Obeta pre lásku 6 - Prvá spoločná misia

Po veľmi dlhej dobe zase raz pridávam ďalší dielik. Veľmi sa ospravedlňujem za meškanie a dúfam, že moje výtvori nebudú úplná sprostosť Tiež upozorňujem, že dieliky budú pribúdať trocha neskôr. Mám toho naozaj veľa a aj keď si veľmi prajem túto FF- ku dopísať a to čo najskôr a popritom čo najlepšie (teda na moju úroveň ), mám aj iné povinnosti. Sľubujem, že sa jej budem venovať čo najviac ako sa mi bude dať, ale nič nesľubujem. V každom prípade dieliky pribudať budú, len nie tak často ako ste zvyknutý pri iných autoroch. Ďakujem, že ste mi venovali pozornosť :)

No ako ten Baka Itachi hádzal Sasukemu nejakú fľašu, neodhadol to a obsah fľaše sa ocitol na mojej hlave. A tak teraz sedím vo svojej kúpeľni a snažím sa to dostať z vlasov.

Pri týchto spomienkach Reinu začala znovu popadať zúrivosť.

Skoro ráno sa všetci stretli v lese asi štyri kilometre od Konohy.
Keď Itachi vysvetlil plán, na ktorom s Reinou deň pred tým pracovali, vyrazili. Asi desať kilometrov pred cieľom sa zastavili.
„Zmena plánu. Zdá sa, že nás očakávajú.“ Prehovorila Reina.
Itachi len prikývol. Tiež si všimol, že pasce sú rozmiestnené tak, že by cez ne bez väčších problémov prešiel aj genin.
„Nori, čo je za tými pascami?“ opýtal sa Minoriho.
„Byakugan. Pasce sú rozmiestnené okolo piatich kilometrov od nás. Za nimi, asi dva kilometre na celý obvod pevnosti, nie je ani jedna, ale na druhú stranu je to dobré, strategicky výhodné miesto na prepad.“
„Takže myslíš, že tam na nás čakajú?“ spýtala sa Reina.
„Neviem. Nevidím ich, ale môžu sa kryť genjutsum.“
„Nie genjutsum sa nekryjú.“ Ozval sa na to Itachi.
„V tom prípade. Shuney?“
„Áno?“
„Pamätáš sa na našu prvú misiu?“
„Áno, ale vôbec sa mi nepáči, kam tým mieriš.“
„Ale no taaak! Je to najrýchlejší spôsob ako sa cez to dostať.“
„A mám na výber?“ Rezignoval Damian.
„Nie.“ Totsuki sa víťazne usmiala a s veľkou nevôľou sa otočila na Itachiho.
„Ja zariadim ako sa dostaneme tam a ty ako sa dostaneme von.“ Prehovorila naň.
„Súhlasíš?“ dodala s miernou iróniou. Itachi sa na ňu zamračil, ale prikývol.
„Len si dávaj pozor, aby si sa nevyčerpala ešte predtým ako tam vôbec dôjdeme.“ Neodpustil si a čakal.
Výsledok sa dostavil takmer okamžite.
„Trhni si!“ Pretlačila pomedzi zuby. Bolo to až neuveriteľné. Niektorí ľudia ju nevedeli nahnevať ani keď sa celé dni snažili, ale on to zvládal vyslovením jednej jedinej vety.

O 2 hodiny:

Do pevnosti sa dostali v celku bez problémov, ale v nej...

Všetko prebiehalo v poriadku. Každý zaujal svoje miesto a čakal na znamenie, ktoré im mala dať Moe. Avšak prešlo desať minút a Moe sa vôbec neozvala.
Prešlo ďalších desať a Itachi začal byť nepokojný.
Čo jej tak trvalo? Pomyslel si, keď ju započul prichádzať.
„Zdá sa, že o nás nevedia.“ Oznámila pokojným hlasom.
„Prečo ti to tak trvalo?“
„Nooo, povedzme, že som narazila na niečo, čo sa Reine a jej týmu veľmi páčiť nebude.“
Itachi zdvihol obočie a pohľadom ju vyzval, aby pokračovala.
Už sa nadychovala, že mu povie čo objavila, keď zrazu...
„Musíme si pohnúť!“ Ozval sa za nimi Reinin hlas. „ Nezabudla som sa zmieniť o tom, že od kedy sem vstúpime, tak máme približne len 35 minút než sa spustí alarm, že??“ Spýtala sa nevinným hlasom.
„Nie. To si naozaj ani nespomenula.“ Vrčal na ňu Itachi.
Moe radšej vyslala signál zvyšku týmu. Oni sa pustili do práce a Reine s Itachim neostávalo nič iné ako sa pridať.

