Nikai 18

18.Kapitola: Horší ako špina

Ten, kto porušuje pravidlá je vo svete ninjov braný ako špina. Ale ten, kto v núdzi opustí priateľov, je oveľa horší odpad.
-UCHIHA OBITO

Shinari sa trochu pomrvil, potom sa pokúsil natiahnuť za kunaiom, ale márna snaha. Hikari ho držal príliš pevne. Nemohol pomôcť Asahi, tentokrát naozaj nemohol, hoci stála len kúsok od neho a celá sa triasla. Keihi si svoje mučenie zjavne užíval. Pomaličky pritískal a zase odťahoval svoj kunai od Asahinho krku a dievča už bolo vydesené do krajnosti. No nemohol jej pomôcť, čo ako chcel. Jediná časť tela, ktorou mohol pohnúť, bola hlava a aj to využil. Obrátil ju na opačnú stranu a jeho oči spočinuli na Omini.
Bola takmer voľná!
Od slobody ju delilo len niekoľko vlasov, tenulinkých nitiek. Dali sa pretrhnúť, tak jednoducho sa mohla oslobodiť. No neurobila to. Ani sa nepohla. Kľačala na zemi, jednu ruku mala položenú len kúsoček od miesta, kam dopadol jej kunai. Ominine jemné prsty sa ho takmer dotýkali. Stačil maličký, nepatrný pohyb vpred. Tak jednoducho sa mohla oslobodiť. No ona to neurobila.
Len sa tam tak krčila, modré oči vypliešťajúc na Asahi. Na tvári a rukách mala početné škrabance a modriny, bola špinavá a unavená, ale takmer slobodná. No ona sa ani nepohla.
Zrazu sa jej prvé oko zalesklo a keď ho Omini prižmúrila, vytlačila z neho slzu, maličkú jagavú slzičku. Tá jej pomaly stekala po líci a na konci prešla cez krvavý škrabanec. Spojila sa s krvavou kvapkou a oddelila sa od jej brady. Omini na ruku dopadla bledučkoružová kvapka. No ona sa ani nepohla.
A ja som ti veril... Pomyslel si Shinari a odvrátil od nej zrak. Tak veľmi veril...
Netušil, že jeho myšlienky s ním zdieľa ešte niekto iný.

,,Vravela si, že je to tadiaľ kratšie! Mali sme ísť po ceste!“ vyčítal jej Toro. Poriadne nahlas.
,,Ale... Cez les to vyzeralo byť kratšie...“ snažila sa Omini brániť.
,,Bolo to podvádzanie!“ mračila sa Milli.
,,A ešte ste sa aj stratili,“ trochu škodoradostne poznamenala Hayuri.
Ďalší z tímových testov v Akadémii. Omini to neznášala. Vždy tam ostala stáť posledná, nikto s ňou nechcel byť vo dvojici. Tentokrát na ňu ostal Toro. A ona to pokazila! Cez les to predsa vyzeralo kratšie... A Omini myslela, že takýto drobný podvod si nikto nevšimne. Tak veľmi chcela vyhrať, aspoň raz. Bohužiaľ, ukázalo sa, že jej aj Torov orientačný zmysel je značne mizerný. Nielenže nevyhrali, ale zo dve hodiny po nich nebolo ani chýru ani slychu a ďalšie dve ich polka dediny hľadala.
,,Vedel som, že nemáme schádzať z cesty. Ale hovoril som si, že je to kratšie...“ stále sa nevzdával Toro. ,,A ja blbec som ti veril...“
,,Ako môžeš veriť jej?!“ Hideyoshi sa pretlačil dopredu a teraz sa ju zjavne chystal ponížiť. Omini sa snažila neodvrátiť pohľad, keď do nej bratranec zvŕtal svoje studené oči.
,,To je predsa Omini. Absolútna hanba našej dediny – a môjho klanu.“
Bola dcérou Amekage. Nikto by sa jej nemal opovážiť niečo také povedať. No každý vie, že deti a blázni hovoria pravdu. Preto ho nikto nezastavil. Ani keď pokračoval.
,,S klanom ťa spájajú jedine vlasy! A ani tie nemáš také dlhé, ako sa na správnu kunoichi z Amegakure no Sato patrí!“
Omini sklopila hlavu. Krátke vlasy boli dosť dlhé na to, aby zakryli jej oči plné sĺz.

Omini tá spomienka prebleskla hlavou len na krátkych pár sekúnd, zato však pocítila rovnakú bolesť ako pred rokmi. Lenže tentokrát pramenila z niečoho iného.
