Nikai 14

14.Kapitola: Sharingan!

Dnes som sa chcel konečne poriadne vyspať, ale padla na mňa posledná hliadka a tak som vstával o tretej. Teraz sedím pri ohni a pozorujem, ako pomaly vyhasína. Mal by som priložiť, ale nechce sa mi vstávať. Pomaly obrátim hlavu a pozriem na moje spoločníčky.
Spoločníčky...
Aké zvláštne slovo. Nikdy som nemal spoločníkov. Pozerám sa, ako pokojne spia. Asahi je skrútená do klbka, ruky má zložené pod hlavou. Aj Omi je otočená na boku, ale pod hlavou má len jednu ruku. Druhou si pridržiava prikrývku, ktorá sa z nej už takmer zošuchla. Omi mala so sebou dve prikrývky. Jednu pod seba, jednu na prikrytie. Ale radšej spí na zemi. Je to fajn. Noci sú stále veľmi studené. Strasie ma a ja si uvedomujem, že oheň už skoro vyhasol. Prinútim sa vstať a priložiť dreva. Potom k ohňu vystriem skrehnuté dlane. Hneď sa mi uľaví. Potom sa znovu zadívam na spiace dievčatá.
Nie.
Nie sú to moje spoločníčky. Sme spolu, lebo musíme.
Zrazu ma niečo prekvapí. Akýsi zlý pocit. Najprv si myslím, že sa k nášmu táborisku niekto priblížil, ale nie je to tak. To nie je taký pocit. Je iný. Poznám ho. Odkiaľ?
Vtom si spomeniem. Po prvý raz som ho zažil, keď zomrel Tegura, moja lasička. Tupá, nepríjemná bolesť, pocit prázdnoty... Vtedy som mal štyri roky. Druhý raz som tú bolesť cítil, keď som mal päť. V deň, keď zomreli moji rodičia. V ten deň som plakal, plakal som dlho a tie slzy akoby odplavili časť tej strašnej, neznesiteľnej bolesti. Ale nie všetku. Po celé tie roky som to cítil. Tú bolesť, to strašné prázdno, ktoré nejde ničím zaplniť. Bol som sám. Nemal som chuť sa s niekým rozprávať a tak na mňa zabudli. Zabudli na Uchihu Shinariho. A tá bolesť sa zhoršovala. A tak som trénoval. Celé dni. V lese i doma a tá bolesť bola stále so mnou a nútila ma k lepším výkonom. Po čase som ju prestal vnímať. Už mi nemohla pomáhať pri mojich tréningoch. Stále bola tam, no otupila sa ako dlho používaný kunai. Takmer som ju nevnímal, až dodnes. Prečo? Hľadím na tie dievčatá a premýšľam o nich. Včerajšok bol strašne dobrý. Išli sme a išli a mňa už boleli nohy, ale nenavrhol som prestávku. Nechcel som ukázať svoju slabosť. Nakoniec to bola Asahi, kto navrhol pauzu. Zastali sme pri studenom, osviežujúcom prameni. Omi nám ukazovala svoje triky s vodou. Asahi sa smiala. Ja som sa tváril že ma to nezaujíma. Prečo? Prečo neustále predstieram nezáujem? Pretože by to znamenalo, že sú v niečom lepší. Ale Omi s tou vodou dokázala robiť naozaj úžasné vec. Bolo to smiešne. Preto som často odvracal hlavu a skrýval úsmev.
Prečo?
Potom sme znovu vyrazili. Išli sme mlčky a rýchlo. Nik nerozprával o sebe, svojom osude. Boli sme úplne ticho. Páčilo sa mi to. Nerád narušujem to zelené, mäkké ticho v lese a nerád počúvam dotieravé otázky. Asahi pravdepodobne už základ o mne a mojom detstve vedela a vycítila, že o tých veciach by nemala hovoriť. Neviem, prečo sa nespýtala Omini. Vyzerá byť poriadne jazyčnatá, no celú cestu mlčala. No na chrbte som cítil skúmavý pohľad jej bledučko-modrých očí. Celú cestu. Neokríkol som ju, neviem, prečo to robila, ale nevadilo mi to. Vlastne...
To, že sa o mňa niekto zaujíma...pozoruje ma... Bolo to niečo nové a bolo mi to príjemné.
