Prekliatie-3.diel

Bol deň ako každý iný. Slnko svietilo, ohrievalo nás svojimi príjemnými lúčmi a zaháňalo neposlušné oblaky, ktoré sa mu sem-tam priplietli do cesty. Túto slnečnú éru ešte spestrovali vtáky svojimi hymnami poletujúc okolo. Ale tento deň bol predsa v niečom iný.
,,Pustili ma! Konečne!“ pomyslela som si nadšene. Posledný týždeň som len lekárov štvala, pretože som sa cítila úplne zdravá a oni ma nechceli pustiť, dokonca na mňa aj zavolali Tsunade!xD
Pomaly som vyšla na ulicu plnú ľudí. Ktorý si každý niesol svoj vlastný príbeh, jeden zaujímavejší než ten druhý či predošlý. Okolo mňa pobehovali deti alias mladí ninjovia a za nimi ich matky kričiac na ne aby prestali, lebo si ublížia. Zaujal ma tento pohľad a nechcene ma pri ňom pichlo pri srdci. Nedovolila som spomienkam vyjsť von a aj som potlačila tie slzy, ktoré sa mi vtisli do očí.
,,Nesmiem byť už taká slabá! Mám svoje ciele a musím ich splniť!“ predsavzala som si sama pre seba potichu a ďalej sa predierala ľuďmi preplnenými ulicami Konohy. Zahla som za roh a len tak tak som sa vyhla veľkému bielemu psovi, čo odtiaľ vybehol. Otočila som sa za ním a ani neviem ako som sa ocitla na zemi. Ten, kto toto zapríčinil, sa zo mňa rýchlo postavil a ja som sa mohla konečne slobodne nadýchnuť.
,,Si v poriadku?“ opýtal sa ma dievčenský hlas a niekto si ku mne čupol.
,,Bolo mi už aj lepšie.“ odvetila som jej a konečne zdvihla zrak od zeme. Pohľad mi práve padol na osobu, sediacu vedľa mňa, ktorá práve vstávala a nastavovala mi ruku, aby mi pomohla. Prijala som ju a začala si oprašovať nohavice a šúchala si hlavu, ktorú som si pri páde poriadne buchla.
,,Gomen. Ja som nechcela ťa zhodiť a pravdupovediac ani seba nie. Mimochodom kto si?“ vyzvedala.
,,Volám sa Yashi a ty?“ odpovedala som jej s úsmevom.
,,Ja som Hinata Hyuga. Teší ma. Ty si tu nová, že?“ predstavila sa mi aj s otázkou a pohodila vlasmi farby nočnej oblohy, ktoré akoby žiarili v kombinácii s jej dostrieborna sfarbenými očami a bledou pokožkou, navonok nevyzerala veľmi sebavedomo. Odpovedala som jej iba prikývnutím hlavy.
,, A kam si sa vlastne tak ponáhľala?“ začala som vyzvedať, kým sa obzerala okolo.
,,Ten veľký biely pes, čo tadeto pred chvíľou prebehol mi ukradol mikinu.“ vysvetlila mi a blúdila pohľadom po okolí, či ho niekde nezbadá. Aj chcela ešte niečo dodať ale bola prerušená ódou na hlad v podaní môjho žalúdka . Potichu som sa jej ospravedlnila a ponúkla jej pomoc. A tak sa začala naša Mission Imposible v podaní Hinaty Hyuga a Yashirikato.
Po veľmi dlhom hľadaní toho strateného psa Hinate svitlo, že má aj byakugan, tak ho aj zapla. Výsledok bol okamžitý. Prišli sme na to, že pes nás celú dobu sledoval a išiel za nami, preto sme ho nemohli nájsť. Zrazu ukázala na krík, že v ňom niečo vidí. Skočili sme tam s obrovským hulákaním, že by sa za neho ani Xena nemusela hanbiť.
,,Hééééj! Nájdite si iný krík!“ ozval sa nejaký chlap s obrovskými sivými vlasmi aj s ehm... no... nemenovanou. Ani pretekári z formuly F1 by nás nezbadali, tak rýchlo sme odtiaľ vypadli! Akurát ma napadlo, že som sa mohla opýtať toho chlapa, kto mu robí parochne, mne by sa tiež taká na karneval zišla. Celé červené sme náš zážitok z kríku ešte dlhú dobu rozdýchavali. Po dosť dlhej chvíli sme sa upokojili natoľko, že sme pokračovali v hľadaní. Zase našla niečo byakuganom a ja som sa v duchu modlila, nech to nie je ďalší chlap v kríku. Našťastie nás priviedla na nejakú lúku a uprostred nej ležalo to psisko, vďaka čomu sme mali dnes rušný deň. Hinata sa k nemu rozbehla ale vyrušil ju šuchot z kríku.
