Nikai - Prológ

Zomrieť pre tých, ktorých milujeme

,,Keď sa jeho priateľ vrátil, Líščí chlapec si myslel, že všetko sa zmení k lepšiemu. Jeho nepriatelia mu však nechceli dať pokoj. Líščí chlapec ich síce porazil..."
,,...ale sám musel z Konohy odísť, aby ochránil ľudí, ktorých ľúbil!"
Ružovovlasá žena sa usmiala na svojho syna, ktorému spod modrých perín trčala len hlava.
,,Načo ti to rozprávam? Tú rozprávku už poznáš naspamäť, nechcel by si už počuť nejakú inú?"
,,Ale mami! Táto je najlepšia, Líščí chlapec bol ozajstný hrdina!"
,,To bol," povedala a jej úsmev trochu posmutnel. ,,Ale teraz už spi!"
,,Áno, a budeš mi o Líščom chlapcovi rozprávať zase zajtra?"
Zasmiala sa a pohladila ho po čiernych vlasoch.
,,Samozrejme, tak dobrú noc, Shinari-chan!"
Žena vyšla z izby a potichu za sebou zavrela dvere. Po dlhej chodbe lemovanej portrétmi prešla k ďalším dverám, tentokrát skleneným. Rovnaku potichu ako zavrela dvere synovej izby, tieto otvorila. Napriek tomu ju začul.
,,Už spí?"
Predtým ako odpovedala, dobre si ho prezrela. Sedel na stoličke, chrbtom k nej, a tak vydela len jeho temeno s odstávajúcimi čiernymi vlasmi. Ešte si nevyzliekol anbu uniformu, len zelenú chuuninsku vestu. Bol jediným ANBU, ktorý nosil tú vestu. Bola pre neho znakom, že ho prijali späť, že mu odpustilili a že oni všetci sú jeho rodina.
,,Áno," odpovedala potichu.
,,Zase si mu rozprávala tú rozprávku?"
,,Ako to vieš?"
,,Hlas."
Vždy málo hovoril, ale ona mu rozumela.
,,Dnes ma to nejak zmohlo..."
,,Neveríš mu?"
,,Nie že by som mu neverila, ale..."
Keď neveríš jemu..." obrátil sa k nej a na tvári mal ten úsmev, ktorý ju vždy vedal upokojiť. ,,Ak mu neveríš, ver aspoň mne!"
Hľadela naňho.

,,Ver mi!"

Nepovedal jej to už náhodou niekedy? Áno. A vtedy mu verila, tak veľmi verila...a urobila dobre.

,,Ver mi..."