A tak tu teraz sedím a rozmýšľam, prečo znovu cítim ten pocit. Je to snáď kvôli nim? Mám strach, že keď sa vrátime do Konohy, všetko bude ako predtým, oni zabudnú na Uchihu Shinariho a ja budem znova sám?
Nie. Aj teraz som sám. Ony dve... Sme spolu, lebo inak to nejde. Nezáleží mi na nich.
Omi sa zo spánku zamračila. Prikrývka z nej už úplne skĺzla.
,,Musí jej byť zima,“ napadne ma a ani neviem ako, vstávam, tichučko prejdem pomedzi dievčatá a chytím do rúk tmavohnedú prikrývku. Aká strašná farba! Chcem Omi prikryť. Chcem sa o niekoho postarať. Aký zvláštny pocit... Čupnem si a naozaj ju prikrývam. Naozaj sa o niekoho starám.
Vtom Omi otvorí oči a prekvapene na mňa pozrie.
,,Shinari...“ zašepká.
,,Spi,“ odpoviem jej a vrátim sa k ohňu. Keď na ňu pozriem, už znovu spí.
Dúfam, že si to nebude pamätať. Nepotrebujem, aby si niekto myslel že je pre mňa dôležitá. Veď vlastne ani nie je. Nepotrebujem ľudí.
Ľudia sú slabí, ľudia sú slabosť.
Ľudia ma zdržujú.

Shinari sa vliekol niekoľko krokov za dievčatami, oči sklopené, nálada pod psa. Asahi a Omini sa rozprávali a ešte väčšmi sa smiali, obzvlášť hurónsky rehot napodiv vychádzal z Asahi. Hneď ráno zistili, že so Shinarim dnes nebude reč, preto sa ani nepokúšali zapojiť ho do debaty.
Zrazu dievčatá zastali a Shinari sa dostal na dosluch. Asahi sa k nim obrátila a zvážnela.
,,Tu začínajú močariská,“ oznámila im. ,,Odteraz si strážte každý jeden krok!“
,,Močariská?“ opýtala sa Omini.
,,Uhm. Inak, sme už blízko. Enzan no Shizoku je vzdialená najviac jeden deň, a to by sme sa museli vliecť sakra pomaly.“
Toto primälo aj Shinariho započúvať sa do rozhovoru.
,,Ale veď včera si vravela, že cesta potrvá tri dni! Ešte nám ostávajú aspoň dva,“ čudovala sa aj Omini.
,,Áno, ale okolo sú močiare, strašne hlboké. Treba to všetko obchádzať a to trvá tak dlho. Inak sa Enzan no Shizoku týči v podstate priamo nad našimi hlavami.“
Shinari aj Omini v momente inštinktívne vyvrátili hlavy dohora, čo Asahi veľmi rozosmialo.
,,Teraz ho predsa nemôžete vidieť, veď je tu hustý les,“ smiala sa im.
Shinari bleskovo sklonil hlavu a zagánil na smejúcu sa blonďavú kunoichi. Omini zašla ešte ďalej a poriadne Asahi štuchla pod rebrá.
,,Kto by si to uvedomil? Znela si tak vážne!“
,,Proste som vás dostala,“ uškŕňala sa Asahi.
Shinari dnes nemal na žartíky náladu a odvrátil sa od dohadujúcich sa dievčat, ale napadlo ho, ako veľmi sa Asahi zmenila za tie dva dni, čo spoločne odišli z Konohy. Už takmer vôbec nepripomínala to dievča, ktoré sa za všetko ospravedlňovalo a klopilo oči vždy, keď sa jej niečo opýtali.
Shinari bol celý deň zamyslený, čo sa na neho nepodobalo. On sám sa nespoznával, rovnako ako nespoznával Asahi. Mohla za to snáď Omina prítomnosť, alebo sa obaja potrebovali zbaviť ľudí a rušnej Konohy? Nech Shinari rozmýšľal ako najlepšie vedel, na nič múdre neprišiel. No keby nebol rozmýšľal a radšej dával pozor, bol pokojný a ostražitý ako vždy, bol by si možno všimol dve bytosti, ktoré ich už od rána sledovali z tieňa stromov. No dnes dvaja muži unikli Shinariho bystrým zmyslom.
