Raitatsu 8. Za únosnou mierou

Sťažka dýchala a opierala sa o stenu. Objavilo sa ich tu viac než čakala, ale zvládla to.
Pozerala sa po roztrúsených mŕtvolách, teraz už normálnym zrakom. Cítila ako jej teplá krv steká po tvári, samozrejme nebola jej, to je tá nevýhoda boja na blízko, stále ste od cudzej krvi.

Musela ísť ďalej. Opatrne prešla pomedzi skrútené tela a stratené vnútornosti.
Držala sa pri stene, keďže predpokladala, že pasce budú umiestnené hlavne v strede chodby. Ale tak viete, každý sa raz sekne.

Čosi cvaklo! Použila svoju bleskovú chakru a v sekunde bola preč. Stihla to len tak tak, keď sa zo steny vysunuli bodce a jeden sa jej plytko zabodol do pleca. Ako odskočila pristála na protiľahlej stene, no aj odtiaľ sa pohla vo chvíli, keď ju takmer sklapli mechanické čeľuste. Až nepríjemne jej pripomínali Zetsuovu mesožravku. Tento krát pristála dolu hlavou na strope, ktorý bol však pokrytí nejakým slizkým svinstvom a jej nohy sa ani s pomocou chakry nedokázali prichytiť. Na koniec roztiahla na podlahe chodby. Prvé čo jej prebleslo hlavou bolo: „Sakra, snáď ma nikto nevidel!“

„Už je to všetko?“ zavrčala napálene, len tak do vzduchu. Odpoveď prišla z nečakaného smeru. Zdola sa ozvalo syčanie a podlaha sa prepadla aj s ňou.

V hĺbke asi desať metrov, ako odhadovala podľa vzdialeného bodu svetla nad ňou, panovala nepríjemná temnota.
Akurát taká že si uvedomujete predmety okolo vás, no nie ste si istý či vás len neklame zrak, lebo sa zdá, že všetko sa chveje. Až na to, že tu sa naozaj všetko, istým spôsobom, pohybovalo. Znovu zapla svoje oči a to čo uvidela ju zamrazilo. Dlhé pohybujúce sa spletence elektrických signálov, plaziace sa okolo nej. Ten syčivý zvuk nebol nijaký tlakový mechanizmus, boli to stovky hadov!

Zostala sedieť tak ako bola a snažila sa upokojiť. Hady citlivo reagujú na teplo, pach a otrasy zeme. Tie prvé dve nemá ako zastaviť, ale aspoň tu nebude po tom dopade dupať.
Aj keď mala imunitu voči väčšine jedov, tak ak by ju uštipla len štvrtina z týchto tak by sa pár hodín zvíjala v agónii, zvracala alebo blúznila. Toto bol proste jeden zo zážitkov, ktoré si na zoznam „Top desať vecí ktoré chcem spraviť pred smrťou“ nedáte a ak áno tak to posuňte na posledné miesto, tesne pred tú smrť.
Počula ako syčivý zvuk narastá do permanentného šumu. Hady majú čuchové receptory na jazyku, takže syčanie a kmitanie jazykom je ich spôsob vetrenia. Pravdepodobne si overovali, či je ich korisť alebo dravec. Jedno z toho a uštipnú ju. Hady neútočia bezdôvodne, väčšinou len keď cítia ohrozenie zo strany človeka. Presne ako sa hovorí, oni sa vás boja viac ako vy ich.
Na šťastie toto neboli Orochimarove vycvičené hady. Keby boli, pravdepodobne by už v nej bolo viac jedu než v Hirukovom chvoste. Po chvíi keď už sa zdalo, že ju nechajú na pokoji, tak sa uvoľnila a začala premýšľať. Okamžite ako si niekto všimne že je pasca otvorená, prídu si pre ňu. Po stenách nevylezie, lebo sú natreté tým slizom, na ktorý sa nedá prichytiť. Nemá ani lano a aj keby mala, tak na chodbe nie je nič, o čo by sa mohlo zachytiť. Ale možno by mohla, vyrobiť niečo ako rebrík!
Z puzdra začala vyťahovať senboni a z celej sily ich hádzala do klzkej steny. Zabodávali sa do nej a vytvárali záchytné body.
Po chvíli to vyzeralo, že sa jej podarí vyliezť. Vytiahla sa na prvé, skúšajúc ich pevnosť. Zdalo sa že nevypadnú a s pomocou chakri sa udrží. Spod nej ozvalo ostré, viacnásobné syčanie. Pozrela sa dolu, aby uvidela, ako sa jej jeden z hadov obmotal okolo nohy.
Spanikárila! Začali sa po nej šplhať ďalšie a ďalšie. Toho jedného už cítila okolo pása a plazil sa po nej ďalej. Vyliezol jej až na plece a tam položil veľkú lesklú šupinatú hlavu. Uprel na ňu jantárovo žlté oči.