Od toho okamihu ako jej to Hideyoshi povedal, si Omini svoje vlasy vážila. Starala sa o ne a nechala si ich narásť. Bolo to predsa pravidlo. Od toho okamihu Omini nikdy neporušovala pravidlá. Kým tu boli pravidlá, ktoré dodržovala, dokázala byť aspoň priemerná. Neklesla až na úplné dno. Pravidlá boli dôležité. Ale Omini si pamätala aj to, čo jej povedala Asahi.
,,Vieš čo hovorí náš sensei? Že ten, kto porušuje pravidlá je špina. Ale ten, kto opustí priateľov, je oveľa väčšia špina!“
Boli to len vlasy.
Omini čo najnenápadnejšie pohla rukou. Nemusela ísť ďaleko, nebol to snáď ani centimeter čo jej prsty narazili na studený kov. Zovrela rukoväť a o kúsok zdvihla ruku. A potom o ďalší kúsok a ďalší...
Išlo to nejako pomaly. Telo aj chcelo, ale myseľ ešte váhala, upínala sa k tomu jedinému, čo ešte mohla očakávať – k zázraku. Ale zázrak neprichádzal a Keihiho jeho hra už omrzela. Už to myslel vážne.
Pohni sa... Pohni sa! Kričala na seba Omini v duchu. Sú to len vlasy... Len vlasy! Dorastú ti! A oni sú...
A potom rukou mykla.
Pocítila, akoby jej z hlavy spadla obrovská záťaž a všade navôkol sa rozleteli tenučké vlákienka vlasov, ľahké a jemné ako pavučinky. Omini natiahla ruku a takmer okamžite jej na dlani pristál chumáč vlasov. Jej krásnych, dlho pestovaných vlasov, jediného povrázku, ktorý ju spájal s jej dedinou a klanom, aspoň ona si to myslela. Z očí jej vytryskli slzy. No nebol čas na ľútosť. Aomi, ktorá sa celou silou zapierala o jej vlasy sa zatackala dozadu, ako loď, ktorej sa naraz uvoľní kotva, a Omini ten krátky čas ženinej nepozornosti využila. Rýchlo sa postavila, nohy mala stŕpnuté, no poslúchali ju.
Keď už kvôli nim dvom prišla o tie vlasy... Pretože boli... Oni boli..
,,Nechajte mojich priateľov na pokoji!“ vykríkla najhlasnejšie, ako mohla, a rozbehla sa ku Keihimu a Asahi.
Už jej chýbal len maličký kúsok, už sa naťahovala že zasadí Keihimu možno smrteľnú ranu kunaiom, ktorý bol stvorený aj na sekanie iných vecí než vlasov, no čosi jej v tom zabránilo. Čosi veľmi zaujímavé.
Začalo to krikom.
Vysoký, nepretržitý, kvílivý vreskot sa naraz rozľahol celou horou a prinútil ich pritisnúť si dlane na uši. Bol to nadpozemský krik, snáď nejakej bytosti, ktorá umierala, či len niekam odchádzala, no ešte sa zo svojím osudom nechcela zmieriť. No nemohla s tým bojovať večne. Jej krik pomaly utíchal, akoby sa prepadala kamsi do hlbokej, temnej priepasti. Všetci šiesti si opatrne zložili ruky z uší a v tom momente im začala pod nohami praskať zem. So strašidelným zvukom lámajúcich sa kostí popraskala najprv po obvode terasy a potom po celej ploche a vytvorila pokrivenú pavučinu. A zo škár vyrazilo svetlo. Ale aké svetlo! Trblietavé a jasné, v okamihu ich všetkých zahalilo.
A keď zmizlo, tak rýchlo ako sa zjavilo, ich miestečko bolo plnšie o piatich ľudí.
Mohutný starší muž s obdivuhodnou hrivou bielych vlasov. Mladá ružovovlasá žena s krásnymi zelenými očami. Dvaja muži so strapatými čiernymi vlasmi a čiernymi očami, ibaže jednému vlasy stáli na každom mieste odkiaľ vyrastali a ľavé oko mu chýbalo a druhému sa dvíhali len na temene a oči mal dve. A kúsok od Ominy stál snedý muž s čiernou bradou a v kútiku úst nervózne omieľal vyhasnutú cigaretu.
Najskôr bolo ticho. Piati práve sa objaviaci dospelí prekvapene žmurkali a hádzali po sebe, deťoch aj ich nepriateľoch začudované pohľady. Aj tri deti len tak žmurkali, ešte oslepené bielym svetlom, a nechápali. Omini vedela len jedno: oni neboli nepriatelia. Cítila to a jej inštinkty boli v tomto smere neomylné. Všimla si aj, že Shinariho čierne oči sa rozšírili úžasom ešte viac ako jej modré a Asahine sivé.
