Shini sou 02 - V pohybe

Nehybne stál nad posteľou záhadného dievčaťa a očami skenoval každý kúsok jej teraz už pokojnej tváre. Nemala na nej ani jeden škrabanec, žiadne stopy po nedávnom úteku a boja o prežitie. Pôsobila pokojne a zmierene, akoby sa nič nestalo a každú chvíľu sa mala zobudiť. Lenže sú to už štyri dni a ona sa stále nebudila. A čo viac, Tsunade sa zmienila aj o záchvatoch, ktoré ju znenazdania postihujú. Pred ním spokojne oddychovala najväčšia záhada, s akou sa stretol. Nedávne udalosti boli natoľko zaujímavé, že na svoju knižku ani len nepomyslel. A niečo takéto sa už dlho nestalo, ak vôbec.
Privrel jediné viditeľné oko a potichu si vzdychol. Asi zájde za Shikamarom, predsa len je to omnoho väčší génius než on sám. Toto je komplikovaná záhada, ktorá prináša zdĺhavé postupy riešenia, ktorým sa on chcel vyhnúť a ktoré ho tak úspešne vyhľadávali. Prečo sa do všetkého tajuplného musí zapliesť práve jeho tím?

Zahĺbený v myšlienkach, stále rozoberajúc možné príčiny, sa blížil k známemu obchodíku. Bol si istý, že tu ich nájde, minimálne dvoch z nich.
„No tak, Sakura-chan, naozaj posledný, dattebayo!“ misku zdvihol ponad hlavu a s nedočkavým výrazom hypnotizoval ďalšiu porciu.
Dievča sediace vedľa neho si len nahnevane odfrklo a hlavu obrátilo na opačnú stranu. Po ľavom boku namiesto ďalšieho člena rástla labilne vyzerajúca veža z prázdnych misiek Rámenu. Ako očakával, nebol tu. Nedokázal s istotou povedať, kde by po toľkých rokoch mohol byť posledný člen jeho starého tímu, mal však pár tušení.
„Sakura, Naruto, o hodinu vyrážame, choďte sa domov pripraviť a stretneme sa všetci spolu pred bránou. O tom dievčati nikomu nehovorte, nezabúdajte,“ s týmito slovami zase odpochodoval preč v snahe nájsť zostávajúceho žiaka. Nad zakričanou Narutovou poznámkou, ktorá sa mu spoza chrbta doniesla, sa len pousmial.
„Vy tam choďte radšej hneď, Kakashi-sensei!“
Bol si istý, že Sakura mu dala lekciu aj zaňho.

Zastal na rázcestí a ruku zaboril bezradne do vlasov. Dúfal, že im to rýchlo oznámi a zvyšok voľného času strávi nad milovanou knihou, tento plán sa mu však rozplynul skôr, než ho vôbec v hlave sformoval. Nejako tušil, že nasledujúce dni na knižku nebude čas ani pomyslieť. Namrzene vykročil po užšom chodníku smerom od prázdneho cvičiska. Na druhú stranu, je dobré, že tam zájde.
Nohou vkročil na až príliš známu pôdu pohrebiska, omnoho plnšieho než pred vojnou. Tentoraz nezamieril za hrobmi jeho priateľov, Hokageho alebo senseia, tentoraz sa vydal na opačnú stranu, kam ešte nevkročil. Časť pohrebiska patriaca klanu Uchiha bola zo všetkých častí najväčšia. Ako tušil, medzi radmi nízkych náhrobkov s tými istými vejárovitými znakmi, sa vynímala postava. Stál na okraji prvého radu a očami prechádzal pomedzi mená. Presne vedel, komu patrí náhrobok vynímajúci sa pred Sasukem. Bol jedným z mála, kto poznal skutočnú pravdu o Itachim a síce Sasukeho v jeho chvíli spomínania nechcel rušiť, čas ho súril. Doprial mu však ešte pár minút a sám zamieril k jednému z nich. Pohľad mu spočinul na známom mene, ktoré so sebou prinieslo toľko utrpenia a vyhasnutých životov. Opäť všetky pocity prežíval znovu, keď Obito umrel po “druhýkrát.“
Hypnotizoval čerstvé kvety, zatiaľ čo v hlave sa mu premietali všetky ich stretnutia. Zo zamyslenia ho prebral zvuk šuchotania trávy, zrakom spočinul na Sasukem stojaceho meter od neho. Bol tu dlhšie, než plánoval.
„Máme misiu, za pätnásť minút buď pred hlavnou bránou.“
Odpoveďou mu bolo len nesúhlasné odfrknutie, presne ako ten starý Sasuke spred piatich rokov. Potlačil úsmev, ktorý by bol aj tak zahalený maskou, a sám odišiel.