,,Dobre," usmiala sa. ,,Tak ja ti teda verím!"
Usmial sa. Podišiel k nej a objal ju okolo pliec.
,,Dnes je západ slnka krásny..."
Vždy bol krásny keď bola s ním. Oprela sa oňho a počúvala tlkot jeho srdca. Vždy po práci sem chodil. Asi mu to dodávalo odvehu. Pozrela na slnko, tá orabžová guľa sa zdala byť tak blízko. Všetko naokolo bolo zaliate ružovým svetlom... Hoci keď tam tak stáli a všetko vyzeralo byť také pokojné a mierumilovné, vedel, že nebezpečenstvo je blízko. Cítil to. Celý deň ho prenasledoval ten nepríjemný pocit, ktorý mu vždy naháňal strach.
TRESK!!
Ozvalo sa vtom zvnútra. Žena vydesene nadskočikla a aj ním, najlepším anbu v Konohagakure no Sato pri tom zvuku myklo. Bolo tu. Nebezpečenstvo, ktoré celý deň cítil bolo tu.
,,Shinari!" vykríkla ona a rozbehla sa do domu, jej manžel jej bol v pätách.
Shinari stál na schodoch, vedúcich do haly, najväčšej miestnosti v obrovskom dome. Keď počul za sebou niečie kroky, obrátil sa, no boli to len jeho rodičia. Mama vyzerala vystrašene a otec mal v očiach sharingan.
,,Mami, oci, niekto tam je!“ zašepkal vydesene. Otec ho obišiel a opatrne našľapujúczišiel dolu schodmi.
,,Shinari-chan," oslovila ho mama. Shinari jej pozrel do očí a prekvapila ho vážnosť, akú dosiaľ u nej nevidel. ,,Shinari, chcem, aby si sa dolu schoval pod stolček, ktorý stojí hne pod schodmi a za žiadnu cenu odtiaľ nevyšiel. Môžeš mi to sľúbiť?"
,,Ale, ja..."
,,Sľubuješ?"
,,No.. tak dobre, ale.."
,,Fajn," prerušila ho. ,,Poď za mnou a buď potichu."
Dolu sa Shinari rýchlo presunul spoza maminho chrbta pod stolík, ktorý bol skrytý v tieni. No Shinari spod neho dobre videl na všetko, čo sa odohrávalo před jeho očami. Videl až príliš dobre.
Jeho rodičia stáli k nemu chrbtom, otec vyzeral byť ľadovo pokojný, no mame sa triasli plecia. Oproti nim, v otvorených dverách stál...niekto. Tvár mal skrytú v tieni, ale Shinari podľa postavy spoznal že je to muž. Mal oblečený dlhý tmavomodrý plášť, Shinari rozoznal dokonca aj vzor, boli to červené mráčiky obrúbené bielou niťou.
,,Môj braček a jeho drahá polovička! Aké milé..." prelomil muž ticho a Shinariho prekvapil jeho hlas. Bol hlboký a melodický, vôbec nie nepríjemný. Muž postúpil o krok dopredu a Shinari uvidel jeho tvár. Mal čierne vlasy a oči...
,,Má červené oči," pomyslel si Shinari. ,,Je to sharingan? Je akýsi iný aký používa otecko..."
,,Uchiha Itachi..."
Shinariho otec mal drsný, nepríjemný hlas. Hlas plný nenávisti.
,,Čo...čo od nás chceš?" zašepkala Sakura.
,,Chcem?" muž obrátil hlavu a upriamil svoj pohľad na jeho mamu. ,,Nechcem nič, nič viac ako zabiť dvoch ľudí... Uchiha Sasuke a Uchiha Sakura, ak chcete mená."
Na Shinariho zdesenie, muž pôsobil dojmom, že sa dobre baví, len keby nemal takú kamennú tvár. Neprezrádzala ani radosť, ani strach, žiadne emócie.
Sasuke vytiahol kunai.
,,Kunai?" začudoval sa Shinari. ,,Obyčajný kunai? Kde je jeho katana?"
Potom si spomenul. Vždy, keď sa otec vrátil z práce, odložil meč do stojana na dáždniky v jedálni a potom, na privítanie, ťukol Shinariho do čela. U Shinariho pohľad na katanu, neškodne odpočívajúcu medzi dáždnikmi vyvolal vždy smiech a ak nie smiech, tak aspoň úsmev. Dnes by však radšej videl katanu v otcovej ruke.
Boj začal. Shinari sledoval ako jeho mama s otcom striedavo alebo súčastne útočili na Uchihu Itachiho, ten však ich útoky len odrážal. A odrážal ich až príliš jednoducho, bez viditeľnej námahy. U jeho rodičov sa zakrátko dostavilo vyčerpanie. Stáli kúsok od seba, chrbtom k Shinarimu ako na začiatku a prudko oddychovali. Shinari konečne prišiel na to, prečo Uchiha Itachi tak jednoducho vykryl všetky ich útoky. Hoci netušil prečo, jeho rodičia sa mu nedívali do očí. Do očí, s tým zvláštnym sharinganom.
Sakura podišla bližšie k svojmu manželovi.
,,Mohol by si ho poraziť... Keby si mal..."
,,Nemám. A nikdy mať nechcem. Ani nemôžem."
,,Vtedy ti nepovedal pravdu. Nie tak celkom. Mangekyou sharingan môžeš získať aj tak, že zabiješ človeka ktorého ľúbiš. Nie len svojho priateľa, proste človeka na ktorom ti záleží."
,,Č...čože?"
,,Zabi ma!" vyzvala ho.
,,Čože?! To neurobím, ty vieš, že to neurobím..."
V jej zelaných očiach sa zračilo odhodlanie a tvrdohlavosť.
,,Budeš musieť," poznamenala ľahkým, takmer konverzačným tónom. Bola statočná. Bola skutočný ninja. ,,To ty si ma naučil, aká je samota bolestivá, pamätáš? Je tu ešte Shinari, náš syn. Takto akurát zomrieme a on bude sám. Nechcem aby si zomrel. Nechcem, aby bol Shinari sám. Ľúbim vás, ľúbim vás oboch, preto pre vás zomriam s radosťou."
,,Ale... Nemôžeš ma donútiť... Nemôžem... Neurobím to!"
,,Budeš musieť. No tak, postaraj sa o Shinariho, postaraj sa o seba. Obnov svoj klan. Splň svoj sen."
S týmito slovami chytila jeho ruku, v ktorej ešte stále držal kunai a vrazila si ho do srdca. Urobila to ona, ale jeho rukou. Urobil to on. Do jeho náručia dopadla s úsmevom na perách.
Uchiha Itachi to všetko pozoroval s rovnakým ľahostajným výrazom, no keď znovu uvidel oči svojho brata, jeho výraz sa po prvý krát zmenil. Neprekvapili ho slzy, ktoré z nich tiekli, predsa len jeho brat bol slaboch. Prekvapil ho sharingan, ktorý bol v tých očiach. Bol to mangekyou sharingan.
,,Zaujímavé..Tak predsa aj môj malý braček...zaujímavé"
Shinari to všetko sledoval spod svojho stolčeka. Chcel kričať aj plakať zároveň, ale v poslednej chvíli si spomenul na sľub, ktorý dal svojej matke.

