Smútok v duši

„Obachaaaan, obachaaaaan!“ Detský krik sa rozlieha po šírom okolí, ale nik neodpovedá. No malé dieťa sa nevzdáva, behá a hľadá, kričiac na svoju starkú.
Drobné nôžky sa po chvíli zastavili a maličká sťažka oddychovala, premýšľajúc, kde by mohla byť. Vtom začula zo zadnej záhrady buchot a pomaly do nej začala kráčať.

„Obachan!“ Zvýskla radostne a vrhla sa do náručia staršej ženy, ktorá ju s úsmevom objala.
„No čo, moja malá, kadiaľ si sa zase túlala?“ Zahľadela sa trochu prísnymi očami na ufúľané oblečenie a začiernenú tvár s rukami.
Dievča sa trochu ošívalo. „Vieš, ja som bola na pôjde a...“
„Nezakázala ti to náhodou matka? Vieš, aké je to tam nebezpečné,“ starká si vzdychla, vediac, že poučovať jej vnučku aj tak nemá význam. Ako veľmi rada tvrdievala jej nevesta, Mikoto sa úplne poddala na svoju starkú a starkého. Nie že by jej syn bol nejaký mäkký, avšak v tejto dobe už nebolo potrebné byť až tak silný a odvážny ako za jej čias. Vojna v tomto čase už existovala len v spomienkach tých, ktorí v nej kedysi bojovali.

„Niečo som tam našla,“ ozvalo sa dieťa, keď videlo, že jej nič nehrozí a podalo jej mierne zažltnutú fotku.
„Och, to som už roky nevidela,“ žena sa posadila na lavičku, vnučku si dajúc na kolená a neprestávala hľadieť na tie štyri tváre. Bože, akí sme tam boli malí, okrem senseia pravdaže.
„To si ty a starký?“ Ďobla malá rúčka na dve hlavy.
„Hej, hej,“ prikývla, „mala som vtedy krásne ružové vlasy, škoda ich,“ prehrabla si už teraz tie šedivé a redšie, čo mala.
„Obachaaan, povedz mi nejakú historku, keď ste ešte boli malí,“ Mikoto hodila na staršiu ženu šteňacie oči a tá im nedokázala odolať. Ako nikto.
Pohodlne sa oprela a spustila: „Raz nám dal Kakashi-sensei úlohu chytiť mačku jednej bohatej ženskej. Hoci som tú mačku ľutovala, že u nej žila, dolapiť ju nám robilo celkom problémy. Spomínam si, ako to nakoniec schytal Naruto a skončil celý doškriabaný, tá mačka mala sily za niekoľko ďalších.“ Žena sa usmievala a strácala v spomienkach, zatiaľ čo ju ten malý drobec ostro sledoval a hltal každé jedno slovo so žiariacimi očami...
****

„Mikoto, kam ideš! Dnes je tá oslava, nemôžeš sa vypariť!“
„Prepáč mami, ale Hanzaki dnes odchádza na dlhú dobu, musím ho vidieť. Však ona tu bude aj zajtra, jej poblahoželám potom.“ A dievča zoskočilo z okna na ulicu, kde v okamihu zmizlo.
Matka len pokrútila hlavou a vrátila sa k rodine. Ako zbadala manžela, len mlčky naznačila „nie“. Nevedela, že ich nemú komunikáciu sleduje aj stará žena, ktorej sa očami prehnal smútok, avšak rýchlo zmizol a ďalej sa venovala gratulantom.
****