,,Dáme pauzu?“ vydýchla Asahi po ďalšej polhodine rýchlej chôdze a Omini s ňou okamžite súhlasila. Shinari len ľahostajne mykol plecami a zviezol sa k dievčatám do trávy. A práve na túto chvíľu čakali nečujní prenasledovatelia. Prv, než si deti stačili čo len vydýchnuť, skočili pred nich, dopadli mäkko na všetky štyri ako veľké mačky.
Asahi s Omini boli v momente ne nohách, prv než návštevníci zdvihli hlavy, mierili oproti nim dva nabrúsené kunaie.
Shinari ostal flegmaticky sedieť, hoci natiahol ruku k puzdru na shurikeny, iba mužov pozoroval. Zdvihli hlavy.
Obaja mali ostrožlté oči s úzkymi zrenicami, široké nosy a dlhé hnedé vlasy, ibaže ten vpravo ich mal spletené do hrubých dredov. Pod vrstvou špiny Shinari rozoznal chuuninske uniformy, aké sa nosili v Kirigakure.
,,Niisan, zrada! Veď sú to úplní chudáci, malé decká!“ sťažoval sa hrdelným hláskom ten bez dredov.
,,A čo? Cena deciek v poslednej dobe stúpa,“ odvetil mu jeho brat a očami blysol po Omini. ,,A tamtá malá v červenom je celkom pekná.“
Omini prebehli po chrbte zimomriavky. Vedela, kto to je – lovci ľudí. Asahi po mužoch podozrivo zagánila. Obchodníci s ľuďmi sa predsa tak blízko Enzen no Shizoku neobjavovali! Aspoň ona tu ešte nikdy nijakého nevidela. Asahi však nemala viac času na premýšľanie. Obaja muži nestrácali čas a rozbehli sa smerom k deťom s kunaimi namierenými proti nim. Muž s dredmi vytiahol aj shurikeny a vrhol ich po dievčatách. Asahi pohotovo vytvorila pečate a shurikeny sa zabodli do dreveného klátiku, pričom ona sama sa učupila v korune neďalekého stromu. Omini dovysoka vyskočila, aby sa im vyhla, vo vzduchu spravila obrátku a pristála na vetve naproti Asahinmu stromu.
Druhý muž si vzal na mušku Shinariho. Ten sa snažil rýchlo postaviť, čo sa mu aj podarilo, no už nestihol zareagovať na kunai letiaci oproti nemu. Ledva stačil uhnúť kúsok doprava a kunai mieriaci na srdce mu zasiahol ľavé plece. Ostrý špic sa mu zaboril hlboko do mäsa a Shinari bolestivo vykríkol a inštinktívne, bez rozmyslu kunai vytrhol a odhodil. To však nemal robiť. Z rany prúdom vystrekla krv a Shinari plece pevne zovrel nezranenou rukou. Klesol na kolená, no nekričal od bolesti. Oči vypliešťal na kvapôčky krvi ligotajúce sa na tráve.
Červená... Červená. Červená!
Červená, hustá tekutina, Shinari si ju pamätal tak dobre. Jeho rodičia, bledí, studení, nevidiace oči upierali dohora a tá tekutina... krv... Bola všade okolo nich. Znamenala smrť.
On zomrie, bez možnosti splniť svoj sľub a sen.
Zomrie, tu a teraz!
A žltookí muži sa jeho najhoršie obavy horlivo podujali splniť. Obaja takmer naraz siahli po ďalších zbraniach.
,,Shinari-kun, pozor!“ vykríkla Asahi skôr, než v si tom stihla zabrániť.
Shinari sa na jej výkrik ani nehol, zato jej úkryt bol vyzradený a muž bez dredov po nej hodil shurikeny a hneď nato ďalšie a ďalšie, tak rýchlo za sebou a s oslňujúcou presnosťou, že Asahi mala veľké problémy sa im vyhnúť.
Druhý muž vrhol zbrane po Shinarim. Omini videla sťa v spomalenom filme, ako letia na nehybného Shinariho. Pokrčila kolená a silno sa odrazila od konára. Preteky so shurikenmi takmer prehrala, no stačila aspoň natiahnuť pred Shinariho ruku. Shurikeny ju po nej síce škrabli, no neboli to škrabance hlboké a Omini dráhu zbraní prerušila. Dopadla do trávy pred Shinariho a takmer v tom istom momente jej k nohám dopadli aj nepriateľské skurikeny. Aj Asahi skočila k nim a cez plece sa obzrela na čiernovlasého chlapca. Jeho stuhnuté telo a vyvalené oči hovorili za všetko. Asahi si ten pohľad pamätala, občas sa u Shinariho objavil. Vtedy sa s ním nedalo rozprávať, bol vo svojom vlastnom svete a udalosti, ktoré mu odohrávali pred očami, nemohol vidieť nikto iný.
