Synak

Toho dňa Konohu opustili farby. Zostala len šedá a všetky jej odtiene. Nijak zvlášť mu to neprekážalo. Svojim spôsobom to vyjadrovalo jeho vlastné pocity. Vedel, že mračná sa raz potrhajú a pominú. No to, či aj on niekedy vyjde zo svojho bezfarebného sveta, si netrúfal ani odhadnúť. Nohy ho niesli k mohutnej kužeľovitej budove na konci dediny.
Oči mu spočinuli na vlastnej kamennej tvári. Zastal a pozoroval ju. Vyžarovala z nej rozvážnosť, vznešenosť, všetko, čo mu dnes chýbalo. Náhle ho prepadla mocná túžba ujsť. Zanechať veci tak ako sú, proste odísť, najlepšie, čo najďalej. Zároveň však vedel, že je to nemožné. Zväzovala ho neviditeľná reťaz. Cítil jej kruté zovretie, ktoré na jeho duši zanechávalo ohyzdné rany. Únik neexistoval. Až teraz mu začalo dochádzať, čo to znamenalo byť Hokagem. Stratil svoju slobodu. Stal sa podriadeným akéhosi mravného príkazu, bez ohľadu na vlastné hodnoty. Márne rozjímal nad tým, či aj jeho predchodcovia čelili situácii, keď šlo ich pojatie sveta bokom a uposlúchli neľútostný imperatív. O svojom poste vedel mnohé, ale táto skutočnosť mu ostala donedávna skrytá. Vyčkávala, pozorovala, až nakoniec nadišiel jej čas. Kedysi by tak absurdnú požiadavku okamžite zavrhol. Pravda však zostala taká, že on jediný z Konohy nemal na výber. Spravil krok, nasledoval ďalší. Tupý zvuk, ktorý spôsobovali topánky dopadajúce na dlaždice mu trhal uši. Cestou nestretol nikoho. Dostal tak aspoň minimálnu útechu. Nechcel, aby ho niekto videl v takom stave. Zároveň mu to pripadalo hlúpe. V porovnaní s tým, čo sa od neho vyžadovalo, mu verejná mienka prišla ako nepodstatný detail. Alebo nie? Sám nevedel. Šiel už hodnú chvíľu, zdalo sa mu, akoby sa k svojmu cieľu vôbec nepribližoval. Po tvári mu stekal pot, ignoroval to. Najväčšmi ho zaskočilo, keď si uvedomil, že je hladný. Skúsil si spomenúť kedy naposledy jedol. Neúspešne. Napriek pálčivej nástojčivosti s akou si telo žiadalo potravu, pochyboval o tom, či by do seba niečo dokázal dostať. Opatrne vložil ruku do náprsného vrecka vesty. Nahmatal tam drevenú rukovať kunaiu, pevne ju zovrel. Túžil z nej vstrebať čosi povzbudivé. Márne, neľútostná zbraň mu nič také nemohla poskytnúť. Nesklamalo ho to, pustil ju. Kútikom oka zbadal záblesk. V duchu odrátaval, pri šiestich k nemu doľahol rachot. Volá na mňa. Nasucho preglgol. Zaregistroval na sebe dopadajúce kvapky. Čochvíľa začalo husto liať. Netrvalo dlho, kým úplne premokol. Premočené zlaté vlasy sa mu lepili na čelo. Nasiaknutý biely háv ho ťažil. Vlhké podrážky na podlahe hlasno mľaskali. Telom mu prešla triaška. Zdalo sa, že spadne. Po ťažkom zápase nakoniec ostal stáť. Kagovia z Listovej predsa neprehrávali.
Vôbec si ju nevšímal. Odrazu k nemu ktosi prehovoril:
“Obloha plače.”
Obrátil sa. Priamo za ním stál vysoký striebrovlasý muž v jouninskej uniforme. Už podľa hlasu spoznal svojho najlepšieho žiaka. O toto stretnutie vonkoncom nestál. Zároveň si bol vedomý toho, že niečo povedať musí.
“Nie je jediná.”
