rok zatvorila...