„Oni sa len chcú dostať von! Tak ako ja,“ uvedomila si a začala liezť vyššie. Hady sa omotávali okolo senbonov a samých seba, až za ňou vznikla pohybujúca sa masa šupín. Vytiahla sa späť na chodbu a uvidela stráže len tri metre od nej, ako sa o čomsi dohadujú. Nemala čas vytiahnuť tesáky, keď si ju všimli a chceli jej vykrútiť ruky. Keď sa jeden z nich priblížil, had, ktorý bol stále obmotaní okolo nej, sa mu bleskovo zahryzol do krku. Na strážnych sa vyhrnuli zvyšné hady. Pod vlniacim sa kobercom tiel ich mŕtvoly rýchlo zmizli.
„Sme si kvit,“ uškrnula sa na hady a nechala ich užívať si život na povrchu.

Pustila sa ďalej po chodbe, až prišla k očíslovaním dverám. Do niekoľkých nazrela, no boli to len sklady pre nástroje. Rôzne banky, skalpely a chemikálie v dlhých radoch ležali zaprášené na policiach.
Spoza jedných dverí začula hlasy: „Kde sú stráže, do pekla, už dávno sa mali vrátiť aj s vlamačmi!“ zúril niekto.
„Čo ak sú to Orochimarovi posluhovači? Tí s tými pečaťami! Určite pre to, že sme odmietli operáciu toho decka,“ fňukal ďalší.
„Načo nás o to vôbec žiadal, už robil stovky pokusov na deťoch, prečo to chcel teraz od nás?“ spýtal sa stále naštvaný prvý hlas.
„Hovorí sa, že niekto zničil jeho laboratórium a on na to nemal vybavenie a nemohol poskytnúť vlastného doktora,“ klebetil, takmer šeptom jeho spoločník.
„Ako s tým dievčaťom pred trinástimi rokmi. Videl si ju vtedy? Skrúcala sa v agónii. To čo jej spravili bolo horšie než lobotómia (to je zákrok pri ktorom sa prerušia nervy na prednom mozgovom laloku a to spraví z pacienta chodiacu mŕtvolu, v minulosti to používali ako liečbu všetkých psychických nemocí) vraj jej nemohol dať pečať, tak si jej poslušnosť chcel zaistiť takto!“ pokračovali v rozhovore a Takara takmer omdlela.

Raz jej predsa Orochimaru povedal, že je prvá na ktorú nedokázal umiestniť pečať. Mohla to byť ona kto tu bol pred trinástimi rokmi a nepamätá si to? To ťahanie pri soche! Čo ak to bola spomienka nie záchvat? Alebo sú všetky tie záchvaty spomienkami? Ale čo bolo potom s tým jastrabom? Čo s ňou urobil? Čo je ona? Nikdy predtým si nelámala hlavu zo svojou identitou, vedela, že mala zvláštne schopnosti a predpokladala, že to boli buď Orochimarove experimenty, alebo že jej pôvod je v nejakom zabudnutom klane. Zrazu naozaj chcela vedieť, čo je ona zač.

Už ju nezaujímala misia, vtrhla do miestnosti a pritlačila dvom mužom na krky čepele a už sa ich chcela na niečo opýtať, keď ju niekto predbehol.

„Aká irónia,“ uchechtol sa ktosi, sediaci v rohu miestnosti. „Ty si to dievča ktorému som sa pred rokmi vŕtal v mozgu, že? Oči ako ty nemá nikto! Do dnes sa pamätám ako vydesene na mňa hľadelo to malé štvorročné dievča, keď som mu pichal anestéziu,“ povedal so smutnou nostalgiou v hlase. Ona naňho pozerala najskôr šokovane a potom rozzúrene.
„Takže to vy,“ zavrčala a pohybom zápästia podrezala tých dvoch. Nič nevedeli, ale on áno vie kto je ona a čo jej urobili možno ju dokonca dokáže vrátiť späť, nech už bola čokoľvek.
„Ľutujem to, viem, že už je neskoro, ale ľutujem,“ povedal a vyšiel z tieňov. Mohol mať okolo šesťdesiat. „Tušil som, že raz ma zabije jeden z mojich pacientov, no nie, že to bude to dievča ktoré sa na mňa, namiesto s nenávisťou, pozeralo s nádejou v milosrdenstvo,“ vzdychol si starec. „Nechám ťa ma zabiť a poviem ti čo chceš vedieť! Samozrejme v obrátenom poradí! Pýtaj sa,“ vyslovil odovzdane.

