"Kniha Džungle" u Akatsuki: lekcia č.3- Čo nepoznáš, to neber.

Keď vošiel do obývačky, nikto ho ani len nezaregistroval. Itachi sedel na zemi a snažil sa naučiť Trhača poslúchať. Moc mu to nešlo... Váľal sa po koberci, v snahe objasniť mu čo znamená povel „mŕtvy pes“ ale zjavne si nevšimol že Trhač schúlený do klbka spí...
Deidara sedel na gauči a viedol s Kisamem prudkú hádku o tom, čím budú svoje zvery kŕmiť.
„Ja ti hovorím, že ovocím! Všade sa predsa píše, že je zdravé!“ hádal sa Deidara.
„Veď sú to vodné tvory!! Nemôžu jesť ovocie! Skôr nijaké...vločky alebo tak.“ Mračil sa Kisame.
„Vločky?! Čo sú na obilnej diéte?“ rozhodil rukami Deidara. Pein sa rozhodol, že ich nebude rušiť. Alebo skôr sa snažil byť čo najmenej nápadný... Sadol si do kresla, chytil do rúk noviny a sústredene začal čítať. Zamračil sa. Čo to tam píšu? Niak to nedávalo zmysel... Príliš neskoro mu dobilo, že noviny má hore nohami.
Zrazu sa do obývačky vrútil Kakuzu. Bol celý modrý... teda aspoň od hlavy hore a niečo sústavne chrčal.
„Čo hovoríš? Nepočujem!“ vytiahol obočie Pein. Kakuzu zalomil rukami, trochu neprirodzene vyplazil jazyk a opäť niečo zachrčal.
„Och! Jasné!“ svitlo Peinovi zrazu. „Toho som si pred tým nevšimol!“ zvolal pozerajúc na hada, silno omotaného okolo Kakuzovho krku. Nášmu krajčírovi už zjavne dochádzal kyslík...
„Mám ti ho dať dole?“ uistil sa Pein nevinne, začo schytal od Kakuza škaredý pohľad.
„Čo iné?“ zasyčal prefajčeným hlasom dážďovky po šesťdiesatke. Pein na to len čosi zahundral a podujal sa na ťažkú a namáhavú prácu. Najprv chytil hada za chvost a snažil sa ho odkrútiť. Ale had sa držal ako kliešť. „Čo teraz?“ nevedel si rady Pein. Po chvíli uvažovanie skúsil hada zobrať od stredu. To sa k nemu ale otočila hlava s dvoma jedovatými zubami a zlovestne zasyčala. Pein od úľaku odskočil. „Ja...ja...“ jachtal. Chcel sa z toho nijak vykrútiť... Ale Kakuzu už naozaj nevyzeral najlepšie. Prešiel od modrej farby k zelenej a zdalo sa, že mu každú chvíľu exploduje hlava. Pein nemienil prísť o svojich podriadených (zvlášť nie tých, ktorý zošívajú stratené časti tela) takže prehltol a pustil sa do toho ešte raz.
Predsa ma neporazí nijaký had! Zamračil sa a začal ho odmotávať. Momentálne mu už bolo jedno, či sa tomu prekliatemu, slizkému stvoreniu niečo stane. Tentoraz to išlo pomerne ľahšie... O niekoľko minút už bola Kakuzu „voľný.“
„Ooo! Ďakujem šéfe... Myslel som, že udrela moja posledná hodinka!“ povedal ešte stále neprirodzene vysokým hlasom a pri tom si šúchal krk.
„Hm... Na čo si si kupoval takého nebezpečného hada?“ podivil sa Pein.
„Áále...to nič nie je,“ hodil rukou Kakuzu. „Ten predavač v obchode ma varoval, že raz za čas dostane takýto „skrat“ ... asi si budem musieť zvyknúť.“ Pokrčil plecami.
„Alebo kúpiť brnenie na krk... “ zamrmlal Pein, ale Kakuzu ho už nepočul. Opatrne chytil hada na ruky a odišiel preč, nevedno kam.
