Bolo Raz Jedno Dievčatko

Tmavovlasá kunoichi kráčala zamyslene po uličkách Konohy, nevšímajúc si deti a ich rodičov sláviacich Deň detí.
Z nejakého neznámeho dôvodu si spomenula na ten deň spred dvadsiatich rokoch, keď bola ešte len šesťročné dievčatko a doľahla na ňu ťažoba. Nebyť jej nestalo by sa TO.
Oprela sa o stenu, no nohy ju už nedokázali viac niesť, pretože jej myseľ zaťažená spomienkami vysávala z tela všetku energiu. Podlomili sa jej a zviezla sa na zem. Dedinčania už boli zvyknutí na jej občasné alkoholové záťahy, takže ju všetci obchádzali. Na druhú stranu si musela priznať, že bola nevyspatá a jej koordinácia pohybov moc nepripomína triezvy stav, tak len sedela a čakala. Bol to zvláštny stav; svet si len tak existoval a všetci v ňom tiež, no ona sama si pripadala ako čosi cudzie, čo by nemalo existovať ako votrelec.
„Sensei, je Vám niečo?“ začula zrazu povedomý hlas, no nevedela ho zaradiť a telo ju zradilo úplne, takže nebola schopná ani len pohnúť hlavou.
Keďže neodpovedala, povedomý Shinobi ňou zatriasol, a keď ani vtedy nereagovala, otočil jej hlavu, a tak mala možnosť hľadieť do modrastých očí blonďavého chlapca. Doba vtedy a teraz splynuli v jedno.
„Vy ale vyzeráte, poďte, vezmem Vás domov,“ skonštatoval a zdvihol ju zo zeme, usadiac si ju na chrbát.
Chytila ho okolo krku a pritisla sa k nemu. Teplo jeho tela jej robilo dobre, a keď pocítila jemný závan teplého vetríka na tvári, chmúrne myšlienky začali ustupovať.
„Hej dievča, čo sa ti stalo, keď si taká dobitá?“ spýtal sa blonďavý muž príjemným hlasom a ona zistila, že je opäť malým dievčaťom.
„To nič nie je, Sensei, iba som sa pobila s pár chalanmi, lebo som sirota a oni sa mi smiali, že ma nemá nikto rád, takže nemám s kým oslavovať Deň detí. Síce boli v presile, ale naložila som každému...no i tak...to bolí.“ odpovedalo a na okamih mu pevno zovrelo krk.
„Baka, ty nevieš, že Hokage ťa má rád? Vždy, keď sa cítiš osamelo, vyhľadaj ho a porozprávaj sa s ním, poprípade so mnou. Si ešte len dieťa a potrebuješ veľa lásky, takže keď by ti chýbalo objatie alebo trocha toho ľudského citu, ja a moja žena ti ho radi dáme.“ Pokarhal ho, no zároveň ho jeho slová veľmi potešili.
„Myslíte to vážne, Sensei, lebo keď...“ náhle stíchlo a potláčané slzy jej nezastaviteľne začali stekať po lícach. Tíško plakalo.
„Áno, myslím. V dedine je veľa detí, ktoré vojna pripravila o rodičov a len ťažko sa nahrádza láska, o ktorú tak prišli. No ja ich mám rád rovnako ako by boli moje vlastné, a keď to bude aspoň trochu možné, chcel by som im dať dostatok lásky, aby cítili, že sú stále milované a chcené, hoci sú siroty.“ odpovedal a jemne ju pohladil po hlávke.
To však už dievča nevydržalo a hlasno sa rozplakalo.
Dosť dlho ju blonďavý muž mlčky niesol, keď sa zrazu spýtal: „Sensei, kde máte kľúč od dverí svojho bytu?“ A z dievčaťa bola opäť dospelá žena.
„Myslím, že ho mám vo vnútornom vrecku kabáta.“ odpovedala a snažila sa ho vyloviť, no nedarilo sa jej a tak ju chlapec postavil na zem a vytiahol si ho z neho sám.
