Honba za Nebeským Krištáľom 9.diel Vnady Lady Tsunade a Naruto sa zapája!!

„Konečne som tu s tebou. Bola to dlhá cesta.“
„Verím ti. Vojdi, cíť sa tu ako doma!“
„Ďakujem.“
Vošiel som cez dvere a tak konečne dosiahol cieľa. Byt bol priestrannejší než som očakával, s balkónom a posedom.
„Odlož si veci a príď ku mne na balkón.“
„Jasne.“
Keďže som absolútne nemal potuchy, kam si teda tie veci mám uložiť, odložil som si ich jednoducho na gauč. Ramimu som prikázal, aby z meča vyliezol. Už nebolo potreba skrývať ho, navyše ak ovláda jutsu premeny na človeka. Netuším totiž, aké majú skúsenosti obyvatelia Konohy s démonmi, takže to ani nehodlám skúšať. Zrazu doľahol na mňa príjemný pocit. Rozhliadol som sa po byte a pocítil bezpečie. Som po boku niekoho z môjho rodu. Medzitým strýko pripravil jeho typický bylinkový čaj z rastlín Hamanu, ktoré rastú výhradne vo vysokých horských polohách Zeme Blesku. Povráva sa, že rastlina má upokojujúce účinky, ktoré ukľudňujú telo aj myseľ. Avšak treba si dávať pri pití takéhoto čaju pozor. Veľké množstvo vypitého čaju zmení obyčajnú rastlinu na nebezpečnú drogu. Človek sa začne cítiť veľmi ospalo, až nakoniec zaspí, no už sa nemusí prebrať. To mi povedal on, keď ma učil v rodnom sídle, ešte pred onou udalosťou. Ale to nie je to hlavné, čo som chcel povedať. Mal som na neho veľa otázok, ako napríklad, kam zmizol po tom útoku? Vošiel som ihneď s Ramim na balkón a sadol som si hneď vedľa strýka.

„AAA! Slnko! Ako tu miestni môžu vôbec vydržať toľko svetla?“ zasťažoval si Rami, odporca všetkého svetlého na Zemi (a hlavne Slnka), a ako strela sa vrátil dovnútra. Eiji si potichu sadol na kreslo a začal nalievať čaj. Omamná vôňa čaju sa hneď rozliala po celom balkóne. Bolo v nej cítiť tropickú vôňu zakázaného ovocia a hebkú arómu orientu. Eiji s výdychom začal rozprávať:
„Musel si prejsť mnohými prekážkami, aby si sa ku mne dostal. Teraz vidím, že sme ťa vytrénovali tak, ako sa na správneho Vyvoleného patrí. Dokonca si dokázal ovládnuť démona, a tak disponuješ ohromujúcou silou, ku ktorej sa nie každý dostane. Dokázal si prežiť bez pomoci rodičov a priateľov. Tvoj otec je na teba určite hrdý, že post Vyvoleného prenechal správnej osobe. Avšak, dobré slová ti zrejme nestačia. Cítim z teba ducha hnevu, ktorý ti v posledných nociach nedal spávať. Potrebuješ odpovede na otázky, ktoré sú veľmi zložité. Na niektoré ti odpoviem, na iné však odpoveď nepoznám. Ale mám jednu poslednú podmienku predtým, než ti zodpoviem tvoje otázky. Dokážeš uvoľniť ducha hnevu spod mojej duše, ktorá ti nebola nablízku dlhých pätnásť rokov v časoch, keď si to najviac potreboval?“

Dlhý monológ skončil otázkou. Keď som bol malý, občas ma učil ľudové múdrosti v šifrách, na ktoré som mal ja prísť, a potom si z nich vziať ponaučenie. A teraz znova vraví v šifrách. Zostal som ticho. Samozrejme, že som bol na neho naštvaný. Utiekol odo mňa a neprišiel mi pomôcť len preto, aby si namiesto mňa našiel nového učeníka, ktorý možno bude rozumieť jeho šifrám? Nezažil som toho už akurát tak dosť na to, aby konečne prestal s tými jeho hádankami a prísloviami? No vedel som, že ak chcem odpovede, musím mu odpustiť.