Všetci mali svoju úlohu splnenú a už ostávalo len počkať na Itachiho a jeho plán úniku. Čakali v miestnosti plnej skúmaviek a spisov. Kenzo si len tak z nudy začal prezerať pár zápiskov. Nikto mu nevenoval pozornodť, až dokedy: „ Do r*ti.“
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Tia.
Ajaj. Zdása, že to našli. Tiež skvelý nápad stretnúť sa v miestnosti, kde je zrovna toto. Nadávala si v duchu Moe.
„Čo do pekla... “ začal Damian „ …to je?“ pokračovala Medison.

Itachi sa blížil k zbytku týmu. Avšak keď dorazil, naskytol sa mu dosť zaujímavý pohľad. Keyuri stála s vypleštenými očami a sledovala ostatných. Shuney spolu s Utashim vrčali na nejaké dokumenty. A vedľa toho všetkého stála Totsuki neschopná pohnúť ani jedným svalom. Asuka na tom o nič lepšie nebola.
Itachi sa pozrel na Moe a tá, na znak súhlasu, len prikývla.
„Musíme ísť!“ Povedal a do hlasu dal všetku autoritu, ktorú bol schopný nazhromáždiť.
„Hneď!“
Na to sa Asuka prebrala a strčila do Keyuri. Tá sa na ňu pozrela a prikývla. Tak isto prebrali aj Kenza s Damianom. Keď už sa chytali strčiť do Reiny, ozvala sa chladným, tichým a temným hlasom.
„Choďte!“
Nič sa nedialo.
„Tak odíďte! Okamžite!“ Zdálo sa, že sa to minulo účinku tak dodala trochu hlasnejšie. „BEŽTE SAKRA!!“

A oni naozaj išli.

„Stihli sme to práve včas.“ Oznámil Asogi, ale nikto mu nevenoval pozornosť. Všetci sa dívali smerom k pevnosti.
„Ako sme mohli len tak odísť?“ Medison nemohla pochopiť, ako tam mohli Reinu nechať.
Nikto sa na ňu nepozrel. Itachiho tím to bral tak, že to bol priamy rozkaz, ale Reinin tím bol na tom inak. Oni s ňou splnili už rôzne misie a nikdy ju nevideli tak nahnevanú, ba priam zúrivú. Mysleli si, že by nikdy neposlúchly rozkaz, ktorý by viedol k smrti jedného z ních, ale v tú chvíľu... Nevedeli si to vysvetliť. Bolo to ako keby do chvíle než vyšli von, ani neovládali svoje telo.
„Čo presne ste tam našli?“ Opýtal sa Itachi. Jeho tým sa po ňom pozrel štýlom, ktorým sa naň pozeral poslednú dobu viac než často. Vždy, keď na ňom uvideli citovú reakciu silnejšiu než zvyčajne. Čo bolo vlastne vždy, keď ju dal na sebe vôbec nejako znať. Tentoraz to bol jeho hnev. Bol takmer nebadateľný, ale bol tam.
Hneval sa na Reinu, že ho postavila do tejto situácie a to hneď na prvej spoločnej misii, ale hneval sa aj na seba.
Prečo som ju vôbec poslúchol? Prečo som ju odtiaľ sakra nevitiahol?

