Prekliatie 4

Vyšla pred budovu kage a obhliadla sa naokolo. Takmer nič tu nepoznala a vôbec nevedela kam ma ísť, tak sa len slepo túlala ulicami tohto rozľahlého mesta. Míňala uličky jednu za druhou a šla tam, kam ju nohy viedli. Po veľmi dlhej prechádzke jej do nosa udrela vôňa niečoho lahodného a vtedy, akoby na zavolanie, sa ozval jej žalúdok, ktorý zabudla naplniť a teraz si pýtal jesť. Neváhala. Nechala svoj nos nech ju vedie. Po dlhom prepletaní sa medzi ľuďmi to konečne našla. Našla to miesto, odkiaľ na šírila tá nádherná omamná vôňa. Pred ňou sa objavil obchodík s názvom Ichiraku Rámen. Z jeho vnútra sa šírili šťastné hlasy návštevníkov a ešte k tomu ta vôňa. Nadýchla sa a odhrnula závesy, ktoré oddeľovali ulicu od reštaurácie. Do očí jej vnikla para z práve sa robiacich ďalších cestovín. Trochu ju to štípalo, ale po chvíľke sa už mohla poobzerať po obchodíku. Pri blízkom stole zbadala osobu jej známu.
,,Ahojte!“ pozdravila sa s ostatnými, ktorý s ňou sedeli pri jednom stole.
,,Ahoj Yashi!“ privítala ju Hinata aj s Narutom a posunuli sa, aby si mohla prisadnúť.
,,Čo to bude mladá slečna?“ opýtala sa jej Ayame.
,,Dones jej prosím jeden rámen a mne ešte jeden tiež,“ objednal namiesto mňa Naruto a podal jej svoju prázdnu misku.
,,Zabudla som vás predstaviť. Vospolok, toto je Yashi. Yashi, Kibu už poznáš, ďalej tu je Shino Aburame, potom Rock Lee, Ino Yamanaka, Shikamaru Nara a Neji Hyuga. A samozrejme v neposlednom rade je tu aj Naruto, ktorý do seba pchá už asi 10 rámen,“ ukazovala mi svojich priateľov. Kiba mal pri sebe aj Akamara(úprimne som sa čudovala, že ho sem aj s ním pustia), Shino vyzeral ako nejaká divná napodobenina Eltona Johna( aspoň s tými okuliarmi sa na neho podobal) okrem toho mal zahalenú skoro celú tvár(asi nie je bohvieaký krásavec, keď sa tak zahaľuje). Potom tam bol Rock Lee, divné meno, ale na rockera nevypadal, účes alá mamin hrniec na polievku, obtiahnuté ehm...ako to nazvať...asi by na to pasoval výraz ´pyžamo´ alebo kombinéza. Jeho výzor ma donútil veľmi silno pochybovať o jeho orientácii. Ďalšia v poradí bola Ino, vyzerala celkom milo, ale ako sa vraví tichá voda brehy myje. Vedľa nej sedel Shikamaru, ten bol zamyslený a ani sa na mňa nepozrel. Pohľad mal zapichnutý v protiľahlej stene. A v poslednej rade tam bol Neji, ďalší Hyuga, vyzeral celkom milo, aj keď ma prepichol smrtiacim pohľadom a ani neviem kvôli čomu. Radšej som to odignorovala a čakala na svoju porciu rámenu, ktorú mi o chvíľu priniesla Ayame.

O pár hodín neskôr

Partia z Rámen baru sa už pomaly rozchádzala domov (všetci samozrejme s plnými žalúdkami). Ja som sa len nemo prizerala, ako všetci mieria k svojim rodinám. Znova ma pichlo pri srdci. Mama mi chýbala, to som musela uznať.
,,Kam ideš?“ počula som spoza seba a otočila sa. Stál tam Naruto usmievajúc sa na mňa.
,,Ani sama neviem.“
,,Poď! Niečo ti ukážem!“ povedal a chytil ma za ruku.
,,Si si istý, či nebude niekto žiarliť?“ opýtala som sa ho.
,,A kto by mal?“ nechápal a ja som len nemo prekrútila očami. Znova to so mnou miklo. Ulica pred Ichiraku mi zmizla z očí a namiesto toho som sa ocitla na mieste mne nepoznanom.
,,Kde to sme?“ vyzvedala som.
,,Na nádhernom mieste. Poď za mnou,“ odtiahol ma ku okraju skaly, na ktorej sme stáli. Uvedomila som si, že sú to hlavy bývalých Hokagov. Toľkokrát som ich obdivovala z nemocničnej izby a teraz som na nich stála. Videla som na celé údolie pod sebou. Bol to nádherný výhľad.
,,Ako si to tu našiel?“
,,Chodím sem už od malička. Milujem to tu. Toto je jediné miesto, kde sa cítim slobodný,“ odpovedal mi a sadli sme si na kraj skál.
,,Ako si sa sem vlastne dostala?“ spýtal sa ma. Spustila som ten istý príbeh ako aj predtým Tsunade.
,,Tak som skončila až tu,“ dokončila som, ,, a aký je ten tvoj príbeh?“
,,Vyrastal som sám, pretože je vo mne ukrytý Kyuubi, ale to už vieš, keďže si sa s ním mala šancu zoznámiť. Každý ma odmietal, nikto sa so mnou nechcel priateliť, bol som sám. Vtedy som si prisahal, že sa stanem Hokagem, aby som ľuďom ukázal, že nie som tá obluda, za ktorú ma považujú. Tým že som mal v sebe Kyuubiho, som trpel. Boli to neskutočné muky. Ale vtedy sa stalo niečo, vďaka čomu som sa znova cítil, že som človekom. Bolo to dávno, na akadémii, bol som pridelený do bývalého týmu 7. Skladal sa zo mňa, Sakury, Kakashi-senseia a Sasukeho Uchihu. Bol sme rozdielny, ale boli sme tým. Znovu som mal rodinu. Avšak moje šťastie netrvalo dlho. Po pár rokoch sa náš tým rozpadol vďaka Sasukemu. On odišiel, kvôli tej hnusnej pomste. Nenávidím ho za to, ale navždy ostane mojím priateľom. Odišiel k Orochimarovi a my sme sa ho už pár krát snažili priviesť naspäť, ale neuspeli sme. Mrzí ma to, snažím sa zosilnieť, aby sa mi to konečne podarilo,“ zbadala som, že mu pri spomienkach začali vlhnúť oči. Bolela ho minulosť, presne ako mňa.
,,Raz sa ti to podarí, ja ti verím,“ snažila som sa ho povzbudiť a usmiala som sa na neho. Úsmev mi opätoval a mne sa už od únavy začali privierať oči. Posledné, čo som si pamätala, bol pohľad do jeho krásnych modrých očí. Zaspala som....