„Vždy vraví v hádankách, to si celý ty. Nehnevám sa na teba.“
„To je dobre Sunohara, dobrá voľba. Správny bojovník musí vedieť vykonávať ťažké rozhodnutia v správnych chvíľach. No, prejdime ale k veci. To, že si na pätnásť rokov skončil u uja Chibu, bola moja práca a ...“
„Počkať! Čože?!“
„Nemal som na výber. Prvá vec, ktorú som musel zaistiť, boli stopy. Stopy musíš nájsť skôr, než ich vietor času zametie pod Zem. Stopy ma zaviedli sem do Konohy, no nemohol som ťa pri pátraní po vrahovi tvojich rodičov vziať so sebou. A tak som ťa nechal u nich.“
„Tak to ti veľmi pekne ďakujem!“ odvetil som s miernym tónom sarkazmu.
„Každopádne...ehm...kde som to len skončil?“
„Stopy v Konohe.“
„Ahá! Prepáč, moja pamäť mi už neslúži tak, ako za mlada, hehe. Stopy ma zaviedli sem do Konohy, kde som potreboval zorganizovať menšiu výpravu pár ľudí, ktorý by mi pomohli pri pátraní. To by som však nedokázal bez pomoci milej Lady Tsunade, miestnej Hokage. Pre Konohu som pracoval dlhé roky, až som dostal čestné občianstvo a nový byt pre jouninov. Počas pátrania som stretol Raidena, ktorého už zrejme poznáš. To on mi pomáhal.“
„Áno, vravel mi trochu o sebe a jeho minulosti.“
„Mal to v živote ťažké, tak som ho prijal do svojich služieb. Vytrénoval som ho a s jeho pomocou som našiel to, čo ma donútilo, poslať za tebou Raidena.“
„Takže prečo si ma teda až teraz povolal k sebe?“ nervózne som očakával na jeho odpoveď. Bol som tak blízko k odhaleniu vraha mojich rodičov.
„Našiel si nejaké vodítko, ktoré by nám mohlo pomôcť?“
„Nie, niečo ešte lepšie. Našiel som svedka. Podľa Raidena, ktorý sa o nej dopočul od určitého zdroja, je to posledný živý svedok z tej nehody. Volá sa Chu.“
„Chu?“
„Áno, je to malé, ale zato veľmi nadané dievča, takže si myslím, že na jej výpoveď sa môžeme spoľahnúť.“
„A kde je teda? Hovor, nestrácajme čas!“ s vervou som vstal z kresla odhodlaný ihneď vyraziť a nezdržiavať sa v Konohe už ani minútu.
„Brzdi priateľu, inak sa pošmykneš skôr, než vyrazíš. Predsa na takú dlhú a náročnú výpravu nepôjdeš sám, nie?“
„Čože,“ jeho slová ma posadili späť na kreslo, „som Vyvolený, viem sa postarať o seba aj sám!“
„O tom nepochybujem Sunohara. Mal som na mysli skôr pomoc od niektorých miestnych shinobi, nie pestúnsku starostlivosť. Počas môjho pobytu som tu spoznal množstvo zaujímavých shinobi, nebudú ti na príťaž.“
„Pôjdem sám, budú ma iba zdržiavať.“ zaryto som stál za svojím názorom.
„V poriadku Sunohara, v tom prípade ti ale nepoviem, kde tú malú Chu nájdeš. Potom si ju hľadaj sám.“
„To je vydieranie!“ skríkol som na strýka.
„Ako vraví jedno staré príslovie, besný kôň sa násilím krotí ťažko, so slovami to však ide hladko. A tým koňom si teraz ty, Sunohara.“
Opäť tie jeho hádanky a šifry, ktorým som nikdy nerozumel a asi ani nebudem rozumieť. Priznal som si svoju porážku. Opäť nemám na výber, čo nie je žiadna novinka. Predsa ani keď som bol malý som si nemohol vybrať, u koho budem.
„Ach, v poriadku, keď si to ty. Beriem tvoju ponuku. S kým teda budem mať tú česť?“
„O tom rozhodne sama Hokage, za ktorou teraz pôjdeme. Čaká na teba!“
„Čože? Ale ja...ja...ja som nikdy nebol u žiadneho Kage. A vôbec kam to ideme?“
Strýko Eiji mi ukázal prstom na veľkú červenú budovu, na ktorú mal z balkónu krásny výhľad. Pomyslel som si, že bude u Hokage veľmi obľúbený, keď mu dala takýto byt s prekrásnym výhľadom.