„Kakashi-sensei!“ ozvalo sa zborovo z nahnevaných tvárí, keď ich sensei dorazil dávno po dohodnutom čase. Na tvári mu pohrával ospravedlňujúci úsmev a ruka rozpačito blúdila vlasmi, zrejme nemalo cenu im vysvetľovať dôležitosť deja Icha-Icha.
„Yosh! Ideme na to!“ energia z Naruta priam sršala a síce si to nechceli priznať, vplývala aj na nich a spôsobila rovnakú nedočkavosť.
Nohou prekročil neviditeľnú čiaru oddeľujúcu Konohu od okolitého sveta, keď sa vzápätí zarazil.
„Vieme vlastne, kam ideme?“
„No,“ na tvári Kakashiho pohrával ďalší z jeho úsmevov, „tak približne.“
Sasuke sa od nich nahnevane odvrátil, z celej sily držiac štipľavé poznámky na jazyku za zubami. Fajn, spraví im tú radosť a pôjde s nimi, aj tak neskôr pochopia, že mal pravdu a trmácali sa tam zbytočne.

„Zaujímalo by ma, ako sa jej darí. Čo sme ju videli naposledy, nevyzerala práve najlepšie.“ Boli to jediné slová, ktoré medzi nimi od opustenia Konohy zazneli. Do Naruta sa zavŕtal pár smaragdových očí, v stavoch hlbokého rozmýšľania ho videla málokedy. Bolo jej jasné, že sa o neznámu bojí, sama pociťovala úzkosť, kedykoľvek si na ňu spomenula. Zato Sasukemu bola viditeľne ukradnutá, koniec koncov tak, ako všetko ostatné. Pohľadom zastala na chrbte Kakashiho, vedúceho ich skupinu. Podobne ako Sasuke, aj on si svoje pocity starostlivo strážil pod povrchom, často krát im túto schopnosť závidela. Uňho si však bola istá, že je na tom podobne ako oni dvaja.
„Neboj sa, je v poriadku a odpočíva. Nič, čo by ti malo robiť starosti,“ zaznelo z Kakashiho úst, keď na nich pootočil hlavu a obdaril ich rozhodným pohľadom. Vedela to, mala pravdu. Na to s ním strávila až príliš mnoho času. Neuniklo jej ani to, že niečo malé skrýva, ale tým sa ona zaoberať nebude, aj tak to z neho nedostane až pokým sám neuzná za vhodné.
„A čo plánujete potom?“ tentoraz ticho prelomil Sasuke. Bola to posmešnosť, čo v jeho hlase zaznela?
„To uvidíme, až tam dorazíme. Ak ich vôbec nájdeme,“ poslednú vetu vyslovil polohlasne. Hovoril predsa, že vie, kde sa nachádzajú. Minimálne Tsunade to vedela.
Znova zaznelo Sasukeho odfrknutie. Musí to tak dávať najavo? Týmto štýlom sa zase s Narutom pohádajú, ak nie rovno s celým tímom. Keď už nič iné, bude sa ich aspoň snažiť držať pod kontrolou. Oboch.
Pomedzi listy sa prebíjali posledné lúče slnka a oni cítili, ako ich obaľuje chlad. Necelá pol hodina a ocitnú sa v úplnej tme. Podľa Tsunadiných inštrukcií by mali byť skoro na mieste, no nič neobvyklé okolo nich nevideli.
