Nikai 24

24. Kapitola: Tí, ktorí ich mohli poraziť

Itachi sa už dávno tak dobre nebavil. Bláznivé deti! Chceli by poraziť jeho, legendárneho Uchihu, ktorý vyvraždil vlastný klan. Do popuku.
Chlapec medzitým šikovne uskočil z jeho dosahu, Byakugan zapnutý, pozorne sledoval jeho telo. Čo tam chcel nájsť? Itachi sa po ňom znova natiahol. Hinodeho čosi zaujalo a sledujúc to čosi, zastal na mieste.
Itachiho päsť ho zasiahla a Hinode spadol na zem. Z davu ninjov sa ozvali povzdychy aj vydesené výkriky. Hinode začul otca.
Neboj sa ocko, pomyslel si. To všetko je plán.
Spoza neho vyrazil prúd ohňa, ktorý mu len-len nespálil chrbát, potom dve Asahi, v ktorých Hinode spoznal klony, no a potom už sa Itachi nemohol ani hnúť. To bol totiž ten plán.
Hinode začal v duchu odpočítavať sekundy. Desať, deväť...

Kým on zabával Itachiho - a vyzeralo to, že Itachi sa naozaj dobre baví, Omini nenápadne použila svoju techniku drobunkého pramienku vytekajúceho zo zeme a kúsok od Itachiho sa objavila mláčka. Na to Hinde zareagoval tak, že ukončil svoje vystúpenie a nechal pracovať Shinariho.
Ten namieril svoj Katon neďaleko od Itachiho a on tak musel uskočiť priamo do Ominej mláčky. Na posledných pár sekúnd, kým Omini dokončila svoju techniku, Itcahiho zamestnali na mieste Asahine klony. Hinode musel uznať, títo traja boli viac než dobrý tím. Nakoniec Asahi klony zrušila a Itachi sa nemohol pohnúť z miesta - primrzol. Všetci štyria vedeli , že tenunká vrstvička ľadu hľadaného zabijaka na mieste dlho neudrží, ale načo sa tým trápiť? Plán predsa pokračoval ďalej. A zatiaľ sa všetko darilo.
Štyri, tri, dva... Jeden!
V momente, keď sa Itachimu podarilo zdvihnúť prvú nohu, sa za ním, z obláčikov techniky, narýchlo naučenej Sasuke-sanom, vynorili ostatní nováčikovia, plus Hinodeho tým.
Skvele načasované, pomyslel si Shinari a modlil sa, aby v dave za deťmi niekto nevykríkol. Technika sama osebe bola totiž úplne tichučká a to oni potrebovali. Byť nenápadní.
,,Kagemane no Justu!“ vykríkla Sadai a než sa Itachi stačil obzrieť, jej tieň ho dostihol, chytil a uväznil.
,,Super!“ vyhŕkla Asahi.
,,Nestrácajme čas!“ zavelil Hideyoshi, ktorý, podobne ako Omini, akosi nervózne upieral oči na lesík za nimi.
,,Čo tí dvaja zase vedia?“ napadlo Tora a automaticky sa presunul k Hinodemu.
To bolo trochu zvláštne. Hideyoshi a Shimaru ostali pri Sadai, ktorá sa nemohla pohnúť. Asahi, Shinari a Omini už pri sebe stáli, len zväčšili rozstupy. Aj Tenou, Garyuu a Hayuri sa postavili blízko seba a May sa rozbehla k Hinodemu a Torovi. Tímy, stojace vedľa seba, obkľúčili Itachiho, ktorý sa stále snažil premôcť Sadaino jutsu.
Ideme na to, pomysel si Hinode. Teraz už naozaj... Buď to vyjde, alebo nie.

