Srdce plné piesku XIX. (Akatsuki na ústupe)

No, už devätnásty dielik...už sa blížim ku koncu, takže sa dočkáte buď happyendu, alebo badbandu no neviem...možno niečo medzi tým...

...prečo, nemôžem odstrániť, tie zlé myšlienky z hlavy? prečo sa nemôžem plne sústrediť, len na jednu vec, ktorú chcem ja?...

Už ich mám pokrk! Akatsuki! Akatsuki! nič iné, len pliaga ľudstva! nenávidím ich! Prečo sa musí do môjho života večne niekto starať? prečo mi musí večne niekto hádzať pod nohy polená? všetko sa mi snažia prekaziť, zničiť? Všetko čo mám, som ja sám. A keď sa pokúsia ublížiť mne, pokúsia sa vziať mi to jediné čo mám! tak nech sa nedivia, že som tak vraj, brutálny?

Sakura sa pridala ku Gaarovi a Narutovi. Spolu hodili ten najnevraživejší pohľad aký mali na Deidaru, ktorý sa okamžite prestal usmievať. Umenie neumenie, to mu teraz nepomôže, má pred sebou troch skúsených, úžasných ninjov! Zrátal svoje šance, na to, aby zistil, že skrátka nemá šancu, proti jednému démonovi, kunoici s nadľudskými schopnosťami, a piesočným ninjov, ktorý mu odtrhol prvýkrát pri boji ruku.
"Musím sa s vami rozlúčiť..."
"Nikam!!!!"
Skríkol po ňom Naruto, a Gaara sa postaral o to, aby sova moc ďaleko neodletela. Piesok ju zastavil a ťahal naspäť k naštvanej trojici ninjov.
Deidara vari prvýkrát pocítil, že mu srdce ide vyskočiť z hrude.
"Tak poď!"
Gaara potiahol piesok prudko k sebe, a sova pristala s rachotom na zemi. Okolie ostalo pod mierným návalom prachu, ktorý o chvíľu padol k zemi. Deidara sa pomaly postavil a oprášil svoje mráčiky na oblečení.
"Tak to bol odpal umenia!"
Sakura s Narutom sa rozosmiali po Gaarovej poznámke. Deidara sa zamračil.
Ja vám dám! vy idioti!
"Tak? čo bude...?"
Nastalo ticho. Úplné ticho, ktoré znamenalo nikoho nerušiť v jeho myšlienkach, a pritom mysleli aj na to, na čo by mohol myslieť ich protivník.
"Ušetríme ho?"
Bolo naozaj zaujímavé počuť v Gaarovom hlase iróniu. Váha bola naklonená na ich strane, a práve preto, si mohli dovoliť takýto výstup. Deidara sa snažil vymyslieť niečo, hocičo čo by ho...
"Ušetriť?!"
Zrazu sa medzi nich vrhol Soru, ktorého nikto nezadržal, a tak jednoducho pribehol k Deidarovi. Chytil ho pod krk a priložil mu k nemu kunai.
"Kam by šiel? kam by mohol ísť? Deidara, ktorý sklamal Peina? kam by mohol ísť?!"
Zdalo sa, že má člen Akatsuki vážne problémi. Nikto sa ani nepohol, pretože videli ako surovo a chladne zabil tú neznámu ženu. Gaara ho mohol chápať, že má skrátka čosi v mysli rozhádzané, že potrebuje veľkú dávku sily, aby dokázal násjť ten správny stred, aby nebol tak moc vykoľajený. Lenže...nebola to jeho žiadna porucha v správaní, bolo to prekliatie...to znamenie, ktoré mu spravilo zo života peklo.
"Ako sa cítiš? hm? je ti dobre? aký je to pocit, dostať sa do pozície obete?"
"To by si mal vedieť!"
Soru sa pousmial. Pritlačil mu rukou na krk.
Takto to nepôjde, milý Deidara, naozaj sa snažím ti odpustiť, ale...je mi ľúto...
"Soru nie!"
Vrhla sa na neho Sakrua.
"Takto...to..."
Bez pohľadu na ňu pozrel priamo do Deidarových očí.
"Mám ho vari nechať žiť? čo je? Radi spolu bojujete o život?!"
Poslednú vetu po nej zvolal. Naozaj mu ich myšlienky nedávali zmysel. Deidara predsa zabil Gaaru, on predsa, bol ten, ktorý loví Naruta, kvôli jeho démonovi. Čo je na ňom tak podstatné, aby to nechal žiť? Tá prázdnota čo má v sebe, je zvláštna, až tak prázdna, že aby neumrel na pocit prázdnoty, plní ju svojimi mŕtvolami.
Tak prečo by mal žiť? je na tom stokrát horšie, než ja! Má ten svoj prekliaty cieľ, ktorý nikomu neprivodí šťastie. Jemu? ale čo s tým, keď sa o to nebude mať s kým podeliť? S niekým normálnym, ktorý bude mať na tvári kvôli tomu úsmev?

...sensei? prečo ľudia plačú? Veď majú rodinu, svojich priateľov...

Mal by toho človeka nechať žiť? Bude lepší od tích ľudí, ktorí privádzali iním plač? Nemá rád tie kvapky ktoré stekajú ľuďom po tvári. Nemá ich rád, pretože ich pozná, a vie, že keď tečú dole jeho lícami, privádzajú mu len bolesť. A bolesť, nie je nikdy dobrá. Preto nech trpí akokoľvek, snaží sa druhým ľuďom ukázať svetlú stránku života. Usmiať sa, a povzbudiť človeka. Nechce myslieť na to, že to nezaberá, urobí pre to všetko, aby smutného človeka rozveselil.
Nikdy by nebol povedal, aké ťažké, je sa rozhodnúť v otázke života a smrti.
"Prečo nie?"
"...zmena?"
Držal kunai pri Deidarovom krku. Ruka, ktorá zabila bez rozmyslu nespočet ľudí, teraz váhala.
Prečo mi to robíte? čo som vám urobil? Prečo ma chcete zmeniť? Sakyuu rose sa nezmení, on nechce...mojou vôľou je to tak... Nesmiem ho zabiť, ale čo bude potom....
"A čo ho mám pustiť?"
Sakura vedela, že to nie je dobrý nápad, ho pustiť, alebo ho vziať so sebou. Bol by pre nich veľká záťaž, aj keď vie, že je dobrá príležitosť sa zbaviť toho hnusného Deidara...
Bude to kruté, toto spraviť, ale...
Nečakane sa hodila na Sora, ktorý neudržal rovnováhu. Deidara to využil a len za pár sekúnd zmizol.
Soru sa postavil. Hľadel na miesto, na ktorom stál Deidara. Bol tak blízko, bol tak blízko!
Mal ho zabiť, nemuseli ho predsa brať so sebou, tak by ich predsa nezdržoval.
"Soru..."
Jemne sa dotkla jeho ramena.
"Raz..."
Odstrčil od seba jej ruku. Vyžarovalo z neho niečo vzácne, niečo divné, niečo čo všekých odrazovalo sa ho čo len dotknúť. Trpel? trpel i teraz? Trpel keď zabil, trpí i keď nezabije? Takáto existencia, nie je bohvie čo...

...Sensei...pomôžte mi! prosím!...