Pokračoval v ceste. Nezašiel ďaleko a na rameno mu dopadla dlaň. Striasol ju zo seba. Cítil bodavý pohľad. Presne kvôli tomu nechcel na nikoho naraziť. Bohato stačilo, že sám je na tom hrozne, nebolo nutné, aby preň ostatní strácali morálku. Mladík mu zastal cestu. Skúsil ho obísť. Nedovolil mu to, schvátil ho v páse. Chvíľu tak postávali, nakoniec doň Hokage jemne strčil. Povolil zovretie a zúfalo sledoval jeho vzďaľujúcu sa siluetu. Zozbieral všetku silu, zareval za ním:
„Neboli ste to náhodou vy, kto mi neustále pripomínal aby som tak nelipol na pravidlách?!“
Na okamih zastal. Napäto očakával jeho reakciu. Ak by len tušil, čo sa udeje, nezavolal by naň. Za nepatrný okamih mal jeho vlastný svet prejsť obrovskou zmenou. Prehovoril trasľavým hlasom, vyslovil tri slová a odkráčal. To čo počul, ním hlboko otriaslo. Spustil senseia z očí, schoval sa pod odkvap a klesol k zemi. Tvár schoval v dlaniach, vyčkával. Skúšal vyprázdniť myseľ, plne sa sústrediť na zvuk búrky, no bezúspešne. Všetko v čo tak neochvejne veril sa borilo. Kedysi dávno mu tento človek pomohol získať nový pohľad na svet. Dnes mu ho vzal. Nespravil to preto, aby mu ublížil. Spravil to preto, lebo sa jednalo o zlý záver. Zmäteného jounina pálili oči, odmietal však preliať slzy. Nechcel si svojho učiteľa pamätať takto. Snažil sa vybaviť si jeho rozhodnú veselú tvár, hlboké múdre oči, avšak nič z toho nevidel. Vnímal len zničeného muža, ktorý stratil svoje ideály. Dospejem aj ja do tohto bodu? Túžil odpovedať nie, ale nebol si už ničím istý. Rukami sa zaprel o zem, pomaličky povstával. Kolená mu pritom hlasno zapraskali, lenivo si oprášil nohavice. So zvesenou hlavou vkročil do dažďa. V ušiach mu stále zneli slová, ktoré vyslovil jeho životný vzor. Mýlil som sa.
nová položka. Pridal. Dobre vedel, že zaplatí za všetko. Nič neostane zabudnuté. Došiel k svojmu úradu, rozrazil dvere a vstúpil. V prijímacej hale zrovna postávali traja shinoby. Jeho vpád prerušil ich konverzáciu. Na tvárach sa im zračilo zdesenie, jednalo sa o vskutku žalostný pohľad. Takmer ho nespoznali, pred nimi stála vychudnutá postava, ktorá sa ledva držala na nohách. Bledej tvári dominovali žltkasté fľaky, oči mal podliate krvou. Šíril sa z neho nepríjemný zápach. Mihotavé svetlo olejových lámp len zvýrazňovalo tú hrôzu. Nedívali sa na svojho Hokageho, ale na jeho zlomený tieň. Bol úplne premočený. Bez slova popri nich prešiel, neodvážili sa ho osloviť. Na huňatom hnedom koberci zanechával temné šľapaje. Smeroval do svojej pracovne. Keď sa im stratil z dohľadu svorne si vydýchli. Nik však nenabral odvahu prehovoriť. Šli teda vlastnou cestou, no ani jeden nezabudol na zvláštne stretnutie.
na tomto mieste si tu pripadal cudzí. Objemný mahagónový stôl, pohodlné plstené kreslo, rozložitý kryštálový luster, nevyvolávalo to v ňom nič. Ešte nedávno by s úsmevom povedal, že sú preň tieto predmety dôverne známe. Voda z neho pomaly stekala, neregistroval to. Skúšal na tomto mieste nájsť nejaký oporný bod. Práve keď to chcel vzdať, niečo upútalo jeho pozornosť. Zrak mu zastal na maličkom zrkadielku zavesenom v tesnej blízkosti vchodového portálu. Vykročil k nemu. Obával sa toho, čo mu ukáže. Pristúpil blízučko k stene, zahľadel sa doň. Ťažko si povzdychol. Bolo to akoby sa díval na jeden z dažďových prízrakov, ktoré vídaval ako chlapec počas búrok. Viac ako tieň, menej ako človek. Pripadal si tak priehľadný, čosi také mohlo jestvovať len na pomedzí sna a skutočnosti. Túžil veriť, že je reálnejší ako tie zvláštne bytosti putujúce medzi kvapkami. Nadobudol však vážne pochyby. Najviac ho zaujali oči. Na ich dne kedysi neprestajne svietili nezbedné iskričky. Či sa situácia vyvíjala zle, alebo nadmieru dobre, vždy žiarili. Stále sa na ne mohol spoľahnúť. Dnes ich však hľadal márne. Pohasli. Vlastne ho to neprekvapovalo, napriek tomu pocítil sklamanie. Divil by som sa, ak by pri mne ostali. Odvrátil tvár. Videl som toho dosť. Prehrabol si vlasy, v dlani mu ostal celý prameň. Pripomínal zvláštny chuchvalec premočenej slamy. Pustil ho, nespadol. Neveriacky sledoval ako v špirále plachtil vzduchom. Nežne dosadol na vykachličkovanú podlahu. S úsmevom prešiel miestnosťou, dával pri tom pozor aby ho nezašliapol a sadol si na svoje kreslo.