Zameral zrak vylepšený Byakuganom na najslabšie Itachiho miesto a v pravej ruke sústredil chakru. Po jeho ľavej strane May vytiahla kunai, po pravej zas Toro jedno z tenkých lán a Hinode vedel, že chystá zas nejakú úžasnú techniku svojho klanu. Shinari aktivoval Sharingan. Pečate sformoval rýchlosťou blesku a teraz sa stačilo len zhlboka nadýchnuť a poslať na Itachiho ohnivú guľu. Aj Asahi vytiahla kunai, rovnako ako Omini zvolila klasickú zbraň, na rozdiel od jej bratranca. Hideyoshi pripravoval iste nejaké vodné kúzlo. Shimaru pevne zovrel kunai a v druhej ruke sa mu zatrblietalo niekoľko shurikenov. Na Tenouových rukách sa uhniezdilo mračno drobných mušiek, Hayurina pravá ruka zahorela modrou chakrou a Garyuu si tiež pripravil kunai. Prikrčení, pripravení na skok, čakali na Sadain povel.
,,Teraz!“
Ako jeden sa odrazili od zeme, nohy posilnené chakrou ich vyhodili vysoko nad Itachiho a oni mohli akurát tak premýšľať, či sú ich techniky dokonalé a či sú ich zbrane dosť ostré,. Vrátiť sa to totiž už nedalo. Buď to vyjde... Alebo nie.

Všetci jedenásti, namieriac svoje zbrane na Itachiho, padali dolu. A padali a padali... Keby to fungovalo tak, ako Sadai predpokladala, boli by zastavení Itachiho Ikurushi. On ich nevyvolá, kým to nebude naozaj nevyhnutné, no pokiaľ by bol jeho život v ohrození, Ikurushi, strážci, by sa mali objaviť nezávisle na jeho rozhodnutí. Hinodeho napadlo, ako často sa asi Sadai mýlila? A tiež, koľko tých Ikurushi vlastne bude? Nikoho nenapadlo nad tým rozmýšľať, ale čo ak... Ich bude celá armáda...
Boli len štyria. Každý zablokoval tri deti, okrem chlapíka s oranžovými vlasmi, očami podivnejšími než mal Hinode a Shinari dokopy a piercingami v tvári. Ten zastavil len dvoch ostávajúcich, keďže Sadai sa do útoku nezapojila.
Všetci jedenásti bleskove odskočili vzad, prv než sa Ikurushi - snáď to boli oni - stihli spamätať a útok im oplatiť.
,,Bež, Soramaru!“ začul Hinode Garyuuov šepot. Biely psík mu zoskočil z ramena, preplietol sa pomedzi prvé nohy v dave za nimi a potom mu zmizol z očí. No Hinode vedel, kam utekal, smerom ku Konohe. To bola druhá časť plánu.
Sadai uvoľnila pečať a zrušila svoje jutsu, Itachi sa mohol znova voľne hýbať, preto deti nestrácali čas a cúvli dozadu, skoro až na úroveň prvých ninjov z Konohy. Hinode si štyroch Ikurushi dobre prezrel.

Prvý z nich bol vysoký mohutný, snáď muž. Bolo to dačo medzi človekom a žralokom, modré čosi so žiabrami na lícach a malými, bielymi, guľatými očkami. Oblečený mal rovnaký plášť ako Itachi, na pleciach spočívalo niečo ako obrovská katana, zabalená do množstva ovínadiel.
Vedľa neho stál čiernovlasý Itachi so Sharinganom pripraveným na použitie. Ďalej tam bol ten oranžovolasý muž s podivnými očami, tiež v plášti Akatsuki, muž s vlasmi sčesanými hladko dozadu, jasno bielej farby, nie však zbelenými starobou. Tvár mal ešte mladú a Hinode usúdil, že May by o ňom vyhlásila jediné slovo: Krásavec. Ten plášť nemal, do pol pása bol nahý. A nakoniec, muž s pichľavými čiernymi očami a veľmi strapatými čiernymi vlasmi, ktoré mu trčali vôkol celej hlavy ako slniečku lúče, nie však špicato ako Obitovi, ale v malých, pokrútených ihličkách a tiež mal ofinku, nie ako Obito, ktorému vlasy pridržiavala ochranná čelenka. Oblečenú mal klasickú chuuninsku uniformu. Okrem Itachiho mali všetci sklenené pohľady, upierali ich kamsi do prázdna... Otroci.

Hinode si vzdychol. Odteraz to bolo na Sadai a to sa mu veľmi nepozdávalo. Nepoznal Sadai. Nevedel, nakoľko jej môže veriť. Bolo ťažké si získať Hinodeho dôveru.
