Uzumaki dvojičky - 48. Vchod

Na druhý deň ráno bolo, ako zvyčajne, v Dažďovej veľmi daždivo. To však nevadilo Naokimu. Sedel na okraji dediny, pri najmenšom dome v dedine. Zem bola navlhnutá od dažďa, ale ani to ho netrápilo. Opretý o jeden z múrov oddeľujúci jazero od dediny nad niečím premýšľal. Mohlo to byť zaujímavé, vedieť o čom premýšľa. Ale v jeho hlave prebiehali myšlienky hore-dole, tak nebolo možné určiť na čo myslí. Chvíľami to bola jeho rodina, ktorú nepozná, chvíľami Masao, chvíľami ten starý muž a občas premýšľal aj nad tým, prečo ešte je v Dažďovej. Pre Jinchuurikiho ako on by bolo v dnešnej dobe najlepšie, kebyže ujde a schová sa na nejakom odľahlom mieste. Najlepšie na mieste, kde sa učil sage módu. Lenže nič netrvá večne. Madara to miesto hľadal, pravdepodobne aj hľadá. Je viac ako možné, že rozmýšľa nad spôsobom ako sa tam dostať. Nemohol počítať ani s Myoubokuzanom, Ryukidou, ani Shikotsurinom. Tam je ľahké sa dostať. Aspoň pri Madarových schopnostiach a vedomostiach. Na tomto svete by to taktiež nebolo ľahké. Časom by ho našli. Jeho myšlienky zastali nad Hokageho dcérou. Ako je možné, že má aj ona Kyuubiho? Kyuubi by mal byť len jeden. Že by ho niekto rozdelil a zapečatil do nich dvoch? To by potom znamenalo dve veci. Určite by pochádzal z Listovej. A za druhé, ona je jeho sestrou. Čiže jeho otcom je samotný Hokage. Lenže on môže byť aj náhodne narodený v ten istý deň, ale aj skôr, keď pečatili Kyuubiho. A kvôli jeho veľkosti ho nemohli zapečatiť do jedného človeka. To už sú však príliš odvážne úvahy.
Nevšimol si však, že už nie je sám. Nagato a Itachi stáli nad ním.
„Pripravený?"
Naoki sa postavil razom zo zeme a rýchlym krokom vyrazil z dediny. Itachi s Nagatom ho nasledovali.

Cesta to nebola dlhá. Po opustení dediny sa na nich aj usmialo slnko a spríjemnilo im cestu. Ale zem bola stále vlhká. Lenže ako sa dostávali ďalej od dediny, tak sa menil charakter krajiny. Pribúdali lesy, tráva, zvieratá. Dostali sa do inej zeme. Trávnatá. Boli na hraniciach s ňou.
„Podľa správy našich špiónov by to malo byť v tomto lese," hovoril Itachi držiac nejaký kus papiera.
„A kde?" opýtal sa Naoki.
„Po zasiahnutí niektorého zo stromov sa otvorí vchod do ich úkrytu."
„Ako pozabudol na to, ktorý to je strom."
„Práveže nie. Ale krv prekryla presné určenie stromu," povedal Itachi.
„Naoki, ty nedokážeš určiť miesto toho vchodu?" pýtal sa ho Nagato.
„Skúsim to."
Naoki sa sadol ne zem. Prekrížil nohy, lakte položil na kolená a ruky mierne zdvihol. Zavrel popri tom oči. Sústredil sa. Onedlho otvoril oči.
„Sú tam štyria ľudia. Slabo ich cítim, ale sú tam."
„A vchod?"
„Nič. Niečo ma však napadlo."
Naoki sa dal do drepu. Priložil dva prsty k zemi. Začal sa opäť sústrediť. Trvalo to krátko.
„Vytvoril som klon. Vo vnútri úkrytu. Teraz musíme počkať pokiaľ nenájde vchod."
„Ako sa tam dostaneme?"
„Ak ho neotvorí, tak rozbijem celú zem," povedal Naoki.
„Mohli by sme to spraviť aj teraz, nie?" povedal Nagato.
„Nie. Nevieme presne kde je ten vchod, ani aké má úkryt presné rozmery. Nevieme kde sa nachádza. Prostým úderom by sme sa nemuseli trafiť. Ďalšími by sme mohli na seba upozorniť. Pri jednom údere nemusíme vzbudiť u nich pozornosť, že sa niečo deje."
„Ale veď Naoki vytvoril klon v úkryte..."
„Áno. Lenže on je od nás vzdialený necelé dva kilometre. Aj to na druhý pokus, lebo prvýkrát som ho vytvoril uprostred steny."
„Myslel som, že sa trafíš."
„Aj ja. Ale cez niekoľko bariér a rôznych spôsoboch ochrany to nebolo jednoduché. Aj napriek mojej rýchlosti jeho vytvorenia."
„Takže teraz čakáme."
„Áno."

