Raitatsu 7. Plán

VAROVANIE! Slabšie povahy ktoré omdlivajú pri slove krv a z vnútorností sa im dvíhajú ich vnútornosti by nemali čítať druhú polovicu.

Na druhý deň sa zobudili neskoro. Nebolo treba sa ponáhľať, na palác zaútočia až túto noc a k nemu to sú, podľa Deidarovho odhadu, len štyri hodiny letu. A tak sa majster bábkar a momentálne veliteľ blonďavého dua, ktoré by sa dalo nazvať jeho týmom, rozhodol vysvetliť stratégiu.

„Keď budeme nad palácom Deidara zhodí prvé bomby a ja s Takarou sa spustíme v tom chaose na nádvorie a zaútočíme. Ja budem zabíjať vo veľkých halách, kde bude miesto na bábky a ty!“ ukázal na dievča, „Ty pôjdeš do východného krídla,“ vyslovil tajomne, „tam sú, podľa informátorov, laboratóriá. Ten lord sa zaujíma o vedu a preto pomáhal Orochimarovi. Vraj mu poskytoval drahé vybavenie a svojich najlepších doktorov, pokiaľ mu zase Orochimaru pomáhal s ľudskými experimentmi. Pokúsiš sa nájsť dokumenty o Orochimarovom výskume. Deidara bude spôsobovať výbuchy vonku. Ja vyjdem späť na nádvorie a odídem tadiaľ. Takara ty sa budeš musieť dostať na strechu a odtiaľ ťa vezmeme do vzduchu. Keď sa dostaneme preč, Deidara odpáli východné krídlo.“
Obaja prikývli na súhlas a Dei sa pozrel na oblohu.

„Máme ešte pár hodín, idem sa okúpať,“ prehodil a šiel k rieke. Sasori zatiaľ zahládzal stopy po táborení. Takara, ktorá nechcela len blbo stáť a pozerať do nikam, vytiahla čepele a z puzdra na nohe zloženú handru. Dýchla na hladký kovový povrch a začala leštiť. Opatrne odstraňovala každú nečistotu až kým sa tesák neleskol ako zrkadlo. Zdvihla ho pred seba a prezerala si svoj odraz.

Tmavo fialové oči, blond vlasy po plecia s fialovými končekmi, neposlušná ofina, ostrá línia čeľuste a mierne vystúpené lícne kosti. To by videl každý a nad žiadnou jej súčasťou by sa nepozastavil na príliš dlho. No ona hľadela na vlastné oči. Nie len, že takto tmavá fialová dúhovka je zvláštna, ale aj celé oko bolo nejaké divné.
Bol to maličký detail ktorí spôsoboval, že ľudia jej uhýbali pohľadom, aj keď nevedeli ten detail identifikovať. Bol to lesk alebo skôr jeho absencia. Neodrážalo sa v nich svetlo, akoby ho pohlcovali alebo odpudzovali.
Boli hlboké, temné a pri pohľade do nich ste mali pocit, že sa v nich topíte. Keď cez ne prebiehali blesky, boli ako padajúce hviezdy na pozadí temne fialového vesmíru.
Vstala a pripevnila si tesáky naspäť na opasok.
Pozerala na pieskovcové útvary týčiace sa nad ňou. Mali dosť záchytných bodov a to ju lákalo.
Sasori natieral chvost Hiruka a Dei stále trčal pri rieke. Našla si dobré miesto a vyšvihla sa na stenu. Liezla rýchlo, vďaka zvetranému členitému povrchu ani nepotrebovala chakru. Onedlho bola hore.
Natiahla sa na vyhriatej skale a prešla pohľadom po oblohe. Slnko striedavo zachádzalo za roztrhané oblaky, takže príliš nepieklo. Vo výškach krúžil jastrab, po vyhliadnutí koristi sa prudko spustil k zemi.

Hlava jej zapraštala, rýchlo si sadla a pristy pritlačila na spánky. Cítila ako preráža vzduch, uvidela králika a pazúry ako sa zatínajú do kožuchu, pach krvi, víťazstva. Začala trhane dýchať a očami sa sústredila na jeden bod.
„Ďalší záchvat,“ pomyslela si, „myslela som, že ma prešli už rok som žiadny nemala.“
Nevoľnosť ju prešla tak začala zliezať, posledné tri metre zoskočila. Výbušný umelec sa konečne vrátil a bojoval s gumičkou ktorá sa mu cez mokré vlasy ťažko prevliekala.