Podišiel k dverám a odomkol ich. Keď chcel stlačiť kľučku a otvoriť dvere, všimol si, že na neho žena šokovane hľadí.
„Pozeráš, ako by si videla ducha. Poď, je čas ísť spať.“ oslovil ju muž a z jeho postoja bolo jasné, že žiadne námietky sa nepripúšťajú.
„S-S-Sensei, vy ste živý!“ hľadelo na neho stále vyjavené dievča.
„Ó, vážne, aké šokujúce. Vidím, že spánok fakt potrebuješ, tak, šup, šup do sprchy a potom rýchlo do postele!“ skonštatoval s obavami v hlase. Chytil ju za ruku a ťahal dovnútra.
Nestihlo nič povedať a už stálo v kúpeľni svojho bytu a tak sa začalo vyzliekať, no zrazu mu zaškvŕkalo v brušku.
„Sensei, prosím, zohrejte mi rizoto, je v chladničke na tanieri, som hladná!“ zakričalo dievča na muža, pustilo si teplú vodu a vošlo do sprchy.
Tá mu padla viac ako dobre, takže keď z nej vyšlo a vysušilo si vlasy, bol z neho nový, no stále hladný človek. Našťastie si na stole v malej kuchynke hovel plný tanier zohriateho rizota, ktorý viac ako dokonale splnil svoj účel a zasýtil malú hladošku.
Nastal čas ísť spať. Umyla si teda rýchlo zuby a chcela utekať do postele, keď zbadala blonďavého muža vo dverách.
„Už odchádzate? Dúfala som, že ma uložíte...“ vzdychla a zahľadela sa na neho čo najsmutnejšie.
„Je mi ľúto, dievča, no pokiaľ budem ešte viac meškať, manželka ma hneď vo dverách umláti panvicou, takže musím ísť. No aby si nepovedala, tuto moje krátkodobé ja, ti bude robiť pár hodín spoločnosť, takže budeš môcť pokojne zaspať.“ odvetil a vytvoril jedného klona.
„Dobrú noc!“ rozlúčila sa s ním. Sensei jej ju zaželal tiež a odišiel.
„Dobre mladá dáma, je čas ísť spať. Šup - šup, do postele!“ chytil ju klon do náručia a odniesol ju.
Chcel si pristaviť stoličku, no dievča sa ho tak kŕčovito držalo, že si musel ľahnúť k nej. Posteľ bola našťastie stavaná pre dospelého človeka, takže sa do nej pohodlne zmestil.
„Zatvor očká a pokojne spi, Sensei odoženie bubákov a bude strážiť tvoj pokojný spánok.“ zašepkal tíško a jemne ju hladil po hlávke.
Nedokázala zaspať, tieň strašného hriechu ťažil jej myseľ ako balvan. Musela sa s ním o ňom porozprávať a aspoň trochu uľavil svojej zmučenej duši.
„Ja...Ja...som dnes prvýkrát zabila a boli to nevinní ľudia!“ vyslovila slová, ktoré jej spôsobovali muky.
Muž nič nepovedal, zdalo sa, že ju načúva, a tak pokračovala: „Zabila som nevinných ľudí tým najhorším a najpodlejším spôsobom, aký len človek dokáže - s úsmevom priateľa. A v ich vyhasínajúcich očiach bolo jedno veľké nechápavé „PREČO?“. Ale ja im nedokážem odpovedať a ani v najmenšom netuším, prečo som to spravila, Sensei, prosím, pomôžte mi nájsť odpoveď a aspoň trochu mi uľaviť od utrpenia!“
Blonďák ju ďalej akoby naschvál pokojne hladil po hlávke a trieštil jej pozornosť, ktorú udržiavala iba veľmi ťažko.
Po chvíli ticha povedal: „Nikto z dedinčanov nevie, ako vyzerá útočník. Všetci videli iba neznámeho Shinobiho v plášti s kapucňou, ako zabíja ich najbližších a ničí ich príbytky. Nikto nepozná tvár toho „muža,“ až na jediného svedka, ktorý ho opisuje ako svetlo zelenú, šupinatú tvár, hadieho monštra, so zelenými očami, v ktorých sa zračilo čisté šialenstvo.
