"Kniha Džungle" u Akatsuki: Lekcia č. 5- Dobre poznaj svojich spolubývajúcich.

Pein zatiaľ sedel s Konan v kuchyni. Obidvaja mlčky raňajkovali. Konan bola na Peina naštvaná, a on si zas nedovolil na čokoľvek zavádzať tému.
„Eh, eh...“ odkašľal si Pein, pokúšajúc sa o začiatok konverzácie.
Ticho. Konan naňho ani nepozrela. Stála chrbtom k nemu pripravujúc nijaké jedlo.
„No tak, Konan láska...“ začal zmierlivým tónov.
„Kedy konečne vyčistíš tej tvojej Amálii klietku?“ skočila mu do reči útočným tónom.
To Peina vykoľajilo. O čom to do pekla hovorí? Pozrel na ňu nechápavým pohľadom.
Konan vzdychla. „Budeš to musieť urobiť ešte dnes, inak toho vtáka aj s klietkou bez milosti vyhodím von oknom.“
„A... prečo?! Čo ti zas urobila?“ povedal, teraz už vytočený Pein.
„No ja neviem, možno to, že smrad z jej klietky cítiť cez celý barák!“ otočila sa modrovláska k nemu a pri tom výhražne mávala sekáčikom na mäso.
Ako sa rýchlo sa Pein vytočil, tak aj skľudnil. Áno, mala na tom istú váhu aj ostrá čepeľ toho noža... Ale za všetko mohol Konanin hrôzostrašný pohľad.
„A-ale...“ prehltol.
„Varujem ťa. Máš na dnešok.“ Povedala svoje posledné slová „pani domu“ a vypochodovala z kuchyne. Pein vzdychol a oprel sa dozadu o stoličku.

Zzz... Krv! Zzz... Jashin!... Zzz... Nieee.... neberte mi moju poctivosť!... Zz...
„Blah..“ zamľaskal Hidan a otočil sa na druhý bok. Zrazu prudko otvoril oči a posadil sa, takže sa mu všetka krv nahrnula do tváre.
„Uf... To bola fakt hnusná nočná mora. Už som myslel že ma ten kybernetický plch dostane!“ zavzdychal a afektovane si utrel pot z čela. Chvíľu ešte sedel a premýšľal, (hahaha vtipné ) nakoniec sa však zdvihol z postele. Všuchol nohy do svojich papúč a naťahoval sa po Akatsuki plášti. Obliekol si ho ale... niečo bolo čudné. Mal taký zvláštny pocit ale nevedel ho definovať... Po chvíli to však vypustil z hlavy a zišiel dolu na raňajky.
Tam už sedel bezradný Pein, Itachi, Deidara a Kisame.
„Tak, čo máme dobré na raňajky?“ zamädlil si ruky náš Jashinista.
„Čo si urobíš...“ odvetil sucho Itachi, skláňajúc sa nad miskou vločiek Fitness.
„Prečo... Prečo ma takto týra?“ zavyl Pein zúfalo, ruky si držiac pred tvárou. Trošku zvláštne, akoby bojazlivo sa triasol. Hidan zdvihol obočie. „Fetoval niečo? Viete, že to nemá dobré následky na jeho organizmus... Nemali ste náhodou minule z domu odstrániť všetky odlakovače?!“
Deidara a Itachi sa zatvárili previnilo. „Ale.. Potom by sme si nemali čím odlakovať nechty!“ ticho zamrmlal Deidara.
„Nebojte sa, nefetoval nič.“ Skľudnil ich Kisame. „Správa sa tak už od rána. Mám pocit, že mu Konan zase niečo vyviedla...“ vzdychol.
„Do pekla aj zo ženami!“ na protest vyhŕkol Hidan a vykročil k chladničke. Pomaly ju otvoril a prešiel pohľadom po jej obsahu. Jedna od plesne zelená šunka, jogurt z minulého mesiaca, a niečo... neidentifikovateľného tvaru. Hidan chladničku zase znechutene zavrel, chystajúc sa všetkých počastovať nadávkami. Vtom mu čosi doplo... Z samolúbim úsmevom na tvári vykročil k najvyššej poličke a otvoril ju. Siahol do vnútra a... nič nenašiel.
„Ktorá hnusná komunistická sv*ňa mi zjedla ten Actimell?!?“ zrúkol.
Ticho. Všetci sa tvárili neviditeľne. Bolo počuť iba kvapkanie zle utiahnutého kohútika.
„Pýtam sa ešte raz! KTO mi zjedol môj Actimell?!“ po všetkých prešiel smrtiacim pohľadom.
Napokon sa zahniezdil Deidara. „HA?!“ vybehol naňho Hidan a v duchu už brúsil kosu.
„Ale ja... ja som ho nezjedol.“ Ohrnul peru Deidík.
„Tak kto?!“
„No... Ja som ho vypil.“
Hidanovi zasvietili oči od zlosti. Vyrútil sa proti blonďákovi a chytil ho za golier.
„Môžeš mi vysvetliť na čo si ho ty pil? A prečo vôbec?! Bol MOJ!!“
„Ale ja... Potreboval som sa obraňovať!“ zakvílil.
„Čo si potreboval?“ zamiešal sa Kisame.
„Veď na tej etikete bolo že posiluje vašu obranyschopnosť. A to ja presne potrebujem! Čo iné ma obráni pred vašimi urážkami a posmeškami?“ vzlykal Deidara na pokraji plaču.
Hidanovi to bolo ukradnuté. „Ja ho zabijem, ja ho zabijem, ja ho zabijem...“
„Klídek Hidan... Aj tak to bol jahodový. A ten je hnusný...“ skonštatoval Itachi.
„Jahodový je najlepší!!!“ pobúrene vyhŕkli Deidara a Hidan navlas rovnako.
Jashinista prebodol Deidaru pohľadom, pustil ho a povedal:
„Podržte mi ho niekto, idem si pre kosu.“ Na čo sa otočil a kráčal z miestnosti. Za ním sa však ozval hurónsky smiech.
„Je tu niečo smiešne?!“ zrúkol a otočil sa zase naspäť. Ale nikto nereagoval... Všetci sa iba neskutočne rehotali, až im slzy tiekli prúdom.
„Čo vám je?“ pýtal sa znova.
„Keď... ty... vieš...“ nevedel dopovedať Deidara. Jeho reč pretínali mierne problémy z dýchaním.
„Pozri sa čo máš vzadu. Alebo skôr čo nemáš...“ poradil mu Kisame, načo všetci opäť prepukli v smiech. Hidan sa nasrdene zaklonil dozadu a pozrel na svoj chrbát. A vtedy mu to došlo... Prečo sa ráno cítil tak čudne. Vzadu na plášti, mu na polke chrbta a zadku chýbala látka. Vyzerala akoby mu ju niekto odstrihol alebo... vyhrýzol?! Teraz nebol čas riešiť to. Jeho Twilight trenky boli vystavené posmechu! Musel sa čo najskôr dostať do svojej izby.
„Zabijem vás! Prisahám!“ zrúkol ešte a vyšprintoval hore.