,,Takže sú štyria... S Uchihom piati. Prvá vec by sedela...“ poznamenala potichučky Asahi. Budú sedieť aj tie ostatné? Hinode veľmi, veľmi dúfal že áno.
,,Taaakže..“ začala opatrne Sadai. ,,Toto sú Ikurushi?“
,,Nevyzerajú ktovieako nebezpečne,“ posmieval sa Shimaru. Samozrejme, len to hral. Obzvlášť ten modrý žraločí muž vyzeral prinajmenšom nebezpečne.
,,Viete, čo sú Ikurushi?“ Itachi trochu zbystril.
,,Nuž... Akoby sme nevedeli! Nie sme včerajší!“ ďalej sa z neho posmievala Sadai, čo Hinodemu prišlo pomerne dosť nebezpečné.
Itachi prižmúril oči a svoj pohľad presunul na Omini, potom Asahi a nakoniec zastal na Shinarim, prehliadajúc si jeho Sharingan znova prehovoril k Sadai.
,,Ale niečo ťa zaujíma, nemám pravdu?“
Sadai sa uškrnula. Uchihovia boli vždy akosi ľahko čitateľní. Išlo to presne tak, ako to ísť malo.
,,Zaujímalo by ma,“ ozvala sa pokojným hlasom. ,,Ako je to s tou obeťou? Myslím tým, prvý Ikurushi musí byť niekto, kto videl obeť z čistej lásky... Kto z nich videl obeť z čistej lásky?“ Sadai sa uškrnula. ,,Nikto z nich nevyzerá, že by sa pre neho niekto obetoval.“
,,Tuto Kisame,“ pousmial sa Itachi. ,,Odpoviem na všetky tvoje otázky... Onedlho aj tak zomrieš, maličká, vieš to? Preto na ne odpoviem. Bola si statočná. Zaslúžiš si to. Nuž teda, tuto Kisame bol svedkom takej obeti. Nik sa však neobetoval pre neho. Ale ten chlapec...“ mykol hlavou smerom k Shinarimu a potom svoje ľadové čierne oči zavŕtal do jeho. ,,Ty, Shinari... Pre teba sa obetovala tvoja matka, všakže? Kisame tam bol ten večer so mnou... Preto som ho vzal zo sebou. Čakal som, že by sa niečo také mohlo stať. Buď ona, alebo môj hlúpy braček... Verili v lásku a podľa toho aj dopadli. Pamätáš si to?“
Omini zovrela päste ešte silnejšie ako Shinari. Takto ho trápiť! Akoby si toho ten chlapec už neprežil dosť.... Musí si z neho robiť posmech? Omini usúdila, že ešte nevidela horšieho človeka, ako bol tento Itachi. Cítila, ako sa Shinari vedľa nej trasie, rada by ho upokojila, ale ako? Neodvážila sa k nemu pristúpiť a dotknúť sa ho a keby aj, akoby mu to pomohlo? No potom pocítila, ako sa jeho myšlienky upokojili a pousmiala sa. Isteže, spomenul si na svojich rodičov.... Na svojich živých rodičov. To mu bolo útechou.
Sadai sa medzitým víťazoslávne usmievala. Bingo! Itachi pre Sasukeho-san, Kisame pre Sakuru-san... Vyzerá to, že Enzan no Shizoku sa trafila. Ešte ostávajú traja...
,,A tamten?“ kývla hlavou na ryšavého muža. ,,Koľkých ľudí zabil on?“
,,Som rád že sa pýtaš,“ Itachi sa tváril trochu samoľúbo. ,, Moja najcennejšia trofej... Bolo skutočne ťažké ho zabiť. Bývalý vodca Akatsuki... Môj bývalý nadriadený! Zabil mnohých ľudí... A tu, v Konohe poznajú jeho meno. On totiž zabil legendárneho sannina, Jiraiyu...“
Bingo!
,,A tamten?“ opýtala sa a ukázala na toho bielovlasého krásavca.
