Nitashi Uchiha : *kapitola 15 – Odhalená pravda a povinnosť...*

Nitashi Uchiha

Odhalená pravda a povinnosť...
O deň neskôr:
Bolo desať hodín večer. Nitashi už konečne pustili z nemocnice. Pravdu povediac si to priam vydupala. Potichučky otvorila dvere na svojej izbe v Kurenainom byte. Po špičkách sa dostala až k otvorenému oknu. Radšej ho zavrela. Pozrela smerom na posteľ vpravo od okna. Neubránila sa úsmevu. Posadila sa na kraj postele. Spod perín vykúkala malá hlava so strapatými čiernymi vlasmi. Pohladila Mino po vláskoch. Dievčatko otvorilo rozospaté očká. Pár krát nimi zaklipkalo na tmu v izbe.
„Nitashi?“
„Áno, tu som dievčatko.“
Nitashi sa natiahla po plyšovom medvedíkovi a podala ho Mino. Tá si ho hneď privinula k sebe.
„Ešte spinkaj, keď sa vrátim vezmem ťa niekam. Chceš?“
„A kam?“
Podozrievavo sa spýtalo dievčatko.
„Na pekné miesto. Budeš tam mať veľa priateľov, je tam veľmi pekne.“
„naozaj?“
Bolo vidno ako dievčatko hneď ožilo.
„A pôjde s nami aj Zinn?“
Nitashi sa usmiala a pozrela na šteniatko spiace na vankúši pod písacím stolom, ktorí stál pod oknom.
„Pravdaže pôjde s nami. Teraz už, ale spi. Čoskoro sa vrátim.“
Chcela sa zdvihnúť z postele, ale zastavil ju Minin hlas.
„Nitashi zaspievaš mi ešte?“
Nitashi prikývla. Rozospievala sa. Spievala pieseň ktorú ju naučil otec. Vraj to bola obľúbená pieseň jej matky. Izbu naplnil nežný jemný hlas spievajúci pomalú, tak trochu smutnú pieseň. Keď Nitashi dospievala Mino už dávno tvrdo spala. Vtisla jej na malé čielko bozk a tak ako prišla, tak potichu aj odišla. Hneď pri dverách stála Kurenai opretá chrbtom o stenu. Nitashin pohľad sa stretol s jej. Kurenaine oči boli plné pochybností.
„Si si úplne istá? Naozaj to chceš spraviť?“
Nitashi prikývla.
„Úplne!“
Kurenai na to nepovedala nič, ani nemusela. Nitashi veľmi dobre vedela čo si o tom Kurenai myslí. Obidve prešli chodbou až do kuchyne. Sadli si za stôl oproti sebe. Nitashi pozrela na hviezdy von z okna. Bol to jej taký zlozvyk. Vždy keď si nebola istá, alebo premýšľala hľadela na nočnú oblohu.
„Musím to spraviť. Iba tak ju dokážem ochrániť. Orochimaru zistil kto sme. Ide po nás. Nebude dlho trvať a dozvie sa to aj Itachi. Proti Akatsuke skupine nemám žiadnu šancu. Aspoň do tej doby kým bude mať Itachi Mangekyou. Je príliš silný aby sa mu ktokoľvek mohol rovnať.“
Kurenai si ťažko vydýchla. Nitashi sa postavila za Kurenai a objala ju okolo pliec, hlavu si prela o jej.
„Si moja priateľka, vychovala si ma ako dcéru, boli a sme ako sestry. Za to všetko som ti nesmierne vďačná. Dala si mi silu znovu žiť, keď už som nemala žiadnu nádej ani chuť... Budeš mi veľmi chýbať.“
Kurenai sa trpko usmiala.
„A čo Zang a Kimo???“
Nitashi zmeravela. Veľmi dobre si uvedomovala ako im svojim neohláseným odchodom ublíži... Nemala inak na výber. Siahla do útrob kapsy, ktorú mala prehodenú krížom cez plece. Vtiahla akísi zrolovaný zvitok. Položila ho na stôl pred Kurenai.
„Daj ho Zangovi... Prosím!“
„Takže nevie o tvojich zámeroch?“
Nitashi tuho zavrela oči aby potlačila slzy, ktoré sa je odrazu nahrnuli do očí. „Ako by mohol? Nesmie to vedieť! Nedovolil by mi to. Boh mi je svedkom ako veľmi nechcem odísť. Avšak ak ostanem... ohrozujem tým až priveľa ľudí na ktorých mi záleží.“
Kurenai zobrala zvitok a vložila si ho do ohybov na oblečení.
„Môžes sa spoľahnúť,... dám mu to.“
„Ja viem...“
Šepla Nitashi. Myšlienkami už bola kdesi inde. Kurenai ju pohladila po vlasoch.
„Už choď... čaká na teba.“
„Aaach... áno... už idem. Zatiaľ dozri na ňu.“
„Pravdaže.“
Nitashi sa vybrala k dverám. Tam však ešte zastala. Slzy jedna po druhej jej stekali po tvári. Zahľadela sa do Kurenainych červených očí.
Znovu... znovu odchádza a tento krát už pravdepodobne navždy...! Bože tak veľmi ju to bolelo!
Kurenai vedela čo prežíva. Povzbudivo sa na ňu usmiala, hoci ju to stálo veľa síl. Sama sa cítila podobne ako ona.
„Bež už...“
Iba prikývla a už jej nebolo. V byte nastalo priam hrobové ticho. Bolo počuť iba slabý šum lístia stromov pod oknom.
Kurenai až striaslo od zimy. Za tie roky si zvykla, že tam žila sama. No stačil jeden deň v prítomnosti Nitashi a zrazu sa cítila taka osamelá, keď si uvedomila, že znovu odchádza. Predsa si uvedomovala Nitashinu povinnosť voči sestre... Na jej mieste by spravila asi to isté...