,,Čo to?“ prerušil napokon ticho ten strapatý, jednooký muž. Mal trochu piskľavý, akoby ešte detský hlások.
Omini otvorila ústa a chystala sa mu povedať, že nevie, ale kútikom oka zahliadla pohyb a rýchlo na zbytočnú odpoveď zabudla.
Keihi počas svetelného záblesku cúvol od Asahi, no teraz sa k nej znova rýchlo približoval. Ale Omini bola bližšie, priskočila k Asahi a kunaiom, ktorý ešte stále držala v ruke, presekla povrazy, ktoré jej priateľku znehybňovali. Obe odskočili k Shinarimu, ktorý už bol tiež slobodný a držal sa v bezpečnej vzdialenosti od nepriateľov. Dokonca sa mu podarilo odtrhnúť oči od ružovovlásky. Pretože ich súperi sa spamätali veľmi rýchlo a so zmenou situácie boli očividne nespokojní, bolo treba dosiahnuť vrcholnú koncentráciu.
Keihi si vzal na starosť ich troch a Aomi s Hikarim sa vrhli na piatich pekne zmätených dospelých. Tí sa však napriek totálnemu prekvapeniu boli schopní rýchlo a účelne vyhýbať ich útokom a po čase im ich aj oplácať.
Treba to skončiť, raz a navždy, pomyslel si Shinari, bleskove urobil pár pečatí a vypustil zhlboka sa nadýchol.
,,Nie!“ vykríkla Omini a vyhla sa Keihiho skurikenu. Shinari vypustil z pľúc vzduch a uvoľnil chakru.
,,Čo zas?“ zakričal na ňu namrzene.
,,Všade je tu tráva a vôbec nie je vlhká! Nemáme sa dotiaľto ako dostať. Ak použiješ Katon, zhorí všetko – vrátane nás.“
,,Ako vieš, čo som...“zháčil sa Shinari a vypleštil na kamarátku oči. No Omini ho prerušila.
,,Ticho, mám nápad!“
Vtom Shinari pocítil, akoby sa mu ktosi motykou rýpal v hlave. Vyplašene zastal na mieste, keď sa mu v mozgu rozľahol Omin hlas. Pozrel na ňu, no ona sa na neho upokojujúco usmiala a Shinari sa trochu ukľudnil a pozorne načúval tomu hlasu. Bol celkom tichučký a jemnejší, než mala Omini normálne.
,,Súhlasíš?“ opýtalo sa ho dievča nakoniec a Shinari len prikývol. Nevedel, ako dostala svoj hlas do jeho hlavy, ale vlastne mu to bolo jedno. Plán to bol dobrý.
,,Suiton: Hirumizu no Jutsu!“ Zamrmlala Omini a spojila prsty. Po chvíľočke sa spomedzi jej nôh spod zeme na povrch vydral tenučký pramienok vody.
,,Môžeš!“ kývla Shinarimu.
,,Okej, všetci vyskočte!“ zreval a len dúfal, že to každý počul.
Pravdepodobne áno, pretože Asahi s Omini vyskočili takmer okamžite, bielovlasý muž vyskočil prekvapivo svižne a hoci jeho rodičia neboli v jeho zornom poli, akosi vedel, že skáču tiež. Ešte im dal pár sekúnd, no vedel, že sa vo vzduchu dlho neudržia a musel tiež konať skôr, ako sa spamätajú aj Keihi, Aomi a Hikari. Nazbieral všetku svoju chakru, časť z nej prepožičal svojim chodidlám a vyskočil najvyššie ako mohol.
,,Katon: Housenka no Jutsu!“ Vykríkol ešte počas skoku. Od jeho úst vyšľahlo niekoľko menších ohnivých klbiek, rýchlo za sebou. Potom už gule lietali väčšie a v dlhších intervaloch. Ale Shinari jutsu nedržal príliš dlho. Zapálil stred terasy a kým mohli vidieť ako ju plamene pohltia celú, pustila sa do práce Omini.
,,Hyoton: Makyou hyou shou!“ Vykríkla, dúfajúc, že sa jej podarí niečo, čo nikdy nerobila. Našťastie, práve tu sa objavil akýsi talent, ktorý v nej bol tak dlho skrytý a technika sa podarila na výbornú. Z vody, ktorú predtým vytiahla spod zeme, sa zdvihli obrovské pláty ľadu. Obklopili dookola celú planinu a potom sa zdvihli ešte vyššie a zakryli im výhľad na troch zvučných a miesto zaplavené ohňom. Piati dospelí a tri deti dopadli na striešku vytvorenú z ľadu, trochu klzkú, ale oddeľovala ich od ohňa.