Madara sa prechádzal po jednej zo svojich miestností. Bola to jeho zbrojnica. Neuveriteľné, aká je veľká. Uprostred bol kruh, kde sa dalo bojovať. Na sever od tohto kruhu bol vchod do tejto miestnosti. Na juh bolo miesto na hádzanie kunaiov, shurikenov a iných vecí spolu s tréningovými figurínami. Na východ od kruhu boli uskladnené kunaie, shurikeny malé aj veľké, katany, dýky, meče, výbušné lístky v debnách. Rátať by sa dali na milióny kusov. Západná strana však bola zaujímavejšia. A oveľa. Tu boli tzv. jedinečné zbrane. Jediné svojho druhu. Každá mala zvláštnu schopnosť. Neboli to však len zbrane. Mohol tam byť aj obyčajný prsteň, ktorý zvýši tvoju silu niekoľkonásobne. Boli tam aj zbrane, ktoré sa považovali za stratené, zničené, či dokonca zbrane z legiend a mýtov. Dať do rúk správne vycvičených ninjov, a hlavne poriadne silných, tak ovládnutie sveta by bola hračka. Lenže Madara ich uchovával v tajnosti. Každá bola silná sama o sebe a dostať sa čo i len jedna do nesprávnych rúk, tak by mal Madara zbytočné problémy. A to nechcel. Nachádzala sa tu aj slušná zbierka DNA rôznych ľudí, ako aj zvláštne oči niektorých jedincov. Jediný kto o nich vedel, okrem Madaru, bol Zetsu. Ten mu však absolútne verný a nepociťoval z jeho strany možné problémy.
„Čo sa hodláš spraviť?" pýtal sa ho práve Zetsu.
„Nič."
„Nebol si tu už riadne dlhú dobu."
„Niečo plánuješ," povedala čierna polovica Zetsu.
„Hodlám navštíviť Yasua."
„Ale ten je tu."
„Ja ho chcem ale navštíviť v jeho druhom domove."
„Vieš kde sa nachádza?"
„Nie."
„Tak ako tam chceš ísť?"
„Nagato konečne opustil Dažďovú. Asi niečo vedia."
„Ako vieš, že nepatrí Yasuovi?"
„Jeden z Yasuových kumpánov napadol Naokiho. To by asi nerobil, kebyže k nim patrí."
„Niekedy obdivujem koľko toho vieš. Aj keď sa nedokážeš tak rýchlo premiestňovať ako ja."
„Mám na to ľudí."
Madarov zrak zaostril na jednu vec.
„Ešte k tomu nájsť drahokamy."

Nagato začínal byť málinko netrpezlivý. Bola to už dlhá doba, odkedy Naoki vytvoril vo vnútri úkrytu svoj klon. Už by tu mal byť. Toho istého názoru bol aj Nagato.
„Tak a dosť! Idem tam nasilu!"
„Stoj, Nagato!" kričal Itachi.
„Už je to dlho. Za ten čas musí nájsť vchod."
„Naoki skontroluj to."
Naoki sa okamžite dostal do sage módu.
„Je preč!"
„Ako preč?"
„Ďalej ako bol keď som ho vytvoril."
„Čo teraz?" opýtal sa Itachi.
„Môžme ísť na miesto kde som ho vytvoril a tam si spraviť vchod."
„Nagato?"
„V poriadku," povedal výrazne pokojnejší Nagato.
Cesta im netrvala dlho. Boli tam za chvíľku. V Naokiho rukách sa zjavilo kladivo a silným úderom spojený s bleskami vytvoril v zemi diera obrovských rozmerov. Všetci traja do nej skočili. Ocitli sa v chodbe. Dalo sa ísť iba doprava alebo doľava. Vyzeralo to na dlhú cestu hocijakým smerom.
„Pamätajte, kadiaľ sme sem prišli," povedal Itachi.