Nitashi zoskočila z vysokej strechy na veľkú terasu s výhľadom na veľké tváre vytesané v skale. Všetky štyri tváre najmocnejších ninjov, aký kedy v Konohe boli.
„Kurenai spomínala, že sa chceš so mnou rozprávať o čomsi dôležitom.“
Nitashi spozornela. Pozrela smerom odkiaľ sa niesol hrubší hlas tretieho Hokage.
„Hokage!“
Úctivo kývla hlavou.
„Tak?!“
Vyzval ju pokojným hlasom Sarutobi.
„Kurenai vravela pravdu. Prišla som za vami vo volmi dôležitej záležitosti.“
„Počúvam.“
„Predpokladám, že vám Kakashi spomínal to, ako členov mojej skupiny spolu so mnou našiel v bezvedomí.“
Áno, spomínal niečo.“
Nitashi sa postavila po pravici Hokageho. Obaja chvíľu mlčky hľadeli na tváre všetkých štyroch Hokage.
„Avšak nepovedal vám čo sa tam vtedy odohralo. Nikto to totiž nevie. Ten deň nás napadol jeden z Orochimarových poskokov...“
Sarutobi je skočil do reči.
„Yakushi Kabuto... Nemám pravdu?“
Nitashi to zaskočilo skoro je vypadli oči z jamiek.
Odkiaľ to len môže vedieť?
„Áno... odkiaľ... odkiaľ to viete???“
Hokage sa zamyslene usmial.
„Už dlhšiu dobu ho podozrievam. Patrí k členom lekárskeho tímu.“
Tak to Nitashi úplne dorazilo.
„Takže on je z Konohy?“
„Áno, ale ako vidím pridal sa na stranu k Orochimarovi... Budem musieť zasiahnuť.“
Na krátku chvíľu sa odmlčal.
„Prepáč prerušil som ťa len pokračuj...“
Nitashi sa začala nervózne pohrávať s gombíkmi na tunike.
„ten deň sa mu podarilo odrovnať Kima aj Zanga. Ostala som na to iba sama. Bol však lepší. Ťažko ma zranil. Chcel zabiť chlapcov. To som nemohla dovoliť. Ja... povedala... povedla som mu, že sa pridám na jeho stranu. Že budem Orochimarov špeh. Musela som! Odpustite... On vedel pravdu. Poznal môj skutoční pôvod. Aj kôli tomu som dnes prišla za vami. Odchádzam. Musím ochrániť sestru.“
„Chápem, okrem toho nemám ti čo odpúšťať. Zachovala si sa správne. Klamala si aby si ochránila priateľov.“
Nitashi sklopila zrak. Končekmi prstov prešla po chladnom kove retiazky, ktorú mala na krku. Na retiazke mol medailónik v ktorom mala fotku jej rodičov spolu a ešte jednu. Bola to fotka ešte z čias keď mala 12 a Kurenai bola jej senseiom. Na tej fotke boli všetci...(Kurenai, Zang, Kimo a ona) Z kapsy vztiahla malí balíček, bol zabalený v látke.
„Prosím vás odložte mi tieto veci na bezpečné miesto!“
Hokage sa na ňu spýtavo zahľadel.
„Sú to veci po mojej matke. Ak chcem začať nový život, musím sa vzdať vecí ktoré tak veľmi milujem a ktoré ma tak veľmi viažu k minulosti.“
Hokage sa na ňu srdečne usmial.
„Pravdaže, keď sa vrátiš budú tu na teba čakať.“
Nitashi nadvihla jeden kútik úst v chabom pokuse o úsmev.
„Ak sa vôbec vrátim...“
Povedala to viac menej sama pre seba, no zachytili to aj Hokageho uši.
„Verím, že áno...“
Nitashi zbožňovala Sarutobiho. Hlavne pre jeho dobré srdce a obetavosť. Chovala k nemu hlbokú úctu pre jeho múdrosť. Na svete nebolo veľa ľudí ako on. Aj preto mu bola nesmierne oddaná, jemu aj Konohe.
„Zbohom...“
Vrhla ešte posledný pohľad na tváre štyroch Hokage a už jej nebolo. Sarutobi tam ostal sám. Stál tam a nespúšťal oči z najmocnejších ninjov aký kedy poznal...
„Nie, Nitashi... Radšej by som povedal do skorého videnia...“
Pošepol do noci a jeho slová odniesol slabý vánok. S úsmevom na starej zvráskavenej tvári sa pobral preč.
„Raz sa predsa všetci stretneme či skôr alebo neskôr na tom už nezáleží...“

Poznámka autora: Tak v tomto pokračovaní som sa poriadne vybúrila... Viem, že som vám spomínala, že budem končiť 15-kapitolou, ale akosi sa to zvrtlo a čaká na vás ešte jedna. Možno dokonca aj dve... tak sa pripravte... Pomali sa už blížim ku koncu Nitashi tak vám chcem poďakovať, že ste to so mnou tak dlho vydržali... a za tie milé komentíky veľmi si to cením... Ďakujem vám...