„Už vyrážame?“ opýtala sa lebo sa zdalo, že už sú všetci prichystaní, len ona o ničom nevie.
„Otáča sa vietor tak musíme počítať so zdržaním! Radšej budem nejakú tú hodinu vo vzduchu čakať na súmrak, než po tme minúť cieľ, hmm“ odpovedal bojovník s gumičkou. Vopchal ruku do vrecka s ílom, keďže jeho ruky ich včerajší odvoz už zrecyklovali. Za pár minút žutia a modelovania boli pri nich dva fungl nové ílové operence.
Trojica vysadla a Dei ju zase pevne chytil okolo pása a dúfal, že sa mu nebude opakovať včerajší šok. Leteli úžasnou rýchlosťou, no aj tak im let zabral väčšinu dňa.

Keď sa už slnko skláňalo za vlnitý horizont, pred nimi sa objavil mohutný komplex budov. Takara si podľa slnka určila svetové strany a pohľad zaostrila na východné krídlo.
Na rozdiel od trápne prezdobeného zvyšku paláca táto časť bola jednoduchá, s hladkými stenami a mrežami na oknách. Pôsobilo to možno nedostupne, ale každý trochu zdatnejší ninja by sa tam určite dostal.
Bohužiaľ pre nich tento chlap spolupracoval s Orochimarom takže pasce môže očakávať. Vyleteli vyššie, aby neboli nápadný. Krúžili a čakali kým nadíde noc.

Deidara využíval čas a pripravoval si svoju artilériu. Už modeloval asi dvadsiateho vtáčika a nevyzeral, že sa chystá prestať. Jeho spolujazdkyňa si veľmi dobre pamätala silu tých drobných a nenápadných ílových figúrok, stále si dokázala živo vybaviť záblesk, hlboký rachot a nakoniec tlakovú vlnu, ktorá vás odhodí ako handrovú bábiku. Radšej odtrhla zrak od umeleckých skvostov a ešte raz si prehrávala v hlave plán.

Sasori ju bude kryť v hale, odkiaľ sa ona musí dostať do východného krídla. Teraz to vyzeralo jednoducho, no v chodbách vnútri paláca sa smer bude odhadovať ťažšie. Pravdepodobne nevojdú blízko východného krídla aby naň neupriamili pozornosť. Preto teraz študovala pôdorys budovy. Potrebovala sa zorientovať dostatočne aby niečo nepokazila, nemohla bola skoro v Akatsuki teraz musí vážiť každý krok, jediný zlý môže byť jej záhuba. Konečne sa začalo stmievať. Ešte pár desiatok minút a nastane úplná tma.

V tríznivom, pulzujúcom tichu čakali na signál. Takarine zmysly bežali naplno, Dei zatiaľ nechal letku svojich kamikaze vzlietnuť, takže okolo nich bolo počuť šelest desiatok párov krídel. Krúžili v špirále a každým oblúkom boli nižšie a nižšie.
Takara bojovala s nutkaním zapnúť svoje oči, aby videla čo sa deje na zemi, keďže aj slabá žiara by ich mohla prezradiť. Z ľavej ruky zatiaľ vypustila chakrové vlákna a obmotala ich okolo vtáka. V tichu sa ozval rýchly sled klepania. Hirukov chvost! Signál!

Deidarova letka sa vrhla dolu a začala vybuchovať v obrovských ohnivých kvetoch, ktoré sa rozvíjali po celej dĺžke paláca. Toto bolo len na odpútanie pozornosti, teraz je na nej a Sasorim aby to dokončili. Zoskočila a spúšťala sa po vláknach k zemi, kým sa stáže a služobníctvo zorganizovali už bola pri vchode aj so Sasorim, ktorý senbonmi a chvostom kosil ľudí ako trávu. Ona sa zatiaľ otočia tak aby nemohla zasiahnuť bábkara a začala skladať pečate.
„Raiton: Paralýza,“ zašeptala a natiahla ruku s vystretými prstami. Z každého prstu jej vyletel jeden blesk a ten sa ďalej rozvetvoval, vždy keď zasiahol človeka. Takto blesky poslali k zemi všetkých, ktorý boli jej smerom bližšie než dvadsať metrov. So spleti tiel sa ozývalo skučanie a vzdychy. Tento útok totiž nebol stvorený na priame zabíjanie. Každá z obetí mala kvôli elektrickému prúdu zhorenú kožu, zničené orgáni, v najhoršom prípade poškodený mozog. Mohli by prežiť ak by ich niekto profesionálne a rýchlo ošetril, no tu nikto taký nebol. Do hodiny budú mŕtvi.

