Zbohom Sasuke.

Ležal a zomieral. Zomieral kôli nenávisti. Kôli jeho pomste. Nedokázal bez nej žiť.
Nedokázal odpúšťať. Bol naivný, hoci naivným volal mňa. Veril, že pomstou sa všetko vyrieši. Veril, že pomsta je správna.
Ala tá ho doviedla k smrti. Nič ňou nevyriešil. Nemalo to zmysel. Iba priniesol viac bolesti.

Keď bol mladší boli sme priatelia, nie boli sme takmer ako bratia. Jasné hádali sme sa, súperili. Boli sme rivali na život a na smrť. Ale mali sme jeden druhého. Pomáhali sme si, boli sme najlepší kamaráti. Boli sme malé hlúpe decká ktoré verili, že všetko bude stále také jednoduché.
Ale potom prišiel on. Poznačil ho pečaťou a on sa mi začal vzďaľovať. Vtedy mal v mysli iba jedno: Zosíliť a zabiť. Zosíliť aby mohol zabiť. Zabiť svojho brata.
Bojovali sme. Ja a on. Ale nie ako tým, ale proti sebe. Boli sme vyrovnaný, ale on nakoniec vyhral a odišiel. Nechal ma žiť, ale mojom srdci nechal prázdne miesto.
Onedlho nato som odišiel aj ja. Ale nie za pomstou a silou. Odišiel som s Jiraiyom. Vlastne to boli kôli tomu aby som zosílil a vyrovnal sa mu.
Po rokoch som sa vrátil. Bol som silnejší. Myslel som si, že ho teraz dokážem priviesť späť. Vydával som sa na misie a dúfal som, že dostanem šancu ho priviesť späť.
Potom som ho stretol. Vlastne stretli. Yamato, Sakura, Sai a ja. Nezmenil sa. Myslim povahovo. Stále túžil po pomste. Bol pre ňu ochotný obetovať svoje telo. Svoju dušu. Svojich priateľov.
A bol silný! Porazil nás a dokázal potlačiť Kyuubiho.
Potom zasa odišiel. Upadol som do depresie. Na chvíľu som v seba prestal veriť. Takmer som neveril, že ho privediem späť.
Ale priatelia my pomohli. Zas som to bol ja.
Začal som trénovať nové jutsu pod dohľadom Kakashiho. Onedlho som ho dokončil. Dopredu ma hnala túžba vyrovnať sa mu.
A vtom prišiel šok. Nemohol som ho používať. Boli silné to áno, ale ubližovalo mi. Zasa som zosmutnel. Ale nevzdal som sa! Veril som si!
Potom ale zomrel Jiraiya. Keď mi to oznamovali iba som tam ostal šokovane stáť. Najprv prišiel smútok, potom hnev na Tsunade, že ho na tu misiu pustila. Odíšiel som. Plakal som. Stratil som svojho ducha. Ale Iruka mi pomohol. Vzchopil som sa. Potom prišla nabiedka od Fukusaku-sama. Chcel ma trénovať.
Prijal som a odišiel s ním. Plánoval som zosilnieť a stať sa hokage. Trénoval som a celkom mi to išlo. Ale potom prišla správa, že v Konohe sa niečo deje. Neváhal som a vrátil som sa.
To čo som našiel ma zničilo. Veľa mŕtvych ninjov a trosky, samé trosky. Pocítil som hnev a túžbu zabiť toho kto to spôsobil.
Ako som bojoval, dozvedal som sa viac o človeku ktorý to spôsobil, dôvody jeho počínania. Chcel mier, ale pre mňa to nebol mier. A ja som mu nedokázal odpustiť.
Vtom sa dotoho priplietla Hinata a povedala tie slová. Bol som prekvapený. On ju ale prebodol. Pocítil som neuveriteľný hnev a takmer som vypustil Kyuubiho. Bol som zmätený, nevedel som čo mám robiť, ako mam zariadiť mier pre všetkých.