nastúpil pocit zvláštneho chladu. Objal sa, zvesil hlavu, vyčkával. Zima nepominula, ba naopak, zmocnela. Pripadalo mu to akoby ho pracovňa odmietala. Niežeby na tom záležalo. Čochvíľa odíde a s najvyššou pravdepodobnosťou sa už nevráti. Čakala ho už len jedna zastávka. Sem prišiel aby osudovú chvíľu oddialil čo najviac. Posledný nádych pred skokom do neznáma. Možno je to naposledy, čo mám chvíľu na premýšľanie. Najlepšie, čo môžeš spraviť je nerozpitvávať to. Vyraz okamžite, už to, že si sa tu zastavil bola chyba. Nechcem tam ísť. Nie je toho už dosť? Zlyhal som ako otec, ako priateľ, ako učiteľ, čo mi ešte ostáva? Nezlyhať ako Kage! To ma nespasí. Teba nie, no mysli na ostatných. Lakťami sa zaprel o operadlá, povstal a otvoril okno. Do miestnosti začal vanúť chladný vzduch, ktorý pred sebou hnal dážď. Keď naň padla sprcha, privrel viečka. Upokojovalo ho to. Onedlho si odpočinieš od všetkého. Zložíš každé bremeno. Dokonči to, nechýba veľa. Zovrelo mu žalúdok, stiahlo sa mu hrdlo. V očiach pociťoval pálenie, no slzy nie a nie prísť. Z hrude mu vyšiel bolestný ston. Pokľakol. To ja som vinný! Ja som z neho spravil to čím je dnes. Prečo by mal platiť za moje chyby? Nie je podstatné čia to je vina. On je hrozbou a ty ho musíš zastaviť, na inom nezáleží. Je to nespravodlivé. Fňukaj, kňuč, nariekaj, ale vážne to nepomôže. Odporúčam ti uvedomiť si, že tu nejde len o teba. Máš povinnosť voči Konohe. Najvyššou prioritou je eliminovať nebezpečenstvo. Podobne ako tvoji predchodcovia aj ty musíš zaprieť sám seba a podriadiť sa. Čím viac to budeš odkladať, tým ťažšie to pôjde. Je čas. Otvoril oči, siahol si na tvár. Bruškami prstov z nej zotieral vodu. Zachytil sa parapetu a vyšvihol sa na nohy. Zasunul okennú tabuľu späť na miesto.
„Je čas,“ zašepkal.

Stromy dokázal rozlíšiť len pri plnom sústredení. Miloval beh. Fascinovala ho tá divokosť. Dokonca aj v tej chvíli si to užíval. Zoslabnuté telo zaplavil adrenalín. Srdce mu šialene bilo, v spánkoch pociťoval zvláštne pulzovanie. Mokrý plášť zhodil zo seba, už ho viac nepotreboval. Dážď neustával. Nepredstavovalo to preň problém. Z diaľavy k nemu doliehal hrmot. Búrka mocnela, veľmi si ju nevšímal. Čoraz viac bleskov križovalo nebo. S vetrom o preteky! Pridal. Premohol ho dojem, že sa jeho nohy viac nedotýkajú bahnitej lesnej cesty. Tak bežal v ústrety svojmu osudu.

Krutý víchor sa do nich opieral. Nepohli sa, vychutnávali si vzájomnú blízkosť. Cítili srdce toho druhého. Oboch naplnilo zvláštne teplo. Vysoký blonďavý muž a o niečo nižší blonďáčik tesne pred prahom dospelosti. Ponášali sa na seba. Mali podobné oči, líšili sa iba v tom, že nezbedné iskričky v očiach mladšieho ešte tleli. Sálal z nich zvláštny pokoj. V tu chvíľu ich nič nemohlo rozdeliť. Na náhodného okoloidúceho by pôsobili ako stelesnenie odovzdanosti. Obaja sa spokojne usmievali. Blonďáčik sa tuhšie privinul na jeho hruď. Slastne pri tom zamrnčal. Otec mu priložil ruku na zátylok.
„Synak,“ pošepol.
Zovrel ho a prudko potiahol. Znelo to ako prasknutie konárika. Chlapec so zlámanými väzmi klesol k zemi. Nasledoval ho. Padol na štyri, sťažka oddychoval. Ruky sa mu zabárali do blata. Je dokonané. So zastreným zrakom hľadel na mŕtvolu. Jej perleťovo bledá pokožka ho desila. Načiahol sa k nemu, zavrel mu oči. Zanechal pri tom na tvári temné odtlačky. Prišlo mu to ako niečo poškvrňujúce, čo bolo vzhľadom na situáciu absurdné. Dotkol sa jeho dlane. Zdala sa mu teplá. Vzbudilo to v ňom údiv. Zároveň ho prekvapilo, že je schopný údiv cítiť. Netrvalo dlho kým pominul. Pohltila ho tma, z reality vnímal len matný obraz, pripomínajúci priesvitný závoj, nakoniec odišiel aj on.
Hoci výstižnejšie by bolo povedať, že opäť získal schopnosť používať zmysly. Kľačal, nohy mal úplne stŕpnuté. Nedokázal si nič vybaviť. Začal sa rozhliadať vôkol seba. Netrvalo dlho kým zaregistroval siluetu ležiacu obďaleč. Razom naň všetko doľahlo. Zvrátil hlavu k oblohe a zareval. Krik vyplašil zopár vtákov, ktorý podráždene zagánili na odpoveď. Vzal synovu hlavu do lona. Nežne ho hladil, tvár mu kropil slzami. Sklonil sa tesne nad neho. Priložil svoje čelo na jeho. Zatvoril oči, s tým, že ich už nikdy neotvorí. Tak boli zatratení.