Budova Hokage, poludnie, Konoha

So strýkom sme zrazu stáli pred obrovskou budovou so znakom, ktorý som z jeho balkóna nevedel rozpoznať. Vtedy som už zistil, že je to znak ohňa. Strýko si na seba nasadil zelenú uniformu jounina a cez kontrolu sme sa dostali až pred dvere samotnej Lady Tsunade, súčasnej Hokage, ktorá je podľa mnohých historiek a klebiet ženou s najväčším poprsím. Konečne uvidím, čo je na tom pravdy. Eiji zaklopal na dvere a na zavolanie vstúpil. Cez dvere bolo počuť, že sa o niečom rozprávajú, ale nepočul som ich dosť zreteľne. No na základe ich tónu hlasu, som vedel, že sa hádajú. Evidentne môj príchod sem tu vyvolal veľký rozruch. Po pár minútach, strýko Eiji vyšiel z dverí a povedal:
„Hokage ťa už očakáva, Sunohara.“

Vošiel som do dverí a čo to nevidím...historky sú pravdivé. Uvidel som na kresle sedieť blonďavú ženu v zelenom a vedľa nej nejakú stojacu slečnu. Tá držala v rukách malé prasiatko. To prasa ma nezaujímalo, do očí mi stále udieralo to plné poprsie! Bohužiaľ až neskôr som si uvedomil, že som sa tak dostal do nemilej situácie. Po asi minúte som sa vzbudil a uvedomil si, že stále stojím vo dverách a hľadím na prsia samotnej Hokage. Prvý dojem – totálna katastrofa. Videl som na výraze Hokage jej značné pohoršenie, no vedľa stojaca žena ju hneď aj s tým prasaťom upokojovala. Našťastie sa vzchopila a začala:

„Takže, ty si ten Takanashi, ktorý prežil ten útok na vaše sídlo v Zemi Blesku. Je tak?“
„Áno, som to ja. Sunohara Takanashi.“ Rýchlo som nahodil vážnu tvár, aby som čiastočne zamaskoval môj trapas pri dverách. Potom sa otočila späť na strýka.
„Eiji, všetci dobre vieme, čo si pre nás a pre Konohu urobil. Si oddaný a verný služobník. No ty sám dobre vieš, že nemôžem vyhovieť všetkému. V hre sú naši shinobi a naše financie. Nemôžem len tak riskovať pre chlapca, ktorý stratil rodinu. Ak by som mala každému dieťaťu, ktorý niečo stratil, dávať vždy niečo do úst, tak by sme o týždeň zbankrotovali. Ja nemôžem za to, že jeho rodičia boli takí sebavedomí a hlúpi, že si nedávali pozor na seba a svoje deti. Čo by som podľa teba mala robiť? Vziať vreckovku a utierať mu sopeľ zakaždým, keď mu bude smutno? Na svete je veľa biedy, no v tomto ti nevyhoviem. Musíš jednoducho uznať, že...“
„Prepáčte, že vás prerušujem milá Lady,“ rázne ju prerušil strýko, „ale musím vás vyviesť z omylu. Sunohara je veľmi talentovaný a...“
„Nechaj to na mňa. Ako si sám povedal, musím sa vedieť o seba postarať sám. Má pravdu!“
Jej tvrdenia ma hlboko zasiahli. Urazila tak česť nielen môjho rodu, ale aj mojich rodičov a mňa! Ja som nebol taký, a ani som nechcel byť rozmaznávaným deckom. Už od narodenia som na rozdiel od ostatných, ktorí sa vtedy hrali s hračkami, túžil poznať nejaké ninjutsu a vedieť postarať sa o seba aj sám. Tisíc rokov bránili česť rodu moji predkovia, moje prababky a pradedovia. A najneskôr aj mama a otec. A práve teraz prišla tá chvíľa, kedy musím česť rodu brániť ja!