Nikto nevie o temnej pečati, malej kunoichi, ktorou ju obdaroval hadí princ, skúšajúc využiť jej potenciál, netreba sa teda báť ísť do ulíc a pozrieť sa pozostalým do očí, hoc krv ich milovaných, na tvojich rukách ledva uschla. Chceš sa zbaviť svojho hriechu, bolesti a utrpenia, potom ti neostáva nič iné, ako bojovať za túto dedinu, akoby všetci v nej boli tvoja vlastná rodina a jedného pekného dňa bolesť pominie.
Má to, ale menší háčik, vzhľadom k tvojim schopnostiam, by bol pre teba vhodnejší Sensei, jeden z troch legendárnych sanninov, ktorý istý čas učil aj mňa. Pokiaľ by si chcela, mohol by som sa za teba prihovoriť, študentov totiž prijíma iba výnimočne?!“
Dievča jeho slová veľmi prekvapili, myslelo si, že prídu Anbu, odvedú ho do podzemia Konohy a tam ho budú mučiť, dokiaľ nezistia aj to, o čom nemá ani potuchy. Sensei jej práve povedal, ako môže svoj hriech odčiniť a dokonca jej aj poradil, za kým by mala ísť, pokiaľ by chcela zlepšiť svoje schopnosti.
„Vy... Vy...mi vlastne hovoríte, že za to nemôžem?“ spýtala sa v šoku, z nečakaného zistenia.
„Správne, moja milá, TY za TO nenesieš žiadnu vinu, bola si zmanipulovaná a sprosto zneužitá, na vykonanie špinavej roboty našimi nepriateľmi, o čom som stopercente presvedčený. Časom isto vyplávajú dôkazy, o tomto zvrátenom čine, na povrch a tvoja česť, tak bude opäť bez poškvrny. Chcem po tebe, aby si teraz na TO zabudla a zapamätala si, čo ti teraz poviem, dobre?“ odpovedal pokojne, no v jeho hlase cítila rozhodnosť, akú v ňom počula vždy, keď hovoril pravdu, alebo keď jej hovoril niečo dôležité, čo si mala zapamätať.
Rozhodla sa jeho slovám veriť a pretaviť bolesť do sily, ktorá ju bude poháňať ďalej: „Áno, sensei, počúvam!“
„Tvrdo trénuj, uč sa, zdokonaľuj sa a hoci si si vybrala tvrdú cestu kunoichi, na ktorej život mnohokrát preverí tvoje odhodlanie, nikdy o sebe nepochybuj a ver v seba i svoje schopnosti a budeš schopná nielen zmazať svoje hriechy, ale dokonca sa raz staneš vzorom pre iných, ktorí budú na tom podobne, ako si ty teraz. Dosť bolo prednášok, snaž sa uzavrieť svoju myseľ a dnešné, bolestivé zážitky z nej vytesniť a aspoň trochu sa vyspať, zajtra je nový deň a ty môžeš spraviť prvý krok, na svojej ceste kunoichi. Dobrú noc!“ povedal blonďavý muž, s úsmevom od ucha k uchu, pričom sa mu na okamih zazelenali oči.
„Ďakujem vám, sensei, mám vás rada. Dobrú noc!“ odpovedala a obrovskou úľavou hneď zaspala.
„Aj ja teba dievča, aj ja teba!“ zašepkal takmer nečujne a ďalej ju hladil po hlávke, po dvoch hodinách sa rozplynul.

Dievča cítilo na tvári teplý, slnečný lúč, nastal nový deň a bola z nej opäť dospelá žena, no keď sa prebudila, Sensei bol preč a namiesto neho ležala na jeho synovi.
„Ani nevieš, ako veľmi si mi pomohol, ďakujem!“ zašepkala, jemne ho pobozkala na líce a vytratila sa do kúpeľne.
Rýchlo zo seba spravila tú drsnú, cool Sensei, čo všetci poznajú, a potichu odišla, za svojimi študentmi.