Naruto: Shishunki 4: Rany minulosti.

PRED ROKOM...

FLASHBACK: RYU NAMIKAZE

"Švihajte!" Kričal som na ostatných.
"Ryu, ty blbec! čakaj!" ozvalo sa za mnou.
Otočil som sa.
Hajin si už na akadémii vyslúžil rovnakú popularitu ako Sasuke: dievčatá sa naňho lepili ako muchy na med, chalani ho pokladali za svoj vzor.
"Čo je? Takto o všetko prídeme!" Zakričal som mu naspäť.
Na neďalekom bojisku bojovali ninjovia z Konohy proti Akaťákom.
"No a? aj tak o všetko prídeme!"

O POL HODINY...

"Neznášam, keď máš pravdu, vieš to?" Zavrčal som na Hajina.
"Keď tam nepustili Rukiu..." Odpovedal mi.
"Hej, to máš pravdu..."
Ale aj tak ma to štvalo.
Nepustili nás, ako inak. Museli sme pomáhať v poľnej nemocnici.
Práve dotiahli na nosítkach jedneho Jonina.
"Pustite ma dob**a! musím sa vrátiť!" Reval na celú nemocnicu.
Pozrel som sa naňho udivene.
Ten chlap by už nešiel nikam, aj keby ho pustili: polka tela spálená, nohy niekde v pr*eli, zlámaná ruka.
"Pri tej hore sú výbušniny! ak ich neprepašujeme do tábora Akatsuki, tak sme v ri*i!" zreval.

Pozrel som na Hajina. Mal na sebe ten úsmev, keď chcel spraviť niečo proti pravidlám.
Pozrel sa na mňa, a ja som vedel, že myslíme na to isté.
Postavili sme sa a pomaly sme vykročili k východu. Pol metra pred východom a...
"A kam si myslíte, že idete?" Ozval sa za mnou hlas, ktorý som poznal až príliš dobre.
Otočil som sa k Sakure, a povedal som: "Len na trochu čerstvého vzduchu."
Podozrievavo si nás obzrela. Vedela, že niečo chystáme.
"Sakura?" Ozvala sa Hinata zo zadu.
"Padáme." Povedal som Hajinovi, keď sa otočila, a bežal som do lesa.

O PÄTNÁSŤ MINÚT...

"Ryu, mám to!"
Keď som tam dobehol, bola tam obrovská krabica.
"Super, čo teraz?"
"Teraz sa otočte." ozvalo sa za nami.
Á kur*a. Itachi.
"Nečakal som, že niekdo sem ešte dojde. No čo už, aspoň o dve dotieravé muchy menej..."
"Katon: Goukakyuu No Jutsu!"
"Nabok!" zreval som.

Zakašlal som.
Najprv som ani nevedel, kde som. Potom som si spomenul na výbuch.
"Ryu..." Zakašľal Hajin asi o päťdesiat metrov ďalej.
"Hajin..." zašepkal som, a dotackal sa k nemu.
Keď som ho zbadal, vedel som, že je zle.
Chýbala mu jedna noha aj ruka, druhú ruku mal zlomenú, a tri úlomky krabice mal v hrudníku.
Mal som šťastie, že som bol ďaleko od krabice.
"Ryu... s-si v poriadku...to...to...je...dobre..."
Vrhol som sa k nemu, a začal som vyberať lekárničku.
"Schovaj to... ja už som aj... v... háji..."
"Nehovor tak ty idiot! Rukia a Yuriko ma zabijú! Ty sa so mnou vraciaš!!" reval som.
"Prosím ťa...sľúb, že... sa o Yuriko... pos...ta...ráš...sľubuješ..?"
Zreval som od hnevu do vzduchu.
Potom som sa s tým zmieril: odťialto idem ďalej sám.
"Jasné. Postarám sa o ňu, ako o vlastnú sestru!"
"Super. tie výbušniny... sú aj ďalej... ďalšia krabica... postaraj sa...o...to..." Povedal, a potom vydýchol naposledy.

Sedel som pri druhej krabici, a točil sa so mnou svet: Môj najlepší kamarád, partner, spolubojovník (nazvite si to ako chcete) bol mŕtvy.
myslel som na jeho vraha.
Uchiha Itachi.
Preklínal som to meno, preklínal som deň, keď ten bastard uzrel svetlo sveta.
Nebol som ale smutný z Hajinovej smrti. To nie.
Bol som vytočený ako nikdy v živote, zúril som.
Vstal som, zobral som tolko výbušnín, koľko som uniesol, a rozbehol sa do základne Akatsuki.

O POL HODINU...

"Ako sa sem dostali?!" Kričal Tobi na Zabuzu.
"Musel som sa stiahnúť, pane, ani ja z Hakuom nezmôžem všetko." odpovedal.
Tobi chodil sem a tam po stane, vytočený do nepríčetnosti.
"Všetci až na Itachiho pred hlavnú bránu! Itachiho si necháme ako tromf."

O PÄŤ MINÚT...

Búúúúúúm!
"Pane, niekto výbušninami prenikol cez zadný múr!" zakričal jeden Genin Akatsuki.
"To si beriem na starosť ja." Povedal Itachi.

