Vianoce u Akatsuki

Bol pokľudný deň. No... vlastne ako sa to vezme. Pre väčšinu ľudí bol...Štedrý deň. Všetci od rána oddychovali. Len naši Akatsuki si nechali prípravy na poslednú chvíľu... a podľa toho to aj vyzeralo.

Konan sa naštvane zvŕtala v kuchyni a snažila sa ako tak dochutiť kapustnicu. Kapusta, mäso, korenie, voda, soľ... prebiehala očami riadky v kuchárskej knihe. Všetko tam už predsa dala! Tak prečo to má takú odpornú chuť?! Zamračila sa, knihu šmarila do koša a rozhodla sa polievku dochutiť po svojom. Trocha medu, možno syra... Siahala do poličky a vrážala do polievky všetko čo jej prišlo pod ruku. Nakoniec, keď tam vyliala polku fľašky z vodkou sa spokojne usmiala. Konečne to malo nijakú chuť...Ako sa rozplývala nad svojím úžasným kuchárskym umom, nevšimla si že jej na panvici prihára cibuľa.
„Do pekla!“ zasyčala a bežala ratovať čo sa dalo. Vtom do kuchyne vtrhlo podivné jačiace stvorenie...
„Po roku Viááánoce Viááánoce prichááádzajú! Spííívejme pžáááteléé!“ kvílil Tobi a podivne pritom rozhadzoval rukami. Asi tancoval...
„Sklapni Tobi! Kto je na to zvedavý?!“ schladila ho okamžite Konan.
„Všetciii! Sú predsa Vianoce! Čas milosrdnosti a...“ keď uvidel smrtiaci pohľad Konan, ktorá v ruke nebezpečne mávala kuchynským nožom, radšej zmĺkol. Konan mu ďalej nevenovala pozornosť a varila ďalej...Tobi sa jej ale priplietol za chrbát a nenápadne strkal prsty do kapustnice. Už len kúsok...
„Tobi! Prestaň,“ skríkla Konan a poriadne ho buchla po ruke, „to je na večeru! Čo si myslíš?!“ zvozila ho.
„Keď...ja som chcel len ochutnať...“ mrnčal, „a ty nechceš...si zllááááá!“ začal plačlivo hulákať.
Konan na to nemala nervy. Otvorila okno a milovaného Tobíska vyhodila pekne krásne rovno do mrazu. Spokojne sa usmiala, zavierajúc okno. Ignorovala pri tom Tobiho rev, ktorý sa roznášal široko ďaleko. Prišla k šporáku a začala čítať ďalší recept. Na prípravu zemiakovej kaše potrebujeme...