Posledný sľub...

Včas si priložil dlane na ústa a potlačil tak zúfalý výkrik. Ani poriadne nevnímal, že obaja muži sa znovu pustili do boja, lenže teraz to bol Uchiha Itachi kto sa musel kryť pred bratovými útokmi. Zo sna ho rozptýlili až blesky, modré blesky.
,,Odkiaľ sa berú?" rozmýšľal flegmaticky. ,,Veď nie je búrka..."
Bolo to jedno. Jeho mama bola mŕtva. Bolo to jedno...
Potom si uvedomil, kde sa tie blesky zobrali. Uchiha Itachi ich držal v ruke. Potom si uvedomil, že už tam nie je jeho otec. Bol na zemi. A s jeho hrude tiekla krv...
,,Tie blesky..." pomyslel si. Plakal. Nebol schopný rozmýšľať, len plakať a všetko v jeho vnútri kričalo a chcelo utekať za otcom. Ale bol tu ten sľub...

,,Za žiadnu cenu odtiaľ nevylez..."

,,Môj bláznivý malý braček. Utekal si, nenávidel si ma, prilipol si k životu a získal si oči ako mám ja. Ale nakoniec som to bol ja, kto musel prísť za tebou a ukázať ti, že pred osudom nemôžeš ujsť."
Uchiha Itachi vyšiel z domu. Za sebou zanechal krvavé stopy.
Shinari pomaly vyliezol spod stolčeka a rozbehol sa k otcovi, hoci cez slzy ani nevidel, hoci to vedel: Bol slabý. Príliš slabý.
Nemohol im pomôcť.

