Uzumaki Naruto - Narutov syn Sasuke - 8.

Slnečné lúče zalievali Konohu a dodávali jej zlatistý nádych. Deti pobehovali po uliciach a hrali sa na ninjov. Vyzeralo to na pokojný deň. Aspoň zatiaľ, kým sa ľudia nedozvedia, čo sa stalo. Jeho bezvládne telo som niesol v náručí a za mnou ostávalo už len ticho. Hrobové ticho. Po lícach sa mi kotúľali slzy. Nedbal som na to, že som chlap a tí by nemali plakať.
Otec sa vždy sťažoval, že Juubiho chakra mu spôsobovala bolesti, ale mňa nič nebolelo. Zatiaľ. Dedinčania hneď pochopili. Pozrel som pred seba. Z hory nad dedinou na mňa pozeralo šesť hláv doterajších Hokage. O chvíľu tam pribudne aj tá moja. Uvidíme, o aký čas pribudne ôsma.

Na druhý deň sme otca pochovali s najväčšou dôstojnosťou. Keby som nebol pri mame, keď honosne vyrezávanú truhlu vkladali do zeme, určite by sa zosypala. Ani ja som k tomu nemal ďaleko. K hlbokej diere v zemi postupne prichádzali ľudia a hádzali na ňu biele kvety. Na truhlu začali dopadať tlmené zvuky padajúcej zeminy. Mama sa mi vytrhla z objatia a kľakla si ku kraju.
„Naruto!“ Revala. Slzy jej tiekli prúdom. Ostal som stáť ako primrazený. Nevedel som sa pohnúť z miesta, „Naruto!“ Zúčastnení pomaly odchádzali.
„Hinata,“ kľakla si ku nej Sakura-san. Objala ju. Som mizerný syn, keď nedokážem utešiť ani svoju matku. Precitol som z toho zvláštneho tranzu a prinútil nohy hýbať sa. Aj ja som si k nej pričupol.
„Vezmem ju domov. Poď, mama,“ pomáhal som jej vstávať. Horko-ťažko sa zdvihla od hrobu a oprela sa o mňa.

Nasledujúce dni boli plné bolesti, smútku a žiaľu. Aj Sozonushi žialil. Matka sa zatvorila vo svojej izbe a nevyšla von celý deň. Mal som o ňu starosti.
Veril som, že otcovi je teraz lepšie. Omnoho lepšie. Posledné dni mal obrovské bolesti. Ledva stál na nohách a nepamätám sa, kedy sa usmial bez toho, aby potom jeho tvár neskrivil bôľ. Všetky vnútorné orgány sa mu rozpadávali a namáhalo ho aj samotné dýchanie. No aj tak dokázal zo seba Juubiho odpečatiť a dať ho do mňa. Bol to neuveriteľný muž. Zaslúži si obdiv. Je to legenda. Som hrdý, že Uzumaki Naruto, Rokudaime Hokage a štvrtý Rikudo Sennin bol práve mojím otcom.
‚Obdivoval som ho,‘ zapojil sa do môjho zamýšľania Sozonushi. Bolo to prvý krát, čo sme spolu hovorili, odkedy som jeho jinchuurikim, ‚urobím všetko pre to, aby si nemusel zažiť to, čo on,‘ na jeho tvári sa zjavil trpký výraz.
‚Bol statočný a nenechal sa ničím vyviesť z miery.‘
‚Áno,‘ povzdychol, ‚nevládal, bol nemohúci a nemal už silu, no on aj tak všetko dokázal. Bol tvrdohlavý ako baran, odolný ako ploštica a drzý ako opica. No aj napriek tomu som ho mal rád,‘ trochu sa rozohnil. Usmiali sme sa.

Behom týždňa som sa stal Nanadaime Hokagem. Itachiho som urobil svojou pravou rukou. Vždy mi bol najväčšou podporou a najlepším priateľom. Mohol som mu povedať čokoľvek a hocičo mu zdôveriť. U neho to vždy ostalo v bezpečí.
Ako Hokage som veľa misií neplnil, avšak pár dní po mojom vymenovaní sa jedna našla. Nechcel som na ňu pustiť Itachiho samého, tak som išiel s ním. Mali sme ísť asi deň behu od Konohy.
„Sasuke, mal by si ostať, dedina ťa teraz potrebuje. Nemal by si nikam chodiť. Zvládnem to aj sám,“ zahľadel sa mi do očí.
„Nepustím ťa samého. Si síce najsilnejší zo všetkých jouninov, ale pochop. Si môj najlepší priateľ a bojím sa o teba,“ boli sme v mojej kancelárii a práve som si chystal veci na cestu. Pár shurikenov a kunaiov nezaškodí mať vo výbave.

Vyrazili sme pár minút na to. Vedel, že nemá šancu v hádke so mnou. Neviem, po kom som túto vlastnosť zdedil. Ale otec hovorieval, že babka si vždy vedela presadiť svoj názor, a ak sa jej to nedarilo, neváhala použiť aj päste.
Vietor fúkal proti nášmu smeru pohybu. Ja by som bežal kľudne aj dva dni v kuse, ale Itachi nevládal. On nemal sily jinchuurikiho. Prestávkovali sme dosť často.
„Som rád, že som vypadol z domu,“ povzdychol si.
„Prečo?“
„Mama je v poslednej dobe zvláštna. Naštve sa na hocičo no a... veď poznáš to... keď vybuchne,“ poškrabal sa po hlave, „ ‚Shannaro!‘ “ Dokonale napodobnil hlasom Sakuru-san, „aj otec sa jej radšej vyhýba,“ zasmiali sme sa. Ja som sa smial prvý krát zo srdca od otcovej smrti.
„Koľko má tvoj otec rokov?“ Nebol som si istý číslom.
„Bude mať päťdesiatdva,“ zahľadel sa na oblohu, ruky si dal pod hlavu a oprel sa o kmeň stromu.