„Máte pravdu, Hokage. Všetko čo ste povedali, bola čistá pravda! Avšak mňa sa to netýka! Nikdy som nebol rozmaznaný, ani som nechcel byť mamičkiným maznáčikom. Od narodenia som sa učil, učil a len učil. Vymenil som hračky a priateľov za tvrdý výcvik a boj. Od narodenia som už chcel vedieť ovládať prvé ninjutsu. Nechcel som žiť tak, ako si to ostatný z rodu predstavovali. Život princa v paláci ma nezaujímal. Chcel som cestovať, spoznávať nové kultúry, učiť sa nové jutsu, pomáhať ľuďom, a to všetko v nádeji, že sa raz stanem slávnym ninjom. Myslíte si, že sú to len prázdne slová od nejakého ďalšieho decka, ktorý sa len potrebuje vyplakať na niečie rameno. No nebudem vás viac presviedčať o pravosti mojich slov, myslite si čo len chcete. Ale jedno vám poviem. Jedného dňa, bude zo mňa Raikage, slávny Raikage, ktorý sa veľkými písmenami zapíše do dejín sveta, a ktorý navráti rodu Takanashi späť jeho zabudnutú slávu! Myslím, že to je všetko, čo som chcel povedať, Hokage.“

V miestnosti všetci nahodili kamenné tváre, iba strýko Eiji nahodil prekvapený výraz, ktorý sa miešal aj s pocitom hrdosti na mňa a moju odvahu, takto vysloviť pred Hokage svoj názor.
„V poriadku. Nakoniec si pravý Takanashi. Už sme tu totiž mali niekoľko podvodníkov, ktorí tvrdili, že prežili ten útok. Ale ty si skutočne ako jeden z dvoch prežil ten útok. Sunohara Takanashi. Je mi veľkou cťou vás poznať.“
Z jej kresla sa mi uklonila. Cítil som sa trochu trápne, keď vidím, ako sa mi predo mnou klania samotná Hokage. Vyzeralo to trochu divne, a tak som sa aj ja poklonil.
„Som vám nesmierne zaviazaný. Ja a Rami, démon zapečatený vo mne, vám túto láskavosť nezabudneme.“
„Takže, na požiadanie tvojho strýka ti mám prideliť tým,“ ihneď vytiahla lajster papierov zo zásuvky a začala sa v nich prehrabovať, „bude to špeciálna zostava priamo pre potreby misie. Misia bude označená ako S-misia, pričom bude podliehať prísnemu utajeniu. Cieľom misie, bude nájsť malé dievča menom Chu, pravdepodobne nachádzajúca sa v oblasti Čiernych Vodopádov v Zemi Zvuku. Koho ti ale pridelím?“ váhavo začala rozmýšlať. Hlavne, aby to neboli nejaký tupci.

„Mám to! Pôjdu s tebou: Hyuuga Neji, ako veliteľ, Rock Lee, ako majster taijustu, Haruno Sakura, ako medik, a ako posledný...hmmm...kto je voľný?“
Vedľa stojaca slečna s prasaťom jej zrazu niečo pošepla. Zrejme došlo ak k menšej výmene názorov, no potom rozhodla:
„A ako štvrtý, Uzumaki Naruto, ako...asistent. Dúfam, že tentoraz nenarobí problémy.“

Tú poslednú vetu povedala veľmi potichu, akoby nechcela, aby som vedel, že je to nejaký mamľas. Nuž, budem to musieť s ním asi vydržať.
„Príď sem zajtra predpoludním. Budete mať briefing. Stretneš sa aj s tvojimi budúcimi spoločníkmi. To je asi všetko. Môžete odísť.“
Slušne sme sa poďakovali, ale čo čert nechcel, pri odchode do miestnosti akurát vstúpili dvaja jouninovia. Bohužiaľ to boli presne tí, ktorých som mal tú česť spoznať pred bránou Konohy. Ihneď sa po mne vrhli.

Pokračovanie nabudúce!!

Ďalší diel: Moje zabudnuté dvojča?