Iryou Ninja no Deishi 12

Bola v nemocnici. Prišiel za ňou Kenji. Mal rozbité koleno a bedákal na celú ošetrovňu, ako veľmi ho to bolí. So šteňacím pohľadom ju požiadal, aby mu poranenú nohu vyliečila. Súhlasila, pričom sa malého chlapca so smiechom spýtala, kde sa takto dokaličil.
On jej však neodpovedal. Jeho tvár sa z ničoho nič zmenila. Nadobudla rysy modrookého dievčatka.
Odrazu už neliečila Kenjiho rozbité koleno, ale silne krvácajúci otvorený hrudník. A nech sa snažila akokoľvek, nedokázala tú prekliatu červenú tekutinu zastaviť. Čoskoro ňou mala zašpinené nie len ruky ale aj uniformu.
Tvár dievčatka strácala farbu. Onedlho bolo biele ako duch. Uprelo na ňu svoje veľké nebeské dúhovky, z ktorých sa pomaly vytrácala životná iskra a chrapľavo povedalo: „Zabila si ma.“
„Nie!“ skríkla Sakura a prudko sa posadila.
„Spi ďalej, bol to iba sen,“ ozval sa hlboký hlas vedľa nej.
Zmätene sa poobzerala. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že nie je v Konohe, ale v Orochimarovom úkryte. Presnejšie, v Sasukeho izbe. V jeho posteli. A nebola v nej sama.
„Čo... Čo sa stalo? Preč... Prečo som tu?“ vyjachtala zo seba, vyjavene pozorujúc Sasukeho ruku ochranársky prehodenú cez jej pás. Druhou sa podopieral a ostražito ju pozoroval. Keď však postrehol, kam sa pozerá, okamžite ruku stiahol a tváril sa, akoby sa nič nestalo.
„Omdlela si a schytala vysokú horúčku. Kabuto do teba musel napumpovať konské dávky tých svojich podradných elixírov, aby ju zrazil. Prikázali mi, nech ťa strážim, pokiaľ sa nepreberieš.“
„Ako dlho som bola mimo?“
„Pár hodín.“
Pritiahla si kolená k brade. „To dievčatko...“
„Je mŕtve.“
„Zabila som ho.“
„Nie nezabila.“
„Vedela som, že ak použijem Souzou Saisei, zastavia ma. V hĺbke duše som to vedela, no aj tak som to urobila.“
„Jeho osud bol už aj tak dávno zrátaný. Nemohla si to nijako ovplyvniť.“
„Ešte nikdy mi neumrel pacient. Ešte nikdy som nezlyhala.“
„Prestaň sa ľutovať. To čo si urobila... Bolo úžasné. Teraz už verím,“ otočil si jej tvár smerom k sebe a jemne sa dotkol modrého diamantu na jej čele, „že si najlepšou Tsunadinou žiačkou.“
Za normálnych okolností by dotyk ako tento vohnal Sakure do tváre červeň. V jej vnútri by rozpútal búrku. Lenže teraz naň nebol ten správny čas. Teraz nedokázala cítiť nič. Pripadala si ako prázdna rozpadajúca sa nádoba.
„Ľudia mi neustále hovoria, aká som talentovaná, prezývajú ma druhá Tsunade, niektorí ma dokonca oslovujú hime. Vkladajú do mňa nádeje, ktoré si nezaslúžim. Ja už vlastne ani neviem, kto som, alebo kam smerujem.“
„Uvedomuješ si, že s takýmto prístupom, nahrávaš Orochimarovi do karát? Ak sa ním necháš zlomiť, spraví z teba svoju poslušnú bábku.“
„No a? On predsa vždy dostane, čo chce. Vždy,“ zopakovala sanninove nedávne slová, no pridala do nich značnú dávku irónie a trpkosti.
„Sprostosť.“
„Že to vravíš akurát ty. Orochimaru len zakýval prstom a pribehol si k nemu ako zamilované šteňa. Nehľadiac na následky.“
Sasukemu v očiach vzplanul hnev. „To odvoláš!“
„Prečo by som mala? Veď je to pravda. Myslíš, že neviem, akú cenu sa chystáš zaplatiť za všetku tú moc, po ktorej tak túžiš? Ak sa tu niekto stane skutočnou bábkou, budeš to ty. Alebo lepšie povedané, tvoje telo.“
Nechcela pôsobiť jedovato, ale nemohla si pomôcť. On, zo všetkých možných ľudí, mal najmenšie právo ju poučovať. Lenže, keď ju Sasuke schmatol za zápästia, pritlačil ich čelá o seba a zasyčal jej do tváre: „Toto je posledné varovanie, Sakura!“ vedela, že prekročila hranicu. No aj tak sa nedokázala zastaviť.