Pohľad mu prešiel na dvojicu na gauči, ktorá sa ešte stále hádala. Preboha, toto sa zle skončí, pomyslel si Pein a zložil by si hlavu do dlaní keby sa práve vtedy neozval výkrik. Následne na to dupot a... Tobi vtrhol do obývačky.
„Nieeee! Čo ste to urobili?! Kde je môj Miško?“ volal na plné ústa.
„Ajajááj...“ zatiahol Pein nebadateľne.
„Čože? Aký Mišo?“ divil sa Deidara, ktorý si v hádaní dal na chvíľu pauzu.
„Môj Mišo!! Škrečok! Myška!“ volal Tobi a zdalo sa, že slzy má na krajíčku. Peinovi ho prišla trochu ľúto. Natiahol ruky a poklepkal Tobiho po pleci. „Ale Tobi, no ták... Asi dostal nijaký postraumatický myší šok... Neboj sa. Teraz je už určite v myšacom nebi kde sa prežiera syra...“ snažil sa ho Pein uchlácholiť. Ale Tobi sa mu vytrhol a hodil po ňom nechápavý pohľad. „Prečo by mal byť mŕtvy?! Veď on ZMIZOL!“ zvolal rozhorčene.
„Zm... zmi... zmizol?“ zopakoval Pein. Ale ako to? Veď som ho potom vložil naspäť do jeho príbytku! Je možné, že by Amália... Nie! Jej som predsa dobre zavrel klietku...
„Bola som to ja.“ Ozvalo sa z rohu miestnosti a všetky pohľady sa upriamili tam. Stála tam Konan a v ruke mala... prachovku? Pein prehltol. Muselo sa stať niečo hrozné...
„Prečo?!? Kde je Mišo, teta (xD) Konan?“ prosil Tobi. Konan sa mu otočila chrbtom a začala utierať poličky.
„V smetnom koši,“ odvetila.
„Nieeeeeee!“ ozvalo sa ťahavé zavytie. „Prečo si ho zabila?! Ty si zláá! Ako si mu to mohla urobiť?“ kvílil Tobi a teraz sa zdalo, že už naozaj plače. Aj keď, cez masku to nemohol nikto dokázať...
„Ako som mu to mohla urobiť?! Jednoducho! Povedala som, že tu žiadne zvieratá nechcem!“ rozzúrila sa zrazu Konan.
Tobi na ňu chvíľu pozeral bez slova. „Si vrahyňa zvierat!! Ja... ja ťa udám! Na UNICEFE!“ zastrájal sa.
„Ehm... Tobi. To je pomoc deťom... “ pošepol mu Deidara.
„To je jedno! Ale udám ju! Zabila môjho kamaráta!“
Pein sa celú tú dobu snažil byť neviditeľný. Celý červený si čítal noviny... Ale pri poslednej vete mu to nedalo. „Konan... prečo si to urobila?“ začal váhavo.
Modrovláska sa naňho otočila a prebodla ho pohľadom. Zdalo sa, že je naštvaná, takže teraz si to Pein pekne odnesie. Ale ona len pokojne vydýchla a ľadovým hlasom odpovedala:
„Ja nie. On bol už aj tak mŕtvy. Iba som poupratovala odpad.“
„On nebol žiadny odpad!!!“ zrúkol žiaľne Tobi.
„To... to myslíš vážne?“ jachtal Pein a už ľutoval, prečo sa to vôbec pýtal. Konan mu na to niečo zamrmlala... zdalo sa mu, že to bolo niečo ako „akoby by si o tom nevedel Pein.“
Ale možno sa ozývalo iba jeho svedomie... Každopádne to bolo divné. A ešte divnejšie bolo, prečo Konan upratuje. To už muselo byť naozaj zlé... Pein mal podozrenie, že je to len zámienka a tajne chodí vraždiť ostatné zvieratá... So vzdychnutím sa postavil, prekročil spiaceho Itachiho na zemi a pobral von z izby. Toto bolo naňho priveľa...

________________________________________________________