Srdce plné piesku XX. (moje! a len moje trápenie!)

Dvadsiaty dielik, a ja nedokážem môjmu Sorovi ubližovať ani v poviedkach, ani v mysli, skrátka ho milujem, a nie som cvok!

...často ste tvrdil Sensei, že trápenie si máme nechať pre seba, pretože potom budú ľudia kvôli nám smutní...

A je zle, keď sa ľudia trápia s vami? Keď viete, že s vami dokáže niekto zdieľať život, že viete, že niekto vám verí, stará sa o vás, miluje vás. Prečo to skrývať, keď vám ten človek verí, a vy veríte jemu? Nechcem aby sa trápil, nechcem aby bol smutný...ale ja vrele budem počúvať každého kto mi otvorí svoje srdce. Budem počúvať a plniť svoju myseľ niečím plnohodnotným, niečím, čo vyváži všetky moje skutky, ktoré brali život. Budem počúvať, aby som skutočne pomohol. Budem počúvať, aby bol zo mňa konečne človek, ktorý verí, že život môže byť skutočne krásny...bude zo mňa konečne človek...

Slnko presvietilo veľké večerné sivasté oblaky. Obloha sa sfarbila do purpurova, a od oceána sa niesol slaný závan vetru. Oceán sa pred nimi vynímal ako Obelisk. Veľký, tmavý, a oznamoval nejakú tragédiu, ktorá sa teraz odohráva na tom útese nad nimi, kde sa vypínal veľký temný zámok. Chladné múry, chladné stromy, kríky, všetko čo bolo v jeho okolí bolo mŕtve. Je vari už aj život vo vnútri, mŕtvy?

Soru sa díval na vysoké veže, ktoré sa strácali vo výške, vo večernom padajúcom opare z ocánu. Jeho pohľad sa preniesol cez všetky zábrany a duchov, a hľadal tep srdca jediného človeka, za ktorého by bol schopný dať život.
Jeho modré oči teplého ocánu v slnečnom svetle sa ešte viac rozžiarili. Je blízko. Je pri ňom, je za tými múrmi. Nikto ho nedokáže už zastaviť. Nech si postavia proti nemu Akatsuki, celé armády od vládcov, aj keď umrie, umrie slobodne, a s vedomím, že urobil pre Sasukeho to najlepšie...aj keď mu nepomohol.... Nie! s tým sa nezmieri! on ho skrátka musí zachrániť! Žiadny pokus! Skrátka ho musí zachrániť. Je to jeho Sasuke, jeho mladší brat, jeho jediné svetlo...človek, ktorý ho zachránil, pred pádom do tmavého sveta plného nenávisti a krvi. To je jeho Sasuke, i keď si to neuvedomuje, a sám svoj život preklína, jeho život naplnil.

Už si idem po teba...bude to len chvíľa...urobím čo budeš chcieť Sasuke...o nič sa nestaraj, len sa pokús udržať na žive. Už to bude...

Sakura podišla pomaly ku Sorovi. Ani ju nezaznamenal, tak potichu prišla a čisto len s dobrými úmyslami. Pozrela svojim zvláštnym pohľadom zelených smaragdov na zámok s povzdychom. V jej vnútri sa vytváralo niečo z čoho by sa raz mohla vytvoriť energia v podobe NOVY. Bude bojovať za Sasukeho. A zaručene nebude sama.

Sasuke, budeš zachránený! Tento človek, ktorý vedľa mňa stojí, nedovolí aby sa ti niečo stalo, nedovolí aby ti niekto ublížil.

Otočila sa na Sora.
"Tak...povieš mi, ako ste sa so Sasukeho spoznali?"
Chvíľu mlčal. Len nevedel, či je zapotreby jej to vyrozprávať, nič ju do toho nie je, predsa! je to len ich vec. Lenže ten jej pohľad, bol tak íný, iný od ostatných, ktoré na neho pozerali s odsupom. Ten jej pohľad prezrádzal, že nezáleží čo jej povie, ona ho vypočuje...
"...na tom...nezáleží..."
Otočila hlavu naspäť.
"Ale no taki...prečo nie? Zaujíma ma to..."

Povedať jej to? Na čo? Prečo by jej mal hovoriť o jeho živote? Koho to zaujíma? Čo je na tom tak...
"Soru, čoho sa bojíš?"
Bojím? Bojím? Ja?...mám strach celý život, Sakura...celý život, ma niekto učil, ako sa nebáť, lenže keď uvidíš to čo ja...zbaviť sa strachu je tak ťažké, ako sa snažiť vymietiť zlo zo svojej podstaty. Sme stelesnenie dobroty a zla. Sme skráta jedno a to isté. Lenže, strach robí s ľuďmi rôzne veci, a núti ich do rôznych činností, tak isto ako hnev a nenávisť, ktorá posiluje jednu z stránok...

"Vieš...život je zvláštny...človek stretáva ľudí za rôznych okolností..."
Usmiala sa miernym úsmevom na purpurovú oblohu.
"...nevrav, že si mal Sasukeho zabiť..."
Jej jemný tón ho rozhone nevyprovkoval.
"...nie...náhodou som na neho natrafil...zachránil som mu život..."
"Takže ti niečo dlží, že?"
Stále mala na perách svoj úsmev, ktorý mu zabraňoval byť k nej chladný a prudký.
Mne? Niečo dlží? Pokúsil som sa mu vziať život dvakrát, ja dlžím jemu. Kvôli nemu mám konenče plnohodnotý život...Sasuke, si moje svetlo...
"No, povedz...nie je to krásna obloha?"
Purpurový opar...ten videl zakaždým, keď krv stekala po ostrí jeho čepele. Lenže, tento je tak zvláštny, teplý, zahrieva ho, dodáva mu nádej...
Už vie, že Sasukeho zachráni. Nie je na to sám, má nových priateľov, ktorí stoja pri ňom, stoja pri Sasukem...chránia sa...

Môj život nie je tak podstatný, ako Sasukeho...nie je podstatný, ako záchrana Sasukeho...jeho život, je nazačiatku, preto je vzácny, a dá sa zmeniť...zmeníme ho spolu...

...Sensei? Mám zvláštny pocit...neviem ho vysvetliť, nechápem ho...bolí to...je to bolesť? Keď mám ten zvláštny pocit?...

Mesiac sa vyhupol na samý vrch oblohy. Bude to ešte horšie, pomyslel si Soru. Prostredie kde stojí ten zámok, neovpýva ničím pozitívnym. Bude musieť z tohoto miesta spraviť nejaké...no...dá mu to zabrať...potrebuje to, pozná to...pretože ak to neurobí, nevie, ako dopadne Gaara a ostatní. Musí to pre nich spraviť...jeho myseľ je uzavretá, a nikoho do nej nepustí, ani Itachiho, ale oni traja...

...Moje sny, Sensei...sú o tých veciach...ktoré ma nútia...oni sú tak...Sensei?...

A vtedy som ostal sám...môj Sensei, ma opustil...ostal som sám...bez mojej potvrdenej existencie...úplne sám...