,,Kto ste?!“ zúfalo vykríkla Omini, snažiac sa tak získať čas. Potrebovala, aby sa Shinari spamätal a potrebovala zistiť, na čo myslí, no nestíhala sledovať jeho myšlienky. Tok jeho pocitov bol taký rýchly, taký zmätený, tak sa potrebovala sústrediť.
,,Shiroi a Kuroi Moujuu, legendárni súrodenci z Kirigakure!“
,,Legendárni? Nikdy som o vás nepočula,“ Asahi tiež hrala o čas. To mužíčka bez dredov, ktorý sa predstavil ako Shiroi, dopálilo a okamžite po nej hodil ďalšie shurikeny. Asahi ani nenapadlo sa im vyhnúť – trafili by Shinariho – snažila sa ich odraziť kunaiom, čo sa jej len tak-tak podarilo. Hoci boli iba tri, leteli neuveriteľne rýchlo a presne.

A potom sa už začal prvý boj.
Asahi a Omini sa nevzďaľovali od Shinariho spútaného strachom a Shiroi a Kuroi to rýchlo vybadali. Zvolili preto jednoduchú taktiku – striedavo aj spoločne útočili na dievčatá, používali Taijutsu i zbrane, rýchlo, presne a účelne, nedali im vydýchnuť. Raz Shiroi hodil po Asahi kunai a v tesnom závese za ním letel on sám a vlastnou zbraňou sa načiahol po Asahi a na jej líci zanechal dlhý krvavý šrám. Medzitým Kuroi vyrazil Omini z ruky kunai a vykopol nohou. Omini sa zohla, aby sa jeho nohe vyhla, no keď sa vystrela, aby jeho útok oplatila, na líci jej pristála jeho tvrdá päsť. Vrazil jej takou silou, že Omini sa zatmelo pred očami a zatackala sa dozadu. To všetko sa udialo v zlomku sekundy, Shiroi a Kuroi sa mohutným skokom dostali od nich preč. Kým sa však stačili pozbierať, Shiroi a Kuroi tam boli znova, tentokrát útočili zboku. Shiroi vrazil do Asahinho boku a ona klesla na kolená. Shiroi sa chystal kľačiace dievča doraziť, no Omini po ňom hodila shurikeny. Shiroia letiace zbrane na chvíľu zabavili, no sotva sa Asahi stihla postaviť, Kuroi ju znova zrazil na kolená. Potom opäť odskočili dozadu a v okamihu sa rozbehli na ďalší útok. Boli neuveriteľne rýchli. Omine modré a Asahine sivé oči ich pohyby takmer nevládali postrehnúť a Shiroi a Kuroi neustále zrýchľovali. Zatieľ, čo k Omini a Asahi si už hľadala cestičku únava a ony spomaľovali, Shiroi a Kuroi boli iba v zahrievacom kole. Shinari to všetko pozoroval spoza ich chrbtov, nevidel však Asahi a Omini. Znova bol malým chlapcom kľačiacim pod stolčekom v hale ich veľkého domu a pred ním stáli jeho rodičia odhodlaní brániť ho za každú cenu. A v ušiach mu znel otcov hlas.

,,Shinari, počúvaj ma... Ja zomriem-“
,,Nie, to nehovor! Ty nezomrieš, ocko, nesmieš zomrieť!“
,,Zomriem, viem to. Ale ty musíš žiť, dobre? Tvoja mama zomrela preto, aby si ty mohol žiť... Tak ži! A staň sa silným. Môžeš mi to sľúbiť? A ešte... Ži tak, aby si nič nemusel ľutovať. Ži ako pravý ninja z Konohagakure no Sato!“

Ale on už ľutoval. Vždy sa snažil žiť a byť silný, ale ľutoval. Ľutoval, že vtedy nedokázal pomôcť svojim rodičom. A teraz mal ľutovať znova. Lenže tentoraz by im dokázal pomôcť a ochrániť ich. Tak prečo sa nehýbal? Prstami si siahol na čelo a prešiel po chladnom kove. Nahmatal zárezy na čelenke, na mieste, kde bol znak Konohy a potom čelenku pevne zovrel.