Ale zachránil ma môj otec. Veril vo mňa tak ako Jiraiya a všetci ostatný. Obnovil pečať a ja som sa postavil Painovi a vyhral.
Potom som sa s nim stretol tvárou v tvár. Nenávidel som ho, chcel som ho zabiť ale to, že mi Jiraiya, Kakashi amoj otec verili ma zastavilo. Nemohol som ich sklamať. Vypočul som si jeho príbeh a odpustil mu. Vtedy vo mňa a môj sen uveril aj on. Oživil všetkých ktorých zabil ale pritom zomrel. Bol som mu vďačný. Bol to pravý žiak skvelého učiteľa.
Potom som sa vrátil do Konohy. Bola zničená, ale všetci boli živý. Oslavovali ma. Pozera na mňa s úctou a čo bolo hlavné verili mi.
Mal som pocit, že toto som si vždy prial. Ale nebol si tu ty aby si to videl. Aby si sa so mnou tešil. Pocítil som smútok v tej to chvýli.
Ale onedlho si sa vrátil. Bol som pripravený privítať ťa ako priateľa a zabudnúť na to, že si vôbec odišiel. Chcel som aby všetko bolo ako predtým.
Ale ty si sa nevrátil ako priateľ. Prišiel si zničiť Konohu. Zas ty a tá tvoja hlúpa pomsta! Rozhneval som sa. My sme na teba čakali. Po smrti Orochimara sme si mysleli, že sa vrátiš. Ale ty si ďalej hľadal Itachiho. Keď si zabil Itachiho zasa sme sa nádejali, že sa vrátiš. Ale ty si neprišiel.
Až teraz! V rúchu Akatsuki a s pomstou so sebou.
Bojovali sme. Ty za pomstu a Konečné zničenie Konohy a ja za Konohu a priateľov. Boli sme celkom vyrovnaný. Bol si prekvapený aký som silný. Myslel si si, že to budeš mať ľahké.
Tvoji priatelia zatieľ zomreli rukami mojich priateľov. Ale my sme stále bojovali a moji priatelia sa prizerali. Chceli mi pomôcť, ale ja som ich zarazil. Chcel som to vyriešiť sám.
Zas a zas som ti ponúkal svoje odpustenie, ale ty si ho zas a zas odmietal. Bol si hrdý a zaslepený pomstou.
Vtom si nedával pozor a ja som ťa smrteľne ranil. Ty a tvoja arogacia. Tvoje preceňovanie a podceňovanie. Ty a tvoja hlúpa pomsta.
Muselo to tak dopadnúť? Nemuselo. Ty si moho žiť a mohli sme byť zasa priatelia. Keby si sa len vrátil. Keby si len dokázal odpustiť.
Teraz nad tebou stojím a pozerám na tvoje bezduché telo. Odpustil si mi v poslednej chvíli? Odpustilsi sebe? Oľutoval si?
Zdvihol som hlavu a pozrel na zamračenú oblohu. Začalo pršať. Plakal som. Plakal nad strateným priateľom a ľutoval som, že to takto dopadlo.
„Prečo to muselo dopadnuť takto? Prečo Sasuke?“ vykríkol som a naposledy nateba pozrel.
Smrť dodala tvojej tvári uvoľnený výraz a žiaril na nej jemný úsmev. Dúfal som, že si šťastný.
Otočil som sa a odkráčal k svojím priaťeľom. Za svojim chrbtom som nechal minulosť a strateného priateľa.
Vrátil som sa do konohy a tam ma tri dni nato vyhlásili za Rokudaime Hokágeho. Konečne sa mi splnil môj sen, hoci som nedokázal splniť sľub.

Ďakujem Sasuke, ty si bol to čo ma hnalo vpred. Vďaka tebe som zosílil a splnil si svoj sen. Ďakujem priateľ môj.