„Pravda sa ťažko počúva, však? Ktovie, keď bude Orochimaru vyzerať ako ty, možno nebude až také zlé, byť jeho osobnou hračkou.“ Na tvári sa jej rozlial provokatívny úsmev.
„To by si neurobila.“
Nonšalantne pokrčila ramenami. „Ako som povedala, človek nikdy nevie.“
Tlak na Sakuriných zápästiach ešte zosilnel. Nechýbalo veľa a mladý Uchiha by jej bol zlomil kosti.
„Ani o tom neuvažuj! Nikdy!“
„A to už prečo?“
„Pretože som to povedal!“
Z úst mladej kunoichi vyšiel pohŕdavý suchý smiech. Sasukeho by nikdy nebolo napadlo, že je takého zvuku vôbec schopná. Jednoducho k nej nepasoval. „Takže teraz mi už aj rozkazuješ? Aké... zábavné.“
„Niekto musí, keď ty sama nemáš rozum!“
„Aha, chápem. Ja som sa zbláznila, no veľkomožný pán Uchiha je úplne normálny. Aj keď sa z neho čoskoro stane dýchajúci, kráčajúci, ale totálne prázdny hostiteľ.“
„Nemám v úmysle Orochimarovi dať svoje telo, a ani som nikdy nemal!“ zavrčal a konečne ju pustil. Okamžite sa od neho odtiahla, šúchajúc si boľavé zápästia.
„Keď usúdim, že už pre mňa nie je užitočný,“ pokračoval, „zabijem ho.“
Izbou sa rozhostilo nepríjemné ticho. Sakura nad jeho slovami chvíľu úporne uvažovala.
„Naozaj si myslíš, že to dokážeš? Zabiť ho?“
„Áno.“
„Dobre.“
Prekvapene na ňu pozrel: „Ty to schvaľuješ?“
Nemala by. Nie ako ninja, ale ako človek. Človek s určitými morálnymi zásadami. Lenže tie zásady prešli v poslednej dobe tvrdou skúškou, a to ich do značnej miery poznačilo.
„Schvaľujem. Čím bude na svete menej monštier ako Orochimaru, tým lepšie.“
„Vzťahuje sa táto tvoja nová filozofia aj na Kabuta?“
„Nerozumiem.“
„Ale áno. Rozumieš. Pýtam sa ťa, či mám zabiť Kabuta. Aj jeho predsa radíš medzi monštrá alebo nie?“
Zo Sakurinej tváre vyprchala všetka farba. Sasuke sa k nej opäť naklonil nebezpečne blízko. Tenntokrát si však za cieľ zvolil jej pravé ucho.
„Chceš vedieť, čo som videl v tvojich očiach, keď som ťa našiel v lese? Keď som pozoroval, ako sa holými rukami snažíš zniesť Yakushiho zo sveta?“ šepkal.
Pomaly a sťažka preglgla. Jeho horúci dych ju hrial na pokožke. Cítila, ako jej z toho po celom tele naskakujú zimomriavky. No nebolo to nepríjemné. Sama nevedela, ako ten pocit správne opísať. Rozum jej začal našepkávať, aby okamžite od neho ušla, čo najďalej to pôjde. Že tento rozhovor sa nemôže skončiť dobre. Lenže nedokázala svoje telo prinúť, aby sa pohlo.
„Videl som v nich nenávisť, krvilačnosť a túžbu po pomste. Videl som v nich seba.“
Dych sa jej zrýchlil a srdce divoko rozbúšilo. Mala pocit, akoby ju svojimi slovami držal v genjutsu, z ktorého niet úniku. „Ak sa tým snažíš naznačiť, že som ako ty, tak sa mýliš.“
„Ja nič nenaznačujem. Ja to viem. Takže mi povedz, Sakura, aké to je, konečne chápať moje pocity? Aké to je, prežívať to, čo ja prežívam už celé roky?“
Zožierajúce, pomyslela si v duchu. Urobila by čokoľvek, len aby tú nenávisť, ktorá jej rástla v hrudi, nejako zadusila. Aj keby to malo znamenať, že sa musí spriahnuť s diablom. Ibaže niečo také nemienila pred Sasukem priznať nahlas.