Dorazili sme. Skryli sme sa za kríky a pozorovali úkryt nepriateľa. Netrvalo dlho a von vyšla mladá krásna žena. Dlhé čierne vlasy jej splývali na chrbte a tá farba jej očí... Nevedel som s istotou povedať, či sú zelené alebo modré. Mala nádherne formovanú postavu. Podľa jej čelenky na ramene som zistil, že je z Amegakure.
„To je kus,“ vzdychol Itachi.
„Psst,“ pritlačil som mu na ústa ruku. Žena vyzerala veľmi vystrašene a každú chvíľu sa obzerala, či ju niekto nesleduje. Pobehla od jaskyne, keď v tom narazila na akúsi bariéru a ona spadla dozadu. Aktivoval som rinnegan.
Okolo celého úkrytu bolo nepriepustné silové pole. S mojimi očami som ho videl detailne a presne som vedel ako ho zrušiť. Chvíľu sedela skrúšene na zemi. Opäť vstala a pokúsila sa prejsť znovu. Nechcel som ju vidieť znovu padať, no skôr, ako som stihol urobiť pohyb smerom k nej, zachytili ma jeho ruky.
„Nie. Pozeraj tam,“ ukázal prstom ku vchodu jaskyne. Vybiehali odtiaľ akísi muži so symbolom Oblačnej. Pribehli k nej, surovo ju chytili za ruky a nohy a ťahali dnu. Dievča sa metalo zo všetkých síl, ale proti takej presile nezmohlo nič. Vyzeralo to, akoby bola ich zajatkyňa.
„Ideme!“ Zavelil som a postavil sa. Itachi nasledoval môj príklad. Použil som svoju super-rýchlosť a vďaka rinneganu prešiel cez pole a pritom som ho zrušil.
„Hej!“ Zakričal som tesne predtým, ako stihli vojsť do úkrytu. Šokovane sa na mňa otočili a dievča im takmer padlo z rúk.
„Nie, to nemôže byť Uzumaki Naruto, ten Hokage,“ šepkal jeden druhému.
„Som Siedmy Hokage, syn Šiesteho, Uzumaki Sasuke,“ popri vysvetľovaní som sa chystal na útok. Pustili ju na zem, no nedopadla, lebo som ju včas zachytil. Tí dvaja ostali úplne dezorientovaní, ako som to mohol tak rýchlo stihnúť.
„Si v poriadku?“ Opýtal som sa neznámej. V očiach mala vystrašený výraz.
„Á-áno,“ koktala zo šoku. Jemne som ju položil na zem a chcel sa pustiť do tých dvoch.
„Ja ich zvládnem. Ty choď dovnútra,“ povedal mi môj priateľ. Prikývol som.

Jaskynný komplex bol rozľahlý, no ja som presne vedel, kde kto je. Táto organizácia začala robiť nepríjemnosti už dávnejšie, ale až teraz to prerástlo v únosy ľudí a ich prípadné zabíjanie. Otec mi spomínal, že v minulosti vyhladil podobnú skupinu. Takéto organizácie sa vždy tvorili, tvoria a budú sa tvoriť, pokiaľ existujú ninjovia, nenávisť a láska. Je to nemenný zákon, ktorý sa nezmení.
V ten deň som zabil veľa ninjov a oslobodil ešte viac ľudí. Vrátil som sa k Itachimu a tomu dievčaťu. Rozprávali sa spolu. Trochu som žiarlil, ale nič som na sebe nedal znať.
„Všetci sú oslobodení,“ usmial som sa a sadol si na zem k nim dvom, „mohol by si odviezť zajatcov do najbližšej dediny?“ Bol to síce príkaz, ale aj tak som mal pochyby, či ho splní. Veľmi sa mu nechcelo odísť od tej krásky, ale môj pohľad ho presvedčil. Počkal som, kým vyšli všetci z jaskyne a stratili sa v lese.
„Ďakujem vám za záchranu,“ uklonila sa mi.
„Je to mojou povinnosťou zachraňovať ľudí.“ Usmial som sa, „ako sa voláš?“
„Mizuki,“ pozrela mi do očí.
„Pochádzaš z Ame?“ Prikývla.
„Vyrastala som tam. Asi pred mesiacom sa nám vlámali do domu, zabili mojich rodičov a mňa uniesli,“ videl som, že slzy má na krajíčku, „už niekoľko krát som sa snažila utiecť, no vždy ma chytili. A toto bol prvý raz, čo vytvorili silové pole.“ Pretrela si oči rukávom a po malej prestávke pokračovala, „vy ste kto?“
„Nemusíš mi vykať. Ja som Sasuke Uzumaki.“ Usmial som sa.
„Uzumaki? Z toho klanu Uzumaki?“ V jej očiach sa zjavilo rozrušenie.
„Áno. Teraz som Nanadaime Hokagem v Konohe,“ povedal som.
„Úžasné,“ Mizukina tvár sa rozjasnila.

Rozprávali sme sa dlho a skončili sme až keď začalo pršať. Zistil som, že je na úrovni chuunina a mala staršieho brata, ktorý zahynul pri jednej misii pred rokom. Boli sme v rovnakom veku, teda ako som podľa jej rozprávania odhadol.
„Mali by sme ísť,“ povedal som a zdvihol sa na nohy, „chceš ísť za ostatnými alebo ťa vezmem do Konohy?“
„V Konohagure no Sato som ešte nikdy nebola,“ tiež vstala a usmiala sa. Itachi už určite bude na ceste. Snáď sa stretneme.
„Dobre,“ potešil som sa.