Kakashi dopadol na hrubý konár a otočil sa k nim. „Tu sa rozdelíme, miesto by malo byť neďaleko, preto sa zbytočne nevzďaľujte.“
Prikývli.
„Každý dostane vysielačku, pripnite si ju k uchu. A snažte sa, nech ho nájdeme ešte do úplného západu slnka, nemáme moc času.“
Rozpŕchli sa. Čo majú vôbec hľadať? Sú v strede lesa, úprimne pochyboval, že tu čokoľvek nájde. Bola to totálna strata času, naháňanie za niečím, čo neexistuje.
Prebíjal sa chladným vzduchom a okolie pozorne skenoval sharinganom. Koľko tu má ešte trčať kým pochopia, že tu nič nie je? Bol unavený, nevyspatý a poriadne namrzený. Nohy ho z neustáleho behania z konáru na konár boleli a ruky mu pomaly dreveneli.
Pri uchu sa mu ozval hlasitý šuchot a chrčanie, až sa mykol. Jednou rukou stisol vysielačku pevnejšie, akoby mu to pomohlo rozoznať jednotlivé zvuky. Skôr, než stihol čokoľvek spraviť alebo povedať, sa z nej ozval zle počuteľný hlas.
„Myslím... myslím, že som niečo našiel.“
Len čo sa dotkol špičkou nohy kôry stromu, otočil sa o stoosemdesiat stupňov a bleskovou rýchlosťou bežal k miestu Naruta.
Chodidlami dopadol na tvrdú zem a porozhliadol sa. Okamžite rozoznal obrysy členov tímu a niečoho obrovského, rozprestierajúceho sa za nimi. Neodpustil si kyslú poznámku.
„Tak, spokojní?“ Pohľadom zavadil o rozpadávajúce sa ruiny.

Prázdnou chodbou sa rozliehal zvuk klopkajúcich topánok a zrýchlený dych. Takto sa naposledy ponáhľala po nové fľaše saké hneď po tom čo jej Shizune oznámila, že dopíja rezervné. V poslednej dobe toho mala na práci viac, než kedykoľvek predtým. Akoby jej vojna nepriniesla dostatok starostí, museli sa objaviť ďalšie.
Ruka jej spočinula na kľučke a rýchlosťou svetla otvorila dvere. Oči mala privyknuté na šero z tmavej chodby, preto ju bieloba nemocničnej izby na moment oslepila. Párkrát zažmurkala a zrak presunula z nervóznej Shizune na posteľ pri nej.
„Tsunade-sama, opäť začala komunikovať,“ vyslovila Shizune a tuhšie zovrela ružové prasa v rukách.
„Ako je na tom?“ Tsunade prešla rovno k posteli a dlaň položila dievčaťu na mokré čelo.
„Mrví sa a sem-tam prehodí nejaké slová, ale nerozumieme jej. Vypadá to, že sa každú chvíľu prebudí.“
Jednou rukou si podoprela lakeť a dva prsty dala rozmýšľajúc na bradu. Zvraštila obočie. Ako asi zareaguje?
Dievča sa znova pomrvilo a malou rukou skrčilo prikrývku ešte viac než bola. Prameň strieborných vlasov jej dopadol na tvár a keď pootvorila oči, obidvom dospelým sa zadržal dych. Zavŕtali sa do nich jasné fialové oči. Aká netypická kombinácia. Izbou zaznel tichý, chvejúci sa hlas.
„Prosím, zachráňte Yukino.“ Biela prikrývka sa zmáčala od sĺz.