,,Uf!“ vydýchla Omini a ukázala Shinarimu zdvihnutý palec. Letmo sa na ňu usmial, no potom už venoval všetku svoju pozornosť dvom ľuďom: Tomu čiernookému, vysokému mužovi a ružovovláske. Logicky by mali nasledovať otázky a odpovede, no Asahi mala niečo dôležitejšie.
,,Nejaké je to mokré...“ poznamenala, obzerajúc si vlhké ruky.
Všetci sklonili hlavy a Omini až teraz došla chybička v jej pláne.
,,Veď ľad sa pod vplyvom tepla topí!“ Vykríkla vydesene.
,,Za mnou!“ mierne spanikárila Asahi a keďže nikto nemal lepší nápad, šmýkajúc sa a padajúc sa čo najrýchlejšie vliekli za ňou. Asahi prvá skočila do veterného prúdu, ktorý ich dostala sem, dospelí a napokon aj Shinari s Omini nemali na výber než za pobrať za ňou. Prúd samozrejme stále smeroval hore a trochu bolestivo ich zastavila skala, ktorá lámala aj prúd teplého vzduchu.
,,A čo teraz?“ opýtal sa Shinari, kým ich vzduch pritláčal o skalu a oni pozerali dolu. Dolu, z tej nepredstviteľnej výšky.
,,Nápad pokračuje,“ uškrnula sa Asahi. ,,Tajuu kage bunshin no Jutsu!“ Prekrížila si pred tvárou prsty.
Snáď viac ako tisíc klonov sa objavilo dolu po nimi. Ich telá zastavili prúd a skupinka obrovskou rýchlosťou padla dolu. Kým im okolo uší pískal vzduch, Asahi udržovala klony, čo ju stálo čoraz viac síl. Vydržala to a tak dopadli do mäkkého. Asahine klony tlmili ich dopad a so zaujímavým pufnutím praskali pod váhou dopadajúcich tiel. Napokon sa všetci vykotúľali von, na šíre priestranstvo pod horou a hľadeli na košatý strom, kde deti minulú noc táborili. Boli dolu. Prežili Enzan no Shizoku.
,,Vy nemáte všetkých päť pohromade! Kto má za vás furt myslieť!?“ rozkričala sa Asahi, no Omini ju prerušila.
,,Teraz nie,“ zašepkala a plecom mykla k Shianrimu.
Stál tam, ruky spustené pozdĺž tela a oči sa mu akosi zvláštne leskli. Hľadel do očí tej ružovovlasej žene a potom... Potom...
,,Mamička!“ vyhŕkol a vrhol sa jej do náručia. Trošku prekvapene, trošku rozpačito, ale silno ho stisla.
,,Shnari-chan...“ šepkala hlasom, ktorý tlmilo Shinariho plece.
,,Mamička... Otecko...“ opakoval zas stále dokola chlapec.
,,Nie sú... Nemali by byť....“ nechápala Omini.
,,Mŕtvi!“ vyhŕkla Asahi. ,,Len mŕtvi ich môžu poraziť! Tá hora nám dala to, čo sme potrebovali!“ zvýskla a nasledujúcich pár sekúnd Omini strávila v jej smrtiaco pevnom objatí.
,,Dokázali, dokázali! Dokázali sme to!“ pospevovala si Asahi a skackala dookola okolo tých ďalších troch „mŕtvych“. Tí len začudovane pozorovali ju, zmätenú Omini a Shinariho. Shinariho a jeho rodinu, pretože do objatia sa pridal aj čiernovlasý vysoký muž, Omini neomylne usúdila, že to je Shianriho otec. Koniec-koncov, ich podoba nemohla nikoho popliesť.
Zrazu Asahi prestala poskakovať a zadívala sa na Omini.
,,Omi... Tvoje vlasy...“
,,To nič,“ usmiala sa Omini a čiahla si do vrecka. Nahmatala mäkký prameň a vytiahla ho von. Podržala svoje bývalé vlasy oproti slnku a usmiala sa ešte širšie.
,,Ale Omi-chan... To pravidlo...“ aj Shinari sa jemne vymanil z maminho objatia a hľadel na Omin nový kratučký strih smutnejšie, ako ona sama.
,,To nič zopakovala Omini a cúvla pár krokov dozadu. ,,Ten, kto porušuje pravidlá je špina, ale ten kto opustí priateľa v núdzi, je oveľa horší odpad!“ vykríkla šťastne a vyhodila posledný dlhý prameň, ktorý jej ostal do vzduchu. Vetrík ho rozplietol, niekoľko nitiek pustil späť na zem, no zvyšné si nechal. Pohrával sa s nimi a ony odleteli ku slnku.