Zatiaľ čo v kuchyni sa riešili problémy s potravinami, v obývačke zamračene pochodoval Kakuzu. Jeho naštvaný dupot sa ozýval celým sídlom...
Do obývačky sa ticho vplýžil Itachi, zaujato listujúc v novom Cosmopolitane. Hrdelný povzdych ho donútil odtrhnúť oči od stránky.
Kakuzu lietal po obývačke ako zmätené tornádo, prevracal vankúše, pozeral pod posteľ...
„Čo robíš?“ zamumlal Itachi. Kakuzu len niečo zavrčal a neodpovedajúc pobiehal ďalej.
Itachi znudene zamľaskal a posadil sa do mäkkého kresla.
„Šľak ma trafí!“ po chvíli zvolal Kakuzu.
„Eh?“ zatiahol Itachi, ani neodtrhol zrak od článku Ako sa stať dokonalým mužom.
Kakuzu sa rozhorčene postavil pred Itachiho. „Zdá sa ti, že som kompletný?!“ zrúkol.
„No... Ak ti mám pravdu povedať, nezdáš. Chcel som ti to povedať už ako som ťa spoznal ale...“ nemohol potlačiť úsmev sharingan boy.
Kakuzu zafučal. „Tak sa na mňa aspoň pozri!“
Itachi neochotne zdvihol zrak, prehliadajúc svojho kolegu pohľadom. Chvíľu mu to akosi nedopínalo, potom však...
„Haha... čo sa ti preboha stalo?“ chechtal sa Itachi.
„Mne sa to také smiešne nezdá. Vieš aké je to nepohodlné?!“ mračil sa. Itachi ho pobavene sledoval.
„Ja... len som sa zobudil na to, akoby mi niečo chýbalo. Chcel som sa poškrabať na chrbte a akosi... nešlo to.“ Sťažoval sa.
Itachimu šklbalo kútikmi. „Aha. Takže... svoju ruku si ešte nenašiel?“
Kakuzu zvesil plecia. „Nie... a keby aspoň ľavá! Takto si neviem ani zaviazať šnúrky...“
„To si nevedel ani pred tým, Kakuzu.“ Poučil ho čiernovlasý.
Ten ho počastoval škaredým pohľadom a prevracal obývačku hore nohami ďalej.

Po chvíli do miestnosti vošiel aj Pein.
„Čo sa tu robí?“ zvolal keď zbadal ten bordel.
„Nič zvláštne. Kakuzu hľadá ruku.“ Referoval Itachi.
„Eh... ČO?“ valil oči veliteľ.
„Proste mu chýba predlaktie, no. Stratilo sa nevedno kam...“
„Možno už svojho majiteľa malo dosť...“ rozmýšľal Pein na hlas. Keď na sebe však zbadal zvláštne pohľady Itachiho a Kakuza radšej zmlkol.
V momente však pokračoval zas. „A nevieš kde sa stratilo?“
„Netuším... ale mohli by ste mi pomôcť s hľadaním!“ zavelil Kakuzu.
„Ja... vlastne ešte niečo mám.“ Zahlahodil Itachi a kráčal preč.
„Ja tiež! Musím... ehm... ísť na svoju lekciu na fujare.“ Koktal Pein a tiež sa pobral.
„Hééj! Vy dvaja!“ zrúkol na nich Kakuzu. „Čo si vy myslíte?! Kto vám teraz bude zošívať vaše debilné zranenia? Poprípade sťahovacie gate o ktorých nikto okrem mňa nevie? Ha?!“
Pein a Itachi sklopili zrak.
„Ja to teda nebudem! Lebo... nemám ruku! A pokiaľ mi tu niekto nepomôže, na všetkých sa vybodnem!“ nedal sa Kakuzu a chcel si založiť ruky na hruď. Bohužiaľ, ostal iba pri chcení...
Hold z jednou rukou to nejde.
„Takže?“ spýtal sa posledný raz.
Dvojka pri dverách vzdychla a Kakuzu sa v duchu pousmial. Vedel, že má vyhrané...