Netrvalo dlho a boli vnútri. V prvej veľkej hale Sasori zastal a začal znovu útočiť. Pri rozruchu sa Takare podarilo prešmyknúť do chodby, ktorá viedla na východ.
Zvonka sa znovu začali ozývať výbuchy a zdalo sa že Deidara si to náležite užíva.
Vtedy sa na chodbe oproti nej objavili dve stráže. Pridala, v behu vytiahla tesáky a sekla po nich. Cítila ako čepeľ prechádza mäsom a po miernom odpore, ktorý jej kládla chrbtica vyleteli zbrane z tiel. Počula za sebou čvachtaví zvuk, keď krv dopadla na podlahu, no nemala čas sa obzerať.

Dostávala sa na ďalšie križovatky chodieb, ale zatiaľ nemala problém udržiavať smer.Nestretávala veľa ľudí, pravdepodobne mali stráže z východného krídla povel zostať v ňom a chrániť ho aj keby sa zvyšok paláca zrútil. Tých pár na ktorých narazila skončili ako prvá dvojica. Darilo sa jej bežať vcelku potichu a rýchlo no začínala pochybovať o smere ak to správne zo vzduchu odhadla už by tam mala byť, ale nezdalo sa, že by sa chodba mala končiť. Po chvíli vbehla na ďalšiu križovatku chodieb. Táto, na rozdiel od ostatných mala v strede kamennú sochu čínskeho draka na podstavci.

Zahmlilo sa jej pred očami. Niekto ju ťahal. Zviazaná. Veľký kamenný drak ktorí sa na ňu zhora pozerá. Pochod tmavou chodbou, až k železným dverám s nápisom laboratóriá.

Otvorila oči a sťažka dýchala, uvedomila si, že mala ďalší záchvat. Kľačala na zemi pred sochou a mala pocit že sa na ňu pozerajú jej sivé, žulové, mŕtve oči. Zastonala. Vstala. Druhý záchvat za deň bolo zlé znamenie. To čo videla bolo odtiaľto. A viedli ju do laboratória, ktoré je vo východnom krídle. Išli cez chodbu vľavo. Už sa tade chcela rozbehnúť no vtedy ju niečo napadlo.

„Prečo by som tomu sakra mala veriť, veď sú to len nejaké moje divné sny?“ spýtala sa samej seba. A vzápätí jej niečo v nej samotnej odpovedalo: „Nemáš na výber lebo ty už sama nevieš kade máš ísť.“
Uznala že to niečo má pravdu a rozbehla sa tade. Naozaj tam boli kovové dvere s nápisom laboratóriá. Začala skladať pečate aby sa cez ne dostala.

„Škoda že tu nie je Deidara, ten by nemal problém ich vyraziť výbuchom. Ja sa tu budem musieť naťahovať so zámkom,“ napadlo ju a vzápätí si skoro vrazila facku. „Prečo sakra ľutujem, že tu nie je ten otravný puberťák, ktorí si o sebe myslí neviem čo?“
„Lebo...“ začalo niečo v jej vnútri ktoré rado odpovedalo na rečnícke otázky, no Takara sa začala zo všetkých psychických síl zameriavať na techniku.
Bol to Kabutov chakrový skalpel vylepšený o raiton. Rukou začala rezať zámku no kov bol hrubší než čakala a tak jej to zabralo niekoľko otravných minút, cez ktoré si šomrala slušnú plejádu nadávok. Konečne prerezala zámku a dostala sa do vnútra. V rukách už mala pripravené tesáky a vyplatilo sa. Z bokov sa na ňu vrhli stráže v plátovanom brnení. Do tesákov nabila raiton, aby presekol brnenie a prikrčila sa. Začala ich jedného po druhom sekať. Okolo nej vzduchom lietala krv, končatiny, hlavy sem tam kusy čriev z rozpáraného brucha. Ona všetko ignorovala a teraz už očami plnými bleskov vnímala len elektrinou žiariace telá, ktoré po pár sekoch navždy zhasli. Začal sa masaker a jej prvá úloha ktorá rozhodne či bude v Akatsuki. Bola rozhodnutá nesklamať.