,,Nezaslúžiš si to!“ vykríkol v duchu a silno potiahol. Čelenka žuchla do trávy. Shinari za ňou sklopil oči a pevne ich zažmúril, napriek tomu sa mu pomedzi mihalnice predrala veľká slza. A možno stačila tá jediná slzička, ktorá mu dodala odvahu. Otvoril oči a odhodlane zdvihol hlavu.
Omini sa horko-ťažko vyhýbala úderom, ktorými ju zasypával Kuroi a z pravej strany na ňu leteli Shiroiove kunaie. Nevidela ich, a aj keby mala čas sa obzerať, nemohla ich vidieť, takou rýchlosťou leteli. Ale Shinari ich videl.
Priskočil k Omini, pevne ju zovrel okolo pása a bleskove s ňou uskočil na strom, mimo dosahu smrtiacich zbraní. Tam ju opatrne zložil a Omini vystúpila na líca červeň, keď zistila, ku komu sa to vlastne túli. Ale rýchlo sa spamätala, keď uvidela Shinariho tvár.
,,Shinari... Tvoje oči...“
,,Ešte to nie je úplne to pravé, „uškrnul sa Shinari. ,,Ale hádam, že na týchto dvoch to bude stačiť.“
S týmito slovami zoskočil dole. Omini tam ostala zmätene stáť, pred očami Shinariho oči – červené oči. Už počula o Sharingane, samozrejme, vedela, ako vyzerá, ale netušila, že aj Shinari...
Kuroia zjavne rozčúlilo že sa mu Shinari postavil do cesty a so zúrivým zavrčaním sa ne neho vrhol. Spoliehal sa na svoju rýchlosť, preto ho veľmi prekvapilo, že chlapec prehliadol jeho hmaty a uhýbal im skôr, než ich vôbec stačil použiť, ba čo viac, oplácal mu jeho rany s takmer rovnakou rýchlosťou a silou.
Sprava, zľava, zohnúť sa, otočka, kop...
Shiroi najskôr len s otvorenými ústami zízal na svojho brata, no potom sa mu rozbehol na pomoc. Shinari ho kútikom oka zaregistroval, po Kuroiovi hodil kunai aby sa ho zbavil a skočil oproti Shiroiovi.
,,Katon: Housenka no Jutau!“
Shiroi uskočil prvej, druhej i tretej guli, no štvrtá mu popálila rameno a on zasyčal a skočil k svojmu bratovi. Shinari sa uškrnul. Takto ich chcel mať – pekne pokope. Znova vyskočil a rukou čiahol do vrecka a nahmatal malý, štvrouholníkovitý predmet. Struny. Bol taký rád, že si ich ráno strčil do vrecka! Nevedel, čo ho to napadlo, ale teraz sa mu tento šiesty zmysel celkom hodil. Hodil šnúru k nim a obmotal ju okolo nich a potom zatiahol. Oboch ich pritlačilo k sebe a Shinari dopadol na zem s koncom struny v prstoch. Diabolsky sa usmial.
,,Ukončíme to! Katon: Ryuuka no Jutsu!“
Po strune sa od Shinariho prstov rozbehol jasný plameň, Shiroi a Kuroi ho pozorovali vydesenými pohľadmi a nakoniec ich oboch pohltil. Potom Shinari prerušil jutsu, pustil koniec struny a Omini zoskočila na zem k nemu, aj Asahi podišla bližšie. Oheň dohorel.
Na mieste kde stáli Kuroi a Shiroi boli dva obhorené drevené kláty. Shiroi a Kuroi zmizli. Všetci traja sa rýchlo poobzerali okolo, no tí dvaja už neboli v ich blízkosti. Ušli.
,,Shinari-kun... Ty si nás zachránil!“ neveriacky zašepkala Asahi.
,,Hn. Pôjdeme?“
Shinari sa im obrátil chrbtom a vykročil po cestičke prvý. Asahi za ním hľadela nechápavo, no Omini pozerala ešte nechápavejšie. Jej oči totiž videli aj za jeho chrbát. A to čo videla ju prekvapilo, ako nič dovtedy.
Shinari sa usmieval.