„Prečo ste mi to nepovedali?! Prečo?! Som cudzia?! Alebo ste si mysleli, že som na to príliš malá?! Som už predsa dospelá!“ Hlas mladej ženy sa rozliehal po celom dome a vyzeralo to tak, že Mikoto nemá chuť sa utíšiť, hoci sa o to jej rodičia snažili.
„Pozri sa, my sme chceli, ale zakázala nám to. Chcela, aby si si užívala život, školu, misie, priateľov a nie sa zbytočne trápila pre niečo, čo nejde zmeniť.“ Otec sa ju snažil objať, ale nedala sa.
„Je to moja stará mama! Ako vám mohlo napadnúť ju v tomto vôbec počúvnuť! A nakoniec ste s ňou urobili čo, no?! Krásne ste sa ukázali! Strčiť ju kamsi, aby ste mali od nej pokoj! Od nej! Kedysi bola jednou z najväčších kunoichi aké žili!“
*PLESK*
Tsukiko ešte stála vedľa nej, stále so zdvihnutou rukou, sťažka oddychujúc, zatiaľ čo Mikoto na ňu len nenávistne hľadela.
„My..my dobre vieme, kým bola a kým je! Bola a je úžasný človek a ja ju mám veľmi rada. Ale v tomto stave, akom je, potrebuje hlavne lekársku starostlivosť. Preto sme ju tam dali až po debate s ňou. Nabudúce si objasni fakty, než začneš vynášať súdy, neučila ťa to náhodou?“ Matke už ruka klesla k telu a sadla si unavene do kresla.
„Nemali ste ju počúvnuť,“ Mikoto si zdvihla veci a pobrala sa k dverám.
„Kam ideš?“ Zastavil ju otec a tentoraz už jeho ruku nestriasla.
„Za ňou predsa.“ Tiché slová sa vrezávali do duší ako nože do masla.

„Obachan,“ žena vtisla bozk na líce starenky, snažiac sa nedať najavo svoje city.
Sakura už bola len svojím tieňom. Kedysi krásne vlasy boli teraz stiahnuté do malého drdola, útle telíčko vyzeralo, akoby patrilo nejakému dieťaťu nie dospelému človeku, vychrtlé, so sinavou pokožkou. „Takže už to vieš,“ skonštatovala a vnučku prekvapilo, aký má stále silný hlas. „A si tu.. Prečo? Máš kopu inej práce...“
„Vieš, ešte si mi nedopovedala o tom, čo sa stalo na vašej svadbe,“ Mikoto sa usmiala a stisla jej silno ruku. Keby mohla, objala by ju a pevne, ale bála sa, že by ju polámala, vyzerala, že drží len tak-tak.
„Svadba? Och, tá bola.. Dlhé roky sa o nej ešte vyprávalo. To vieš, tvoj starý otec a jeho najlepší priateľ dlho pokope, to už samo o sebe vždy spôsobilo problémy. Našťastie postupom času len dobré, väčšinou.“ Stará žena sa hrdelne zasmiala a znovu sa ponorila do svojich spomienok, do tých, ktoré jej ešte ostali.
A Mikoto sa vrátila do detských čias. Znovu hľadela rozžiarenými očkami na tvár svojej starkej, doslova hltajúc každé jedno slovo.
****

„Obachan...“ Ruka skĺzla po tmavom kameni, kolená sa zaborili do trávy a myšlienky sa len tak preháňali hlavou. Spomienky na usmievajúcu sa ženu však Mikoto na tvári úsmev nevylúdili. Skôr jej srdce obostrel ešte väčší smútok.
„Žila z nich všetkých najdlhšie,“ ozval sa spoza nej známy hlas.
„Z nich?“ Vytisla, ani sa neotočiac.
„Jej sensei, vtedajší kage, tými, priatelia, osudoví muži, ba aj nepriatelia, už nikto z nich nežije, no aj tak si myslím, že bola šťastná až do posledného okamihu svojho života. A to hlavne vďaka tebe. Miloval som ju, a aj ona mňa, ale viem, že teba mala najradšej. Ale rozumiem prečo. Pripomínala si jej seba samú. A viem určite, že bola na teba veľmi hrdá, aká skvelá kunoichi z teba vyrástla.“ Otec klesol na trávu vedľa svojej dcéry a objal ju okolo pliec.
„Otousan,“ žena vzlykla raz, potom druhý raz, a nakoniec sa rozplakala úplne. Všetok ten žiaľ a hnev za posledný rok vychádzal naraz von. Všetka jej zloba na seba, že premárnila roky bytia s ňou a radšej sa flákala po svete. Ale starká jej to nikdy nezazlievala. Nikdy.
Vtedy sa jej mihla pred očami spomienka na detstvo. Ako našla tú starú fotografiu so Sakuriným týmom a zrazu prestala plakať. Uvedomila si, že ona by to nechcela, vedela si predstaviť, ako by jej teraz začala nadávať a usmiala sa.
Áno, život ide ďalej, tak si ho človek musí užiť najlepšie ako bude môcť. A hlavne sa nevzdávať svojich snov! To ju učila a na to nikdy nezabudne.