Nara Shikamaru kráčal zavčas ráno ulicami Konohy. Mal voľno, konečne po dlhom čase mal voľno a tak si obliekol starú, vyšúchanú chuuninsku vestu, jeho prvú, a vybral sa navštíviť svojích priateľov. Nevidel ich…ako dlho to už bolo? Ani sa dobre nepamätal. Najprv zamieril k Ino. Choji nebol príliš ranné vtáča. Pri kvetinárstve Yamanaka na chvíľu zastal a pozrel do výkladu. Boli tam čerstvé kvety vo vedrách s vodou, ale to nebolo to, čo ho upútalo. Na dverách vysela tabuľka s nápisom zatvorené. Obyčajne Ino už o tomto čase mala obchod plný zákazníkov.
Niečo sa muselo stať.
Vybehol po schodoch a zaklopal na dvere. Otvoril mu Inin malý syn.
,,Ahoj Shimaru, je maminka doma?“ opýtal sa. Shimaru bolo trochu zvláštne meno. Choji nemal deti, preto trio ino-shika-cho nemohlo fungovť v ďalšej generácii. Preto mu dala iné meno. Iné a predsa také podobné…
,,U-hm,“ odvetil Shimaru a zatváril sa trošku vydesene.,,Ale plače v kuchyni a nechce nikoho vidieť.“
Shikamarovi viac nebolo treba. Odstrčil chlapca nabok a rozbehol sa do kuchyne. Ino zriadkakedy plakala.
Niečo sa stalo.
Ino naozaj bola v kuchyni a naozaj plakala.
,,Čo…čo sa stalo?“ opýtal sa opatrne.
,,Nepočul si?“ pozrela na neho a Shikamara vydesil pohľad na jej tvár. Nikdy nevidel Ino v takom stave.
,,Sú mŕtvi…“
,,Kto je…?“
,,Kde si bol?!“ zrazu vybuchla. ,,Kde si bol keď zavraždili Sasukeho a Sakuru?““
Teraz bol vydesený. Zavraždili…
,,Ako môžeš vinu za to prikladať mne?“ hlas sa mu triasol. Nevedel, čo má robiť.
,,Si lenivec! Lenivec, sedíš si doma, kým vraždia tvojich priateľov…“
,,Ino počúvaj sa!“ prerušil ju. Bol zdesený. Bola v šoku, to bolo pochopitelné, ale nemohla mu vravieť tieto věci. Nemohol jej to odpustiť.
,,Ja viem čo hovorím!“ kričala na neho. ,,Choď preč, zmizni s môjho domu! Nedokázal si ich ochrániť, nedokázal si im pomôcť, UŽ ŤA NIKDY NECHCEM VIDIEŤ!“
Pozrel na ňu úplne pokojne.
,,Fajn.“
Vyšiel z kuchyne, obišiel Shimara, ktorý si zjavne ešte nedal dve a dve dokopy, a vyšiel na ulicu. Tam zastal a pozrel do Ininých oken. Vedel, že má žlté záclony, no dnes sa mu zdali čierne.
,,Bola len v šoku. Príde sa ospravedlniť…“nahováral sám sebe. Nie. Vedel že nepride. Ona nie.
,,Tak to vyzerá na koniec priateľstva.“
Domov sa vracal bočnými uličkami, aby nik nevidel slzy, ktoré mu stekali po tvári. Nebránil im, len nevedel či ho viac mrzí strata Sasukeho a Sakury alebo Ininho priateľstva.

Hatake Kakashi stál pred hlavnou bránou Konohagakure no sato a premýšľal. V ruke zvieral starý obrázok týmu Kakashi, hoci vtedy to bol ešte tým 7. Dnes však už nebol nijaký tým. Nič. Najprv odišiel Naruto a teraz aj Sasuke a Sakura.
,,Má moja existencia na tomto mieste ešte vôbec nejaký zmysel?“ premýšľal. ,,Nie, vyzerá to že nie. Nedokázal som ochrániť ani to málo, čo som mal. Koniec.“
Skrčil obrázek, odhodil ho do prachu a prešiel popod bránu.

Shinari sedel na posteli. Už neplakal. Teraz sem prišli všetci tí ľudia a on pred nimi ušiel do svojej izby a zamkol dvere. Chvěli sa s ním rozorávat, no on nechcel ich. Už nemal rád tých ľudí. Nedokázali pomôcť jeho rodičom. Vo chvíli, keď jeho otec naposledy vydýchol, Shinariho láska ku Konohe a ľuďom sa vytratila, rovnako jako životy jeho rodičov. V tej chvíli pochopil,že okolo neho sú len ľudia, ľudia ktorý robia chyby a nedokážu vrátiť život mŕtvym. Už si nezaslúžili jeho úctu. Všetky jeho city boli preč. Odteraz nebude žiť, len prežívať, existovať…ako prázdna škrupina. Všetko, čo bolo v nej postihol krutý osud, rovnako krutý jako postihol osoby, ktoré Shinari ľúbil najviac na svete. Tie, ktoré teraz ležali dolu, studené, mŕtve a…prázdne.