„Kto mlčí, ten svedčí, Sakura. Ty vieš, že mám pravdu.“
„Prestaň. Nechcem to počúvať. Nedokážem to počúvať. Prosím, už nič nehovor,“ zavzlykala a do očí sa jej nahrnuli slzy. Bola zhnusená sama zo seba a zo svojej slabosti. Nikdy nemala dopustiť, aby ju nenávisť až takto ovládla.
Prudko ho od seba odtisla a skryla si tvár do dlaní. Teraz si už naozaj priala utiecť, no problém bol v tom, že nemala kam.
„Je mi jedno, čo chceš, Sakura. Budeš ma počúvať!“ povedal rozhodne. Potom vzal jej hlavu do svojich dlaní a prinútil ju, nech sa na neho opäť pozrie.
„Nenávisť, akokoľvek ňou opovrhuješ, ťa bude poháňať ďalej! Dá ti silu a dôvod žiť, rozumieš?! Kým ju v sebe nosíš, Orochimaru, ani nikto iný, ťa nedokáže zlomiť!“
„Lenže ja to takto nechcem. Netúžim byť ako ty.“
„Ani ja nie.“
„Č... čože?“
Pustil ju, no stále sa jej uprene díval do očí. „Celý život som si prial, aby niekto konečne pochopil moju bolesť, aby ju so mnou zdieľal, ibaže keď som ťa v tom lese zbadal a uvedomil si, čím prechádzaš, vydesilo ma to.“
„Prečo?“
„Neviem. Ale na tom už nezáleží. Ak je nenávisť to, čo ťa udrží nažive, tak nech! Hlavne sa nesmieš vzdať!“
„Naozaj ti na mne až tak veľmi záleží? Vždy som si myslela, že ma považuješ za otravnú,“ usmiala sa cez slzy.
Jej otázka ho zarazila. V podstate si ju kládol odvtedy, odkedy mu znova vpadla do života. Odpoveď na ňu stále nepoznal, ale jedno bolo už teraz isté: nemienil jej dovoliť, aby umrela, či už sa jej to páči alebo nie.
Než však stihol svoje pocity sformulovať do slov, z chodby k nim doľahol známy hlas: „Sakura-chan!“ Ten hlas mladú kunoichi zahrial na duši. Prebudil v nej nádej, ktorú pomaly ale iste strácala.
Naruto, ty si po mňa prišiel.

Sai tímu Kakashi prezradil, že Sakura práve u Orochimara podstupuje akýsi test. A ak ním neprejde, čaká ju smrť. To bol pre Naruta impulz, vďaka ktorému zabudol na všetku opatrnosť. Než mladého jinchuurikiho stihol ktokoľvek so zdravým rozumom zastaviť, vybehol zo Saiovej izby a začal vykrikovať jej meno ako šialený. Popritom rozkopával všetky dvere, na ktoré narazil.
Kapitán Yamato mal chuť začať si trieskať hlavu o stenu. Miesto toho sa však spoločne s Hinatou i Saiom vydali naháňať nerozvážneho blondiaka.
Jeho hurhaj samozrejme neostal bez povšimnutia. Z jedných ešte nepoškodených dverí vyšiel nejaký chlapec. Svojím vzhľadom silne pripomínal žraloka. Žmolil si unavené oči a frflal: „Keby som bol vedel, že človek sa na tomto mieste nemôže ani poriadne vyspať, ostal by som v tej prekliatej nádrži. Čo sa sakra de...“ mladík ostal vyjavene zízať na nezvaných hostí.
O chvíľu do chodby vbehla žena s ohnivo červenými vlasmi. „Suigetsu, zacítila som cudziu čakru...“ aj ona prekvapene zastala.
Chlapec, ktorého oslovila Suigetsu, sa spamätal ako prvý. „Karin, bež informovať Orochimara, zdá sa, že tu máme narušiteľov a jednu podradnú krysu,“ zazubil sa na Saia.
„Ale...,“ namietla.
„Choď, ja už sa o nich postarám.“
Žena menom Karin sa teda zvrtla na päte a rozbehla sa smerom, odkiaľ prišla.
„Hinata, zastav ju!“ skríkol Yamato.
„Hai,“ prikývla tmavovláska a utekala za ňou. Čoskoro sa im obe stratili z dohľadu.