,,Hidan,“ povedal Itachi otrávene. ,,Kedysi tiež člen Akatsuki. A tiež bol celkom problém ho zabiť. Tak sa mi marí, že... Áno, aj jeho si asi niektorí ninjovia z Konohy budú pamätať. Zabil tu jedného jounina, Sarutobi Asuma sa tuším volal.“
Sadai kútikom oka zachytila, ako jej otec stojaci takmer tesne za ňou, zovrel obe ruky v päsť. Asuma-sensei, nehovoril to niekedy? Žeby ten chlapík s bradou a cigaretou v ústach bol otcov sensei? Teraz to však nemala kedy zisťovať, hlavne, že ďalší človek sedel... Bingo!
,,A prv než sa stihneš spýtať, tohto posledného som vlastne našiel len náhodou... Bol už mŕtvy. Je z Iwagakure no Sato a podľa toho čo som sa dozvedel... Kakashi, pamätáš si ho však?“ vykríkol do davu. ,,On zabil toho tvojho priateľa, po ktorom máš Sharingan... To on zabil Uchihu Obita!“
Bingo, bingo, bingo!
Asahi so Shinarim sa po sebe zmätene pozreli. Takže od neho mal Kakashi-sensei ten legendárny Sharingan?
,,Tak, to stačí... Koniec otázok.“
Mám predsa všetko, čo som potrebovala vedieť, uškŕňala sa v duchu Sadai, no potom jej zaplo. Ešte tu neboli! Ešte potrebovala čas!
Na okamih stratila z tváre predstieraný pokoj a nervózne sa obzrela okolo seba.
,,Ale, čo sa deje? Nechceš ešte zomrieť?“ Itachimu bola zjavne na smiech. ,,Možno nemusíš... Si celkom milé dievča, rozumné... Páčiš sa mi...“
,,Ste úchylný!“ vykríkla Sadai. Toto ju rozhodne vrátilo späť do prítomnosti. ,,Viete vôbec, o koľko som od vás mladšia?“
Každému inému človeku by v tej chvíli bolo zabehlo, ale že to bol Uchiha Itachi... Zabehlo mu len skoro.
,,Ty malá....“
Sadai až cúvla. Hnev, ktorý sršal z jeho očí...
Shimaru vystrel pred Sadai ruku v ochrannom geste.
,,Zabijem ťa... Všetkých vás zabijem... Nevieš si predstaviť silu Ikurushi! Nikto ich nedokáže zničiť!“
,,Si si tým taký istý?“
S tichučkým zasyčaním sa za Itachim objavil obláčik dymu a ako ho vetrík odvieval, objavovali sa obrysy postavy. Sasuke zaškúlil po Itachim.
,,Dlho sme sa nevideli, pravda?“ pousmial sa nad bratovým šokovaným výrazom.
Vzápätí sa po jeho boku objavila aj Sakura, potom Jiraiya a Obito. Posledný dorazil Asuma.
V Sakurinom náručí sa nervózne vrtel Soramaru a tak žena uvoľnila zovretie, psík zoskočil na zem a otriasol sa, potom sa rozbehol ku Garyuuovi a skočil mu do náručia.
,,Šikovný psík, Soramaru,“ usmiala sa Hayuri a natiahla sa, aby mohla Soramara poškrabkať po drobnej hlávke.
Tak a teraz bol čas naozaj cúvnuť medzi ostatných listových ninjov, ktorí sa tvárili prinajmenšom rovnako zmätene, ako Itachi.
Hinode mohol byť spokojný, časť plánu, v ktorej účinkoval on, vyšla. Teraz už to bolo na nich. Oni mohli akurát tak držať palce.
Napokon, pomyslel si Hinode, nie je prečo sa stresovať. Sú len dve možnosti, ako to môže skončiť. Buď to vyjde, alebo to nevyjde.

Obito sa sklonil pred letiacim shurikenom. Sakura nešetrila tak svojho súpera, ako svojich spojencov a jej zbrane poletovali všade naokolo.
On sám už svoj súboj skončil. Pre toho chlapa z Iwagakura nebolo tak ľahké poraziť Obita, ako minule. Možno to bolo preto, že tu nebola kopa padajúcich kameňov? Vlastne tu bolo málo materiálu na to, aby mohol používať Doton... Obito sa len raz poriadne nadýchol a zasiahol kamenného ninju Katonom, ktorý ho Sasuke naučil len predvčerom. Nič ťažké.
