Posol 8- Zvrtbutie Bojov

Po dlhšej odmlke (cca 4 dni?)som sa rozhodla splácať sedmičku xD. Tak, nech sa páči, chyby hláste kushine-ona opravovala xDDD

Kankuro sedel pred operačnou sálou a nervózne podupával nohou. Rukami si kŕčovito zvieral kolená, no nedbal na bolesť. Mal veľkú starosť o svojho mladšieho brata. Odkedy sa zjavila Lunari, išlo to s ním dole vodou a teraz toto?! Zo zadumania ho vyrušil letmý dotyk na pleci.

,,Ikari!" povedal a vstal, aby ju mohol objať. Nechala sa, no akoby bola duchom niekde inde. Hlavou ukázala na dvere, pred ktorými doteraz sedel. V očiach mala skoro prehnane ustaraný výraz. Kankuro len pokrčil plecami a hodil sa na stoličku.

Bola akurát tak pohodlná, aby tam mohol sedieť, no nie tak, aby mohol zaspať. To mu vyhovovalo. Nechcel si nechať ujsť doktora. Ikari si len povzdychla a sadla si vedľa neho. Len čo tak urobila, zavrela oči a začala sa sústrediť na kilometre vzdialené bojisko.

Lunari sa ladne vyhýbala jednému útoku za druhým. Ikari konala akoby spomalene, no ani ona ešte nebola zasiahnutá žiadnym z Lunariných dobre mierených a rýchlych výpadov.

Oprela sa o strom a vydýchavala. Ikari len stála obďaleč. Bola ako robot, naprogramovaná len na jednu vec, a tou bolo zabiť Lunari. S ľahostajnou eleganciou, ktorá nemala ďaleko k lenivosti vyťahovala z puzdra ďalšie kunaie. Lunari zbystrila pozornosť. Rýchlo si ju premeriavala a kalkulovala, koľko ešte vydrží, ak bude takto ďalej pokračovať. Nie dlho.

Rozhodne sa vystrela a znova vytasila katanu ku svojmu boku. Dôkladne každý jej kúsok vyplňovala svojou chakrou, s úmyslom predĺžiť si čepeľ, keď bude Ikari na dosah. Tá mala na tvári stále ten istý ironický úškrnok, aký mala, keď začali. No to si nevšímala, niektorí ľudia sú už od prírody okradnutí o časť mozgu, povedala si, ako si hovorila v poslednej dobe skoro stále.

Rozbehla sa oproti nej, vyhýbajúc sa jedom napusteným kunaiom. Pár metrov od Ikari vyskočila do výšky. Tá sa na ňu znova usmiala. Lunari to však nevyviedlo z miery a sekla. Ikari sa stihla uhnúť, no jej súperka sa víťazne usmiala. O pár sekúnd bolo jasné prečo.

No namiesto toho, aby sa jej hlava oddelila od tela, bolo počuť len hlasné "puf" a Ikari zalial oblak prachu.

,,Klon?" opýtala sa takmer nečujne vetra a kúdoľa prachu pred sebou.

Len tam vykoľajene stála, najprv neschopná pohybu. V mysli sa je to však hýbalo až priveľmi. Hodnotila to, že keď toto bol klon, tak pravá Ikari by teraz teoreticky mohla byť...

,,Gaara!" skríkla a okamžite sa dala do behu smerom ku Sune. Hoci ju každý pohyb bolel, nedávala to najavo, strach o blízkeho priateľa jej natoľko otupil zmysly, že si vlastné nebezpečenstvo, alebo bolesť sotva uvedomovala. Bežala tak rýchlo, že pasce, ktoré tam boli nastavené, sa zatvárali za ňou s väčším oneskorením. Oči mala dokorán ako vyplašený zajac, skoro nežmurkla, musela vidieť na pomaly tmavnúcu a miznúcu cestu.

Pár metrov od nej si držal odstup jeden shinobi v zelenom plášti s kutňou na hlave. Sem-tam mu spod nej unikol neposlušný prameň vlasov farby zatiahnutého neba. Nič, okrem rýchleho pohybu a prachu, ktorý sa za ním víril, nenasvedčovalo, žeby mal naponáhlo. Vlastne.. preňho to bolo vskutku normálne tempo.

Ikari znervóznela. Odteraz jej čas bežal ako časovaná bomba, ktorá mohla bez varovania vybuchnúť hoci práve v túto sekundu. Začala nervózne poklopkávať nohou, akoby tým medikov mohla posúriť k rýchlejšej činnosti. Hrýzla si spodnú peru a nevnímala Kankurov unavený pohľad.
Nemusela dlho čakať. Dvere sa otvorili. Vyšli z nich traja medici, jeden ostal pri dvojici čakajúcich.
Ikari ihneď vstala.

„Ako mu je? Žije?" spýtala sa nedočkavo, no medik si to nevšímal. Pomaly si dával dole rukavice a až potom pozrel na nich dvoch.

„Je v poriadku, ale.." odmlčal sa, akoby čakal nejakú reakciu. Nič „ale nechce vás vidieť, slečna Ikari. Kankuro-san, poďte prosím za ním, chce vám niečo povedať." obrátil sa na Gaarovho brata a vošiel do vedľajšej miestnosti, kde ho umiestnili.

Ikari zúrila, no nedávala to najavo. Zovrela päste a otočila sa ku východu z nemocnice.
Kankuro sa najprv zmätene pozeral na doktora, či nežartuje, potom na Ikari, no nakoniec len pokrčil plecami a pokračoval za medikom.

