Nikdy sa nevzdávaj

Tak poď! Musíš sa snažiť! Nesmieš sa vzdať! Týmito slovami som sa snažil povzbudiť. Nechcel som sa vzdať...Nikdy sa nevzdávaj. Tieto slová som si neustále opakoval...Ale v hĺbke duše som to už vedel. Ten otravný pocit neustále narastal a týmito slovami som sa iba ukľudňoval. Stále sa to dá vyhrať! No tak! Snažil som sa...veľmi. Ale nemal som nato...je proste silnejší. Pocit v mojom vnútri narastal...Tak dlho som trénoval. Behal, cvičil, robil pre to všetko...A aj tak som stále neni schopný ho poraziť. Prečo?! V čom je lepší?! Cítil som ako sa mi do očí tlačia slzy...Nie. Nesmiem plakať...Cítil som ako mi stiahlo hrdlo a nemohol som dýchať...zalapal som po vzduchu. Musím sa ukludniť ...Stále je tu nádej. Nechcel som aby ma moj súper videl takéhoto...Zaťal som päste sa narovnal sa. Pomaly začal dýchať...Snaž sa. Stále sa to môže obrátiť...môžeš vyhrať. Ale po pár minútach som videl, že je to márne. Bol silnejší...oveľa silnejší. A k výhre mi nepomôžu ani povzbudivé slová... Keď zakončil posledným úderom ten pocit sa uvoľnil. Ale teraz bol iný...Mal som zlosť. Strašnú zlosť na seba, že som to nedokázal. Aký som hlúpy a slabý...Mohol som sa viac snažiť...V tej chvíli som mal strašnú chuť odtiaľ utiecť. Bežať niekam ďaleko...Rozbehol som sa ku stromu a zúrivo doňho začal tĺcť. Bolesť, ktorú mi to spôsobovalo som ani nevnímal...V hlave som mal len hnev. Na seba samého...že som ho neporazil. Zrazu som pocítil na ruke niečo teplé...prestal som a zistil, že mi po hánkach steká krv. Zamračil som sa a pokračoval. Bolesť sa znásobila...
Nie ja neprestanem. To je trest za to, že som taký slabý... Musím sa stať silnejším! A to bez námahy a bolesti nejde...Z celej sily som udrel do stromu. V pästi mi niečo prasklo... Najskor som si zlomil hánky. Z úst mi vyšlo bolestivé syknutie a oprel som sa o strom. Pomaly zviezol na zem...
Prečo?! Do pekla...môžem trénovať koľko chcem. Nikdy sa nestanem natoľko silným aby som bol shinobi...Po lícach mi začali stekať slzy. Má to vôbec cenu? Načo strácať čas niečím zbytočným? Niečím, čo nikdy nedosiahnem? V takýchto chvíľach som mal chuť so všetkým skončiť...trénujem už dva roky a stále nie som schopný sa ostatným vyrovnať. Iba sa pozerám na ich chrbty...Ako ma prekonávajú. Možno by som naozaj mal skončiť...Prestať sa hrať na niečo, čo niesom...

„Čo to robíš? Už si unavený?“ vynoril sa muž v zelenom oblečení pred ním.
„Nie! Ja len...ja...“ nevedel som nájsť správnu odpoveď. Na čo vlastne...on to už aj tak tuší.
„No čo? Ty už netrénuješ? Nechceš sa stať ninjou?“ pýtal sa muž a v hlase akoby sa mu pohrával výsmech. Stisol som pery, lebo som cítil ako sa mi do očí derú slzy. Tie otravné kvapky vody, naznačujúce slabosť...
„Ja...chcel som. Ale...“ už sa to nedalo vydržať. Bolo mi jedno, že ma uvidí...S očí mi vytryskli slzy.
„Chcel som! Ale pozrite sa! Trénujem už tak dlho...a stále niesom schopný sa mu vyrovnať! Vyrovnať ostatným! Možno to nemá zmysel...naozaj by...“
„Áno, máš pravdu.“ Prerušil ho muž. „Nemá to zmysel...keď si neveríš.“ Povedal vážne.
Pozrel som mu do očí. Chvíľu panovalo ticho...
„Ale...ja neviem používať ninjutsu ani genjutsu...“
„Lee,“ povedal muž a chytil ho za hlavu. „Ty máš v sebe niečo oveľa väčšie ako sú tieto dve veci. A tou vecou je...chuť nevzdať sa. A vždy dosiahnuť svojho cieľa. Si génius tvrdej práce.“
Neveriacky som naňho hľadel...Myslí to vážne? Ja...som génius? „Naozaj to myslíte vážne?“ vyskočil som na nohy. Muž prikývol a zazubil sa. „ A teraz, choď trénovať Lee. Nech neoľutujem svoje slová.“ Ešte mi venoval svoj zvyčajný úsmev a zmizol preč. Vyskočil som a postavil sa pred strom. To odhodlanie, ktoré som pocítil...
Má pravdu...je to predsa môj sen! A urobím čokoľvek preto, aby som ho docielil! Budem drieť každý deň...viem že to nepôjde ľahko...Bez bolesti, námahy a času...Ale nakoniec sa to splní! Stanem sa shinobi! Už nenechám ostatných aby ma prekonávali...ochraňovali ma a brali ako príťaž. Budem shinobi, ktorý bude používať iba taijutsu! Nedám sa odradiť...už nikdy. Pretože každá prehra človeka iba posilní... Raz sa môj sen splní. Nikdy sa nevzdám...Tak prisahám ja, Rock Lee!