„Boli tam záznamy o celom našom týme. O našich schopnostiach, slabostiach a dokonca tam mali aj rozbor našej krvi.“ Odpovedal mu Kenzo.
„Ale to nie je všetko. Naše zložky boli len malá časť. Ako keby... Hej! Čo to robíš?“ Tia pokračovala až dokedy nezbadala, že Itachi ju už ani nevníma.
„Ak sa do polhodiny nevrátim, máte rozkaz vrátiť sa do Konohy a podať hlásenie veliteľovi. Rovnako tak aj Hokagemu. Rozumeli ste?“ Spýtal sa a Tiinej otázky si nevšímal.
„Zbláznil si sa?“ Začal Damian.
„To tam chceš ísť sám?“ Pokračoval Kenzo.
„Už o nás vedia. Budú pripravený.“ Znova sa ujal slova Damian.
„Sám tam neprenikneš. A navyše ťa tam samého nepustíme.“ Oznámila mu Medison.
„Je to nebezpečné.“ Dodala Tia.
„Ja si povolenie nežiadám. Ja vám to oznamujem a popritom vám dávam rozkazy.“
Medison mu venovala škaredý pohľad a niečo si zamrmlala.
Itachi sa otočil a chcel vyraziť, keď zrazu...
„Bummm„ Ozývalo sa všade na okolo. Len tak-tak sa všetci stihli vyhnúť.

„Čo to?!“

ZATIAĽ U Reiny

„BEŽTE SAKRA!!“
Odišli. Dobre, že tak. Nechcem aby ma videli takúto. Nechcem aby vedeli prečo tu má každý z nich vlastnú zložku. Ako je to vôbec možné? Myslela som, že všetci boli vtedy tam. Myslela som, že som to ukončila.

„Kto si?“ Ozvalo sa jej spoza chrbta.
„Ako si sa sem dostala?“ Pokračoval neznámy.
„Hmm. Otázky tu budem pokladať ja a vy mi budete odpovedať.“ Prehovorila Reina opäť s tým istým chladným hlasom, akým hovorila pred tým.
„Tak po prvé: Kto viedol tento výzkum? Po druhé: Ako je možné, že sa dostal k tým pôvodným dokumentom?"

„Prečo by som ti mal odpovedať? Prečo by som sa s tebou mal vôbec baviť?“ Pýtal sa výsmešne neznámy.
„Odpovedať mi budeš lebo to chcem vedieť a rozprávať sa so mnou budeš lebo ti nedám na výber.“
„Pche!“
„Máš snáď nejaký problém?“ Spýtala sa ho.
„Ty si tu sama. Mne stačí dať povel a objavý sa tu ďalších dvadsať ninjov.“

Reina sa kruto usmiala, bez problémov sa k nemu presunula a rýchlasťou, ktorú by nezaznamenal ani sharingan, mu bez váhania vytrhla srdce z hrude.
Hneď na to sa tam zhromaždilo viac ako dvadsať ninjov a bez váhania zaútočili.
Zabila ich dvanásť. Ostatný sa okolo nej rozostúpili a čakali.
„Nemôžem dovoliť aby niekto opäť ohrozil mojích blízkych.“ Povedala a v hlase ste jej mohli na nepatrný okamžik zaznamenať ľútosť.

Reina sa sústredila a za malú chvíľu sa dostavil výsledok. Všetko okolo nich začalo horieť.
Plamene sa zväčšovali a teplota stúpala. Ninjovia sa udusili a keď oheň dosiahol vrchoľových teplôt zhoreli.
To však nebol koniec. Plamene sa koordinovali a zoskupovali, zmenšovali a menili vzhľad. Nakoniec nabrali vzhľad malej nestálej gule, ktorá aj naďalej zvyšovala svoju teplotu. Keď bol tlak taký silný, že sa plamene neudržali v nestálej, no malej forme, vybuchli.

A ZASE PRI OSTATNÝCH

„Čo to?“
„Au!“
„Čo sa stalo?“ obzrel sa na svoju sestru Damian.
„Ale nič. Už si to liečim.“

Prach sa pomaly usádzal.
Itachi a Minoru používali svoje očné techniky, aby aspoň niečo videli, ale nebolo im to nič platné. Nevideli nič. Nikde nikto. Nič po tom výbuchu neostalo.