Aj Asuma už dobojoval.
Itachi Hidanovi pre jeho zabíjanie zjavne odobral nesmrteľnosť a pre Asumu nebol problém ex-člena Akatsuki poraziť. Napriek tomu, že nemal pri sebe svoje špeciálne zbrane. Napustiť trochou chakry aj na obyčajný kunai predsa pre špičkového jounina nebol problém...
Takže ešte ostávali Sakura, Jiraiya a Sasuke... Vlastne nie, už aj Jiraiya zasadil svojmu protivníkovi posledný úder. Pein, vlastným menom Nagato ako im to povedal legendárny sannin, sa rozplynul v namodralom svetle, ktoré vychádzalo z jeho vlastného vnútra. A Itachi zas klesol.
Presne ako Sadai predpokladala, na boj Ikurushi musel Itachi prispievať svojou chakrou a každý porazený Ikurushi ho istú časť chakry stál... Každý Ikurushi bol jeho súčasťou.
Sakura sa majstrovsky vyhla Kisameho Samehade. Kisame sa po nej ohnal znovu, no Sakura preskočila jeho katanu, vo vzduchu sa obrátila a zaťatou päsťou sa ohnala po Samehade. Jej ruka neminula cieľ. V okamihu, ako sa meča dotkla, zo Samehady sa vystrčili drobné ihličky, ostré a tvrdé, poranili jej ruku, no ona si to nevšímala. Nielen jej ruka bola totiž zranená. Chakra, ktorú pri útoku použila totiž prenikla pomedzi ihličky a dotkla sa jadra katany. Samehada nevydržala silu, ktorú do nej Sakura vpustila a praskla, presne v strede... Sakura neváhala. Otočila sa a Kisamemu, ktorý sa už nemal čím kryť, zasadila posledný úder. Nekrvácajúcou rukou, priamo pod pazuchu... Aj žraločí muž sa stratil v žiarivom, modrom svetle. Itachimu znova ubudlo síl.
Obaja bratia Uchihovci stáli oproti sebe. Jedného z nich poháňala túžba po moci, druhého láska.
,,Teraz sa ukáže, čo je silnejšie...“ povedal Sasuke ticho.
,,Tými rečami ťa nakazil tvoj priateľ, Naruto, však?“ pousmial sa Itachi. Tušil svoj koniec.
,,Mangekyou Sharingan!“
Bratia zamrzli na svojich miestach, naširoko otvorenými očami sa vypíjali jeden do druhého. Na prvý pohľad to takmer vyzeralo, akoby odpočívali... Pod povrchom však prebiehal boj, pre oči, ktoré nemali krvavú farbu Sharinganu, skrytý.
,,Čo to je...?“ opýtala sa May.
,,Genjutsu,“ šepol Shinari.
Navôkol sa rozhostilo ticho.
Dav ninjov prehltol všetky otázky a že ich bolo mnoho, každý bez dychu zízal na Uchihov. Každý vedel o odvekom Sasukeho sne. Každý vedel o odvekej nenávisti medzi nimi dvoma. Každý bol zvedavý, ako ich príbeh dopadne.
Potom sa Itachimu podlomili nohy a on klesol na kolená. Z kútika úst mu vytiekol pramienok krvi a padol doluznak na zem.
Sasuke zavrel oči a tiež sa vyčerpane zviezol k zemi. No on zdvihol hlavu a na ninjov nastúpených v radoch pred ním vrhol víťazoslávny pohľad. Na svoju manželku a syna, na svojich priateľov, na svojich učiteľov a na ich deti... Na ľud Konohy. Na svoju rodinu.
Mali nasledovať radostné výkriky. Mali nasledovať otázky a odpovede.
Ale ešte nie tak celkom hneď.
S tichými „puf“ sa po celej planine objavovali obláčiky dymu, zahaľujúce piesočných a dažďových ninjov, ktorí na príkaz svojej veliteľky utekali z bojiska.
,,Ocko!“ vyhŕkol Hideyoshi a rozbehol sa k tmavovlasému mužovi, čupiacemu obďaleč.