„Zlý nápad. Karin tú vašu krásavicu roztrhá na kusy. Má síce neznesiteľnú povahu, ale kopance rozdávať vie.“
Suigetsuove reči boli iba bluf, ale to oni vedieť nemuseli. Hnilá rajčina je stopovací ninja a málokedy sa zapája do skutočného boja. Snáď z toho vyjde celá. Počkať! Ja sa o ňu bojím?! Asi mi začína šibať! vynadal si v duchu.
„Na tvojom mieste by som Hinatu nepodceňoval,“ zavrčal Naruto, ktorý konečne došiel k názoru, že ničenie Orochimarovho úkrytu asi nebol ten najlepší nápad, „Kde je Sakura Haruno?“
„Aha. Takže vy ste tu kvôli nej? Nerád ti beriem ilúzie, kamarát, ale šéf sa jej tak ľahko nevzdá. Byť vami, zaradil by som spiatočku a zmizol skôr, než sa tu objaví. Dokonca budem taký láskavý a nechám vás ísť.“
„To je veľkorysá ponuka, ale obávam sa, že ju budeme musieť odmietnuť,“ ozval sa Yamato.
„Kde je Sakura?“ zopakoval blondiak, pričom zapraskal kĺbmi na rukách.
„Prepáčte, no moje ústa sú zamknuté,“ uškrnul sa Suigetsu.
Jeho výraz vytáčal mladého jinchuurikiho do nepríčetnosti. Zreval na celú chodbu, vyvolal niekoľko klonov a rozbehol sa proti nemu s Rasenganom v ruke.
„Naruto, nie! Vie sa skvap...“ pokúsil sa ho Sai varovať.
Už však bolo neskoro. Suigetsuovo telo sa zmenilo na kvapalinu tesne pred tým, než ho energetická guľa zasiahla. Namiesto žraločieho chlapca sa na podlahe objavila tekutina podobná vode. Razila si cestu priamo k Saiovi a zhmotnila sa pred ním.
„Ty si veľmi informovaná krysa. Zaujímalo by ma, čo všetko ešte vieš?“ spýtal sa podozrievavo.
„Veľa,“ skonštatoval bledý ninja a prekvapil svojho protivníka náhlym Choujuu Giga. Poslal na neho trojicu nazúrených atramentových tigrov. Tie Suigetsua tak zaskočili, že v prvom momente ani nereagoval, čím dal nakresleným zvieratám príležitosť, aby na neho okamžite skočili. Jedno sa mu zahryzlo do ľavej ruky a zvyšné dve si začali pochutnávať na jeho stehnách. Keď sa tých potvor konečne striasol, objavil sa pri ňom Naruto, odhodlaný svoju predošlú chybu napraviť. Tentoraz sa Suigetsu síce neskvapalnil, ale o vlások sa Rasenganu vyhol.
„Takže, vy sa chcete hrať?“ zachechtal sa, „Ako si želáte.“

Zvuky zúrivého boja doľahli až do Sasukeho izby. Sakura vedela, že aj keby mal Naruto zrovnať toto miesto so zemou, nakoniec si k nej cestu nájde. Otázkou však ostávalo: keď sa tak stane, nechá ju Sasuke ísť?
Mladý Uchiha zrejme vycítil na čo myslí, pretože vstal z postele a ustúpil nabok.
„Choď,“ povedal chladne, pričom na ňu ani nepozrel.
„Ale... Orochimaru?“ vyjachtala zarazená jeho konaním.
„S ním si poradím. Choď.“
Kunoichi usúdila, že plytvať ďalším časom by bolo zbytočné. Opatrne sa postavila. Niekoľko útrpných sekúnd sa jej svet pred očami krútil, no nakoniec váhavým krokom podišla k dverám. Položila ruku na kľučku a... zase ju spustila.
„Dočerta s tým,“ šepla tak potichu, že keby nemal Sasuke napnuté všetky zmysly na maximum, sotva by ju bol začul. Z ničoho nič sa otočila a došla naspäť k nemu.
„Ty si vážne idiot. Už si mala byť p...“
Nestihol vetu dokončiť. Sakura sa postavila na špičky a vtisla mu na pery krátky jemný bozk.
Chlapec ostal stáť ako obarený. Telo ho odmietlo poslúchať a oči mu od údivu vyliezli takmer na vrch hlavy. Keď sa ružovovláska od neho odtiahla, neubránila sa pobavenému úsmevu.
„Arigato, Sasuke-kun,“ povedala ešte a zmizla skôr, než sa stihol spamätať.