,,Ku**a! Zase sem niekto nasadil bodliaky!“ ozvalo sa sprava a nejaký hnedovlasý chlapec sa odtiaľ vymotal. Kam oni na tie účesy chodia! Fakt sa budem musieť popýtať odkiaľ je ich kaderník. Ja som na neho len nemo pozerala kým si strhával z oblečenia bodliaky.
,,Ahoj Kiba.“ šepla Hinata a usmiala sa.
,,Kto si?“ otočil sa na mňa namiesto pozdravu a zazeral po mne akoby som spadla z Marsu.
,,Nebolo by slušnejšie najprv sa predstaviť?“ povedala som mu dosť hnusne ale úprimne povedané mi to bolo trochu jedno.
,,Ja som Kiba Inuzuka a teraz si na rade ty.“ vyzval ma a nastavil mi ruku, akože na pozdrav.
,,Yashirikato, ale volajú ma iba Yashi.“ predstavila som sa prijala ponúkanú ruku. Hneď ako som ju od tej jeho odtiahla, som z nej zacítila niečo. Strčila som si ju pod nos a od toho zápachu som skoro omdlela. Toto bude chcieť dobrú dezinfekciu. Fuj, akoby predtým hrabal hnoj či čo. Nechala som to tak a pripojila som sa ku skupinke, ktorá sa pokúšala dostať od Akamara Hinatinu bundu. Mali ste nás vidieť! Ťahala babka repku by na to fakt pasovalo!xD Nakoniec to skončilo tak, že tá mikina bola roztrhnutá napoly a my sme leteli každý do iného stromu. Keď sme sa konečne prebrali z tranzu, do ktorého nás uvrhlo tvrdé pristátie v strome, s obrovskou námahou a bolesťou hlavy sme sa postavili. Zrazu nám nejaká oranžová šmuha preletela ponad hlavy. Sledovali sme stopu, ktoré to „niečo“ za sebou nechalo. Dorazili sme na nejaké tréningové cvičisko a všade navôkol bol rozvírený prach. Pomaly ako tak usadal a už o chvíľu bolo celkom dobre vidieť. Pred nami sa objavila dlhá pristávacia čiara a tak sme šli po nej až k zdroju.
,,Naruto! Čo si znovu spravil?!“ rozbehla sa zrazu Hinata k tomu(ako sme už zistili) chlapovi , ktorému okolo hlavy teraz asi lietali vtáčiky s ninja čelenkami. Kľakla si k nemu a so zavretými očami mu dala facku na prebudenie. Nezabralo. Už svoj „dokonalý spôsob budenia“ nám chcela predviesť ešte raz, ale zastavila ju moja ruka.
,,To si nechaj na neskôr! To mu teraz nepomôže!“ vysvetlila som a pustila jej zápästie. Ruky sa mi začali obaľovať zelenou chakrou a prechádzala som mu po tele. Zrazu sa k mojej zelenej chakre začala pridávať aj červená, vychádzajúca z jeho tela.
,,Kyuuby jinchuruki!“ šepla som zdesene pre seba a vtedy som to zacítila. Tá obrovská nebezpečná sila sa pokúšala dostať von! A tým sa to všetko vysvetlilo. Žiadne zranenia ani zlomeniny, no stále v bezvedomí. S rukami som hýbať akoby ani nevedela, skameneli mi. Bola som donútená privrieť oči, aby mi do nich nevnikol pot, stekajúci mi z čela.
Otvorila som ich, ale ocitla som sa v pre mňa nejakej neznámej tme. Oči si pomaly zvykli na tú tmu a veľa mňa som zbadala telo. Bolo to telo toho chalana, ktorého som pred chvíľou liečila. Snažila som sa ho prebudiť, ale márne. Za mnou sa ozval hrôzostrašný smiech. So strachom v srdci som sa otočila a predo mnou sa objavila veľká železná bráne a za ňou niečo, z čoho vyžarovala obrovská túžba po krvi, zabíjaní a po takých veciach, ktoré som z duše nenávidela. Za mrežami bol Kyuubi. Tie oči, ten smiech, to všetko naháňalo hrôzu. V tom momente som zacítila pod nohami niečo horúce. Démon sa snažil dostať sa von. A celkom sa mu darilo, keďže pečať bola z časti odlepená.