Len čo sa zavreli dvere, Ikari stuhla. Mala dôvod. Spoza rohu sa vynorila Lunari, pery stisnuté do rovnej čiary, unavená a špinavá od cesty. Ikari sa pripravila na boj. No nová návštevníčka len pokrútila hlavou.
„Hore, na streche" povedala a zmizla v oblaku dymu.

Klon, prebleslo Ikari mysľou, pravá už čaká. Sama na tom s výdržou nebola najlepšie, takže to značilo krátky zápas plný silných úderov, alebo pomalý s prestávkami na nabratie dychu.

Len čo Kankuro vošiel do izby svojho brata, videl, ako je na tom zle. Bol ešte bledší ako predtým, hruď mu zdobili vrstvy obväzov, takisto ako hlavu a pravé rameno. Sedel opretý o vankúš a pozeral von oknom na vychádzajúce slnko.

„Ehem.. Kazekage-sama?" ozval sa medik aby upútal jeho pozornosť. Gaara sa otočil a kývnutím hlavy ho prepustil, chcel byť s bratom sám. Kankuro podišiel bližšie ku posteli.

„Čo si to chcel so mnou prebrať, prečo tu nemôže aj Ikari?" starostlivo sa ho opýtal, zatiaľ, čo si ho rovnakým spôsobom prezeral. Gaara zvádzal vnútorný boj. Chcel mu to povedať, o tom bol rozhodnutý, no kdesi v jeho vnútri ho to bolelo a ťažilo.

„Vieš kto mi to urobil?" pozrel na brata, akoby v ňom v tejto chvíli mohol čítať. Kankuro zavrtel hlavou.
„Ikari....ona, ona a Lunari.."
„To bola Lunari?!" vyskočil Kankuro, lebo si nechcel pripustiť, žeby bola Ikari tohto schopná. Omotala si ho okolo prstu.
„Nie! Počúvaj, čo hovorím!" rázne ho usadil Gaara, „Ikari mi to spôsobila, Lunari ma tu priniesla a bojovala s ňou a..."
„Ako vieš, že ťa sem priniesla ona?" pochybovačne sa spýtal mladšieho brata.

Gaara naňho nebezpečne zazrel. „Dlhé, čierne vlasy, svetlé oči, tmavý plášť. Hádaj" zavrčal potichu. Kankurovi sa vždy všetko tak ťažko vysvetľovalo.

„Yoshi!" zavolal Gaara na lekára, ktorý stál celý ten čas pred dverami. V momente nabehol do izby.
„Kde je Ikari?" opýtal sa Gaara, aby vedel, kam má vyslať nejakých tých ninjov. Yoshi sa zamyslel, no potom sa mu tvár rozjasnila.
„Išla hore, myslím, že na strechu, ale vy tam ísť nemôžete, Kazekage-sama" Gaara len prikývol a obrátil sa späť ku svojmu bratovi. Hlavou mu naznačil, nech a tam ide pozrieť. Veď on je nenápadnejší ako vyzbrojené komando...

Ako náhle Ikari vyšla na strechu, ucítila pod krkom chladný kov a na krku niečie vlasy a dych. To ju však nevyviedlo z miery. Obrátila sa a zmizla. Na krku jej ostala malá ranka, no inak nič.

Vymenili si pozície. Lunari jej do stehna zabodla kunai a oslobodila sa. Hneď na to, využijúc prekvapenie súperky, jej vrazila do hlavy. Ikari sa pozviechala zo zeme a dotkla sa svojej tváre. Krv. Nenávistne na ňu zazrela. Vytiahla si kunai z nohy a hodila ho po majiteľke. Lunari sa mu vyhla a začala náhlivo robiť pečate

Gaara, mala som ťa rada, odpusť. Šéfko, už nechcem, aby ste ma oživovali, smrť je oproti tomuto lepšia cesta.

Zahryzla si do prstu a vytiahla zvitok. Ikari stála namieste, poznávajúc typ tejto techniky. Kriste pane, to snáď nemyslí vážne?! skríkla zúfalo v mysli a obzerala sa po vhodnom úkryte pred ničivou smršťou.

„Vieš, keď som študovala,“ zamrmlala sústredene medzi náročnými znameniami, „prišiel mi pod ruku zvitok s Amaterasu, Ikari" škodoradostne sa usmiala a rozvila plátno, z ktorého okamžite vyletel prúd čiernej hmoty, ktorá ničila všetko, čo jej stálo v ceste...... aj Lunari.

Jediná nevýhoda v jej tréningu s týmto jutsu bola, že sa vždy popálila aj ona. Ale teraz ju to spáli. Z diaľky počula zúfalý výkrik jej súperky. Spokojne sa usmiala a oddala sa bolesti.

Kankuro vybehol hore schodmi, keď ho skoro zrazila z nôh vlna tepla. Otvoril dvere a nemohol urobiť nič iné, ako sa pozerať na obrovský kúdoľ čierneho dymu. Lunari Amaterasu odvolala, nechcela zničiť viac, ako zničila. No bolo pre ňu neskoro. Kankuro videl, ako sa nad ňou niekto krčí a ruky vystiera ku jej hrudi. Ikari nikde nebolo, kto teda bol ten neznámy?
„Lunariii!!!!!" skríkol a rozbehol sa ku osobe na hranici dvoch svetov.