Dievča to šokovalo, bolo to rovnaké ako keď ona prišla k Peinovi do pracovne a čakala bolestivú smrť. Vedela ako sa ten muž cíti, lenže jemu nepomôže, aj keby ho ušetrila keď odtiaľto odíde všetko tu vybuchne a ona mu o tom nemôže povedať, lebo by mohol varovať ostatných. Stále mu úplne neverila.

„Čo za operácia to vtedy bola?“ začala kamenným hlasom.
„Úprava mozgu. Orochimaru mi dal presný postup podľa akejsi operácie, ktorú používali cez veľké vojny na deti. Neviem čo presne to malo spôsobiť, bolo to niečo s pamäťou,“ poslušne odpovedal.
„Dá sa to vrátiť?“ okamžite vyprskla. Zúrivosť ju napĺňala, ruky mala zatnuté v päste. Toho hada neznášala už pred tým, ale toto bola čistá nenávisť.
„Bohužiaľ pri tom zákroku som z tvojho mozgu čosi vytiahol a to si Orochimaru zobral do akejsi smaragdovej fľaštičky. Možno by to stačilo len znovu dostať do tvojho tela, ale naozaj neviem čo to bolo! Niečo také som videl prvý raz,“ povzdychol si.
„Vieš v ktorom úkryte je momentálne Orochimaru?“ opýtala sa snáď ešte naštvanejšie. Muž sa jej pozrel do očí, nie do tých hlbokých fialových. Stali sa z nich dve elektrinou žiariace buľvy nekonečnej zúrivosti.
„V... n-naposledy nás kontakt-toval z východného...“ keď to dopovedal, prešla ním čepeľ a rozsekla ho na dva. Otočila sa a zmizla v tme tak rýchlo, že by niekto mohol pochybovať o tom, že tam bola, no rozseknutá mŕtvola by ho vyviedla z omylu.

Sasori dokončil masaker a vyšiel späť na nádvorie. Hiruko za sebou zanechával krvavú stopu. Keď si ho Deidara zo svojím ďalekohľadom všimol, poslal pre neho jedného ílového vtáčika. O chvíľu vyletel na Deidarovu úroveň.
„Nevidel si Takaru?“ opýtal sa ho Sasori, “už by sa mala objaviť!“ Deidara mu chcel akurát odpovedaľ, že ju nevidel, keď sa jedno z okien na východnom krídle roztrieštilo a čosi cez neho preletelo. Deidara to rýchlo zameral ďalekohľadom.
„Tam je a uteká preč smerom do lesa!“ zakričal na Sasoriho ktorí si ju už tiež všimol.
„Tým smerom je Orochimarova východná pevnosť! Dožeň ju! Ale najskôr dokonči svoju prácu!“ zakričal Sasori a vtáky sa vrhli jej smerom.
Už sa vzďaľovali od budovy paláca, keď Deidara zakričal: „Katsu!“

Východné krídlo sa vyparilo za doprovodu ohlušujúceho rachotu a nádherného záblesku svetla.
Vtáctvo zatiaľ sledovalo utečenca. Pyroman na ňu zaostril ďalekohľad s nočným videním.
„Mám ju odpáliť?“ opýtal sa blonďák a nespúšťal oči z bežiaceho dievčaťa. Ak by sa obhliadol, mohol by ju rýchlo stratiť v tme.
„Nie drž sa jej chcem vidieť čo má v pláne!“ povedal mu a premýšľal. Nečakal by od nej zradu a poslať špeha do ich úkrytu by bola od Orochimara hlúposť veď ju skoro zabili nebiť prsteňa. Tak by žiaden špión neriskoval. Bohužiaľ toto boli jediné dve možnosti aj keď zneli nepravdepodobne. Niečo sa stalo v paláci.
Kým on rozmýšľal Deidara si len povedal pre seba, „je očividné, že sa nás pokúša zradiť!“

Už boli takmer pri východnom úkryte a ona si to mierila priamo vpred.