"Prosím! Ušetri ma! Pro..."
"Drž hubu." Povedal som, a zapichol mu katanu medzi oči.
Obzrel som sa. Zo štyridsiatich ninjov, ktorý sa mi postavili do cesty, prežil len jeden, ktorý vzal nohy na plecia.
Búúúm! Búúúm!
Okolo mňa vybuchovali bomby, stany, skladiská...
Ani neviem, ako som sa mohol zmeniť na takú krvilačnú beštiu.
Zrejme to bolo tým hnevom.
Nebol to obyčajný hnev. Bola to zúrivosť, pochovaná niekde hlboko v mojom vnútri, ktorá teraz vyrazila na povrh, a chcela len jednu vec: krv kohokoľvek, kto by bol taký veľký hlupák, aby sa mi postavil do cesty
"Skap, ty hajzel!" vyrútil sa na mňa nejaký ninja s katanou.
Výhoda tohoto hnevu bola, že mi dodal neuveriteľnú silu. Cítil som v sebe tolko Chakry, že by som to tu mohol zrovnať zo zemou, keby som chcel.
Zároveň aj moje reflexy sa niekoľko-násobne zväčšili. Keď už bol pol metra odo mňa, vyblokoval som jeho útok, a kopol ho do hrudníka. Chlapík letel dvadsať metrov.
Prišiel som k stredu tábora, kde bol obrovský sklad výbušnín, prevažne Deidarových.
Pripevnil som tam poslednú výbušninu, aktivoval ju, a ušiel do bezpečia.

Výbuch pohltil polovicu tábora, naštastie smerom od hlavnej brány, takže ninjovia Konohy to prežili.

Keď na miesto výbuchu prišiel Itachi, hneď ma spoznal. Nemohol však zaútočiť, lebo nás delila obrovská stena s plameňov, cez ktorú by sa nedostal.
"Tak to si bol ty?" spýtal sa prekvapene.
"Áno."
"Kde si zohnal toľko energie, aby si ich všetkých pobil?" ukázal na mŕtvoly.
"To neviem ani ja. Ale viem jedno." povedal som.
Nadvihol jedno obočie.
"Odo mňa nikdy nebudeš mať pokoj. Neschováš sa predo mnou, neutečieš predo mnou. Budem ti stále v pätách. Každý zničený tábor Akatsuki, Každá zničená Kabutová pevnosť bude niesť môj podpis. A až sa dostanem k tebe, budeš lutovať, že som ti kedy skrížil cestu." povedal som.
Potom som sa k nemu obrátil, keďže som bol k nemu otočený chrbtom. Pozrel som sa mu do očí.
"Moje meno je Ryu Namikaze! A ja ťa raz zabijem, Itachi Uchiha!" zreval som.

"Itachi! Musíme utiecť, Makaj!" ozvalo sa z ďialky.
Ešte chvílu na mňa hľadel tým nevýrazným ksichtom, a potom zmizol v diaľke.

O PÄŤ MINÚT...

"Kto je henten?"
"Moment, však on je náš! Zoberte ho!"

Našli ma v bezvedomí z tromi zlomenými rebrami. príval Chakry a energie zrejme utlmil moju bolesť, takže som nič necítil.
Odmietol som pozvanie na Hajinov pohreb, lebo som sa za jeho smrť cítil zodpovedný.
Vtedy asi začali moje problémy s alkoholom. Každý tretí deň som sa ožral v najbližšiej krčme, a za chvíľu už moje meno poznala celá Konoha.
"To je on."
"Hej, zase sa ožral."
"Taký mladý, a už je z neho ožran?"
Čoskoro som si však uvedomil, že tím ľudom je mňa ľúto.
"Nečuduj sa, nemá rodičov, žije s jednou tetou, okrem nej nemá nikoho."
"Chudák, na misii stratil najlepšieho kamaráda."
"Ani mu nešiel na pohreb, cíti sa vinný."
"Našli ho v tábore Akatsuki s tromi zlomenými rebrami. Hajina našli roztrhaného: chýbala mu ruka aj noha, úlomky z nejakej krabice mal v hrudníku. Môj strýko robí v pohrebnej službe, hovoril mi to."
"Prečo sa tak trápi? Čo sa tam stalo?"

KONIEC FLASHBACKU

Ako som tak nad týmto všetkým rozmýšľal, uvedomil som si, že som doma u Naruta. Inari ma asi dotiahol do najbližšiej možnej postele.
Posadil som sa. Dvere do hlavnej haly boli otvorené, tak som na seba hodil oblečenie a išiel do kuchyne.
Inari s jeho týmom už raňajkovali, Sasuke čítal noviny a Sakura s Hinatou umývali riad.
"Dobré ráno." povedal som.
"Na chalana s opicou vyzeráš dobre." povedal mi Sasuke.
"Tak ako, hlava ma bolí, ale už nepijem toľko ako predtým."

"A prečo im to už nepovieš?" spýtala sa ma Yuriko.
"Lebo by mi nikdo neveril. Nemám svoj rodný list, takže to nemám ako dokázať."
"Raz sa to dozvedia."
"Ja viem. Ale ako hovorím, nemám to ako dokázať, tak to vyťahovať nebudem."

POKRAČOVANIE V PIATEJ ČASTI.