Zobudila som sa na to, že mi slnečné lúče šteklili viečka. Lenivo som pootvorila oči. Zrazu som ich otvorila úplne. Kde to sakra som???? Vôbec som to tu nepoznala. Pozrela som sa pod paplón, ktorým som bola prikrytá a skoro som odpadla! Bola som polonahá!! S obavami som sa pozrela vedľa postele a to, čo som tam videla, mi vyrazilo dych. Ležal tam Naruto! A, ako aj ja, bol bez trička. Oči sa mi rozšírili od desu. To snáď nie je možné! Nemohlo sa v noci stať....?! Nie, nie, to by som si pamätala. Ale predsa len, ležali sme teoreticky vedľa seba, aj keď s malým výškovým rozdielom. Yashi! Na čo to myslíš! napomenula som sa v duchu ale aj tak mi nedalo na to nemyslieť. Znova som sa nahla, aby som videla na Naruta. Spal ako drevo a musím uznať, že nie je až tak celkom k zahodeniu. On vyzeral celkom dobre aj s tričkom a bez neho? To bolo oveľa lepšie! Pokrútila som hlavou, aby som sa tých myšlienok zbavila. Obmotala som sa prikrývkou a potichu ako myška som sa vyšmykla z jeho izby. Mala som teraz len jeden ciel a to nájsť svoje veci. Chvalabohu som ich objavila v malej kuchynke, prehodené cez stoličku. Teraz už len nájsť kúpeľňu. Z kuchynky viedli dvoje dvere. Skúsila som otvoriť tie prvé. Podarilo sa! Zapla som svetlo a.... Zistila, že toto kúpeľňa určite nie je. Bola to miestnosť plná vreciek s instantným rámenom. Ups, toto bude asi špajza. Vyšla som z nej a vypla zvonku svetlo. Pokúsila som sa otvoriť druhé dvere, našťastie neboli zamknuté. Zažala som a konečne ....kúpeľňa! Rýchlo som sa obliekla a pustila kohútik. Do dlaní som nabrala studenú vodu. Poriadne som sa umyla a chcela vyjsť von. Zacítila som však, že niekto stisol kľučku zvonku. Pokúsila som ich otvoriť, ale ani neviem ako som sa ocitla na zemi a ten, čo otváral dvere zvonka, sa ocitol na mne.
,,Naruto! Zlez zo mňa prosím!“ šepla som naliehavo. Predsa len poriadny shinoby niečo váži. On sa rýchlo postavil sa pomohol na nohy aj mne.
,,Prepáč! Ja som fakt nechcel a ako vidím, našla si už kúpeľňu,“ skonštatoval rýchlo, vďaka čomu si odo mňa vyslúžil jeden ironický pohľad.
,,Ako som sa sem vlastne dostala?“
,,Nooo... Včera si tam zaspala a mne bolo ľúto, ťa tam nechať. Neviem, kde bývaš a tak som ta priviedol sem,“ vysvetlil mi a poškrabal sa na hlave.
,,Mali by sme si pohnúť, inak zmeškáme tréning.“
,,Tréning?! Aký tréning?“ otočila som sa na neho zarazene a prekvapene zároveň.
,,Tebe o tom nepovedali? Dnes je tréning, o ôsmej ráno by sme sa mali zísť na cvičisku,“ oznámil mi a ja som s hrôzou pozrela na hodiny. Bolo pol desiatej! Počkala som Naruta, kým sa obliekol a už sme zamkýnali dvere od jeho bytu.
,,A čo raňajky?“ spomenul si nakoniec.
,,Na to nemáme čas! Poď už!“ skríkla som na neho a obaja sme sa rozbehli na tréning, na ktorí už meškali.....