,,Máš to márne. Jeho nezachrániš a ani seba nie. Proti mne nemáš šancu, vy zomriete a ja sa dostanem von.“ ozvala sa líška hlasom, z ktorého som cítila krvilačnosť a bezcitnosť. Musím rýchlo niečo urobiť, inak mi môžu kopať hrob! Napadlo ma len jediné....
,,Kým žijem ty sa von nedostaneš!“ skríkla som na ňu rozhodne.
,,Ale to dlho nepotrvá!“ odpovedala mi a znovu sa okolo mňa objavila tá červená chakra. Po dnešku asi prestanem mať rada červenú.
,,To sa ešte uvidí.“ šepla som skôr sama pre seba a rozbehla sa veľkou rýchlosťou ku bráne. Vyskočila som a priložila ruky k pečati. Všetku svoju energiu som sústredila do dlaní. Po chvíľke námahy som udychčane klesla na kolená a pozrela sa na svoje dielo. Pečať už bola ako nová,
,,Kto si?“ ozvalo sa spoza mňa a ja som vyskočila na rovné nohy. Ten chalan sa už prebral a vyzeral celkom v poriadku. A nedá sa mi dodať, že nevypadá až tak škaredo. Blond vlasy a modré oči, pekná kombinácia.
,,Na tom teraz nezáleží. Vypadnime už odtiaľto!“ odpovedala som mu a obaja sme naraz privreli oči. Pri ich opätovnom otváraní sme museli až pár krát zažmurkať, pretože toto slnečné svetlo nás dosť oslepilo.
,,Kto si?“ opýtal sa ma znovu a ja som sa nadýchla, že mu odpoviem.
,,Tsunade zase zúri alebo si naštval Sakuru?“ predbehla ma Hinata.
,,Babka čaká nejakú babu, čo má dať s nami do týmu. Neviem ako sa volá. Tuším nejako Yas..“ a nedokončil, lebo som ho prerušila.
,,Yashirikato?“ dokončila som a pozrela sa na neho, on iba prikývol.
,,Ajaj! To bude prúser!“ neodpustila som si a postavila som sa, kým mu docvaklo, že som to ja.
,,Tak rýchlo poďme! Inak nás tá stará reklama na silikóny roztrhá na milión kúskov!“ riekol naliehavo a stisol mi ruku.
,,My sa lúčime.“ povedala som prítomným a trochu to so mnou myklo, keď sme ja a ten blondiak zmizli z cvičiska. Objavili sme sa v kancelárii Hokage v sprievode obrieho oblaku dym.
,,Koľkokrát vám mám hovoriť, aby ste sa mi sem nepremiestňovali! ROZUMELI STE UŽ KONEČNE?“ postavila nás do laty hneď, ako sme dorazili. Tie posledné slová zakričala až tak, že odplašila všetku divú zver v okruhu 10 km a k tomu ešte praskli sklá na obrazoch bývalých Hokágov.
,,Ako to vravel doktor? Pomaly počítať do 20. 1, 2, 3, 4, 5,....“ premietalo sa v mysli Tsunade a začala počítať v duchu. Všetkých ohromilo, s ako rýchlosťou sa dokázala upokojiť, aj keď bolo v šírom okolí známe, že navštevuje psychiatra.
,,Tak Yashi, keď už si tu aj s naším prieskumníkom obežnej dráhy, predstavím ti tým, do ktorého budeš zaradená. Sakuru Haruno už poznáš. Tam ten šedo vlasý muž v maske, ktorý číta tie perverzné knihy je Kakashi Hatake, tvoj sensei. A v neposlednom rade je tu náš hyperaktívny záujemca o post Hokageho, Naruto Uzumaki.“ predstavila celý môj nový tím celkom pokojne. Ten cvokár musí byť vážne dobrý.
,,Tu máš čelenku. Máte nejaké otázky?“ opýtala sa prítomných a nikto neodpovedal. Vzala som si od nej čelenku aj s kľúčmi od môjho nového bytu. Zamyslela som sa nad tým, či som sem mala vôbec prísť. Z myšlienok ma ale vytrhol hlas Hokage.
,,Potrebuješ ešte niečo?“ spýtala sa ma a ja som zbadala že v miestnosti už okrem nej a mňa nie je nikto. Pozdravila som sa a vyšla z jej kancelárie.