„Drž to pevne!“ rozčuľoval sa Pein.
„Držím!“ oponoval Deidara, snažiac sa ako tak chytiť zelenú ihličnatú vec pred ním. Daidara a Pein sa už od rána snažili postaviť umelý stromček. Zatiaľ bezúspešne...
„Môžem tam našróbovať ďalšiu časť?“ pýtal sa Pein pre istotu.
„Samozrejme! Veď hovorím že drží...íííí...“ zakvílil Deidara, ktorý sa chcel posunúť viac dopredu. Zakopol pri tom o Peinovu nohu a teraz letel rovno k zemi, na škatuľu sklenených gúľ. Peinove rýchle reflexy stačili na to, aby Daidaru včas zachytil do náručia.
„Takže držíš že?!“ vybehol naňho naštvane.
„No...ale držal som.“ Nedal sa Dei.
Pein len pretočil očami a pomohol Deidarovi vstať.
„Takže ideme ešte raz...teraz to budem držať radšej ja.“ Rozhodol Pein a pevne uchopil strednú časť stromčeka.
„Ako si želáte...“ odvetil Deidara a sklonil sa pre vŕtačku, ktorou to chcel očividne namontovať. Zdvihol ju, pri tom ale trochu stratil rovnováhu a skoro Peinovi vyvŕtal mozog. Respektíve dieru do hlavy...Keď to Pein videl, najprv zbledol, potom zozelenel ale nič nepovedal. Iba Deidaru prebodol pohľadom. Ten si toho nevšímal a sústredene začal vŕtať. Nakoniec, za pomoci všetkých svätých sa im podarilo dať stromček dokopy. Síce bol trošku nakrivo a na zadnej strane stromčeku, ktorá bola pritisnutá k stene chýbalo zopár vetvičiek...ale to bol len mierny detail. Obidvaja zafučali a prehliadali si svoje dielo.
„Vyzerá...to celkom dobre.“ Poznamenal Pein. Deidara ho už nepočúval...Aktívne sa prehraboval medzi vianočnými ozdobami.
„Čo to zas robíš?“ zaujímal sa Pein.
„Ale...nič. Hľadám vianočné ozdoby...čo iné. Som si istý že minulý rok som si tu schoval ozdoby s podobizňami Telettubies...kde sú?!“ mrmlal Deidara a vyhadzoval veci z krabíc.
Pein vzdychol a zatváril sa otrávene.
„Tie sme vyhodili.“ Oznámil kľudne.
„Čo?! Moje telettubies?!“ zahučal Deidík a celý očervenel. Prvá jeho myšlienka bola zdrapiť Peina za golier, ale potom si to radšej rozmyslel. Predsa len...
„Telettubies už nefrčia. V mesačníku „Váš dom, vaše pravidlá“ som čítal článok že farba tohtoročných Vianoc je ružová. Preto...“ sklonil sa a spod kresla vytiahol krabicu, „budeme mať toto!“ zvolal víťazoslávne a otvoril krabicu.
Deidara si chvíľu myslel že oslepol pod tým návalom ružovej farby. Keď sa odhodlal otvoriť oči, zočil strašnú vec. Celá krabica bola plná rôznych mašieľ, gúľ, reťazí...všetko v jednej hnusnej farbe cukrovej vaty.
„Ehm...Huh?“ tváril sa Deidara zdesene. Zrejme na tú hrôzu nemal ani slová. Pein si však mylne myslel, že je tým Deidara taký nadšený.
„Krása, že?“ zvolal nadšene a začal vyťahovať jednu ozdobu po druhej. Blonďáčik tam len stál a vstrebával tú udalosť. Od žalúdka mu nebolo zrovna najlepšie...
„Tak čo je? Vešaj!“ sekíroval Pein ktorý už mal prvé krídlo stromčeka ozdobené.(xD)
Deidara prehltol a váhavo sa blížil ku škatuli. Nie...toto predsa nejde! Nesúhlasne potriasol hlavou. To je samovražda...musím vymyslieť niečo iné...Náhle sa mu nad hlavou rozsvietila neviditeľná žiarovčička. Dostal nápad. Diabolsky sa uškrnul a vsunul ruky do vreciek na jeho plášti. Nahmatal trochu prášku...

Zatiaľ čo Pein a Deidara stavali stromček, Sasori s Itachim tiež prežívali krušné chvíle. Dostali na starosť pečenie medovníčkov. Sasori si- ako inak- nechcel pošpiniť ruky, takže zaňho cesto miesili jeho bábky. Itachi tým bol evidentne vytočený. Zúrivo miesil cesto až fŕkalo na všetky strany. „Nemohol by si sa pohnúť?!“ dorážal na ryšavého partnera.
Sasori, ktorý práve ležal na stole zdvihol obočie.
„Načo?“
Itachi zafučal ako býk v aréne.
„Lebo...“ odsekol a mal čo robiť, aby cesto neskončilo na Sasoriho vlasoch, „ja tu aj niečo robím! A ty iba sedíš!“ zhúkol.
„Ja ležím.“ Opravil ho kľudne a ďalej si čistil nechty. Asi na sebe ucítil Itachiho spaľujúci pohľad, lebo sa so vzdychaním zdvihol.
„ Dobre, dobre...už idem.“
Itachi si gratuloval ako dobre to zvládol. Ten narcista si bude musieť ušpiniť tie jeho paprče, smial sa v duchu. Keď k nemu Sasori prišiel, sklamane pozrel na stôl ale v očiach sa mu bolo vidieť výsmech.
„Pozrime sa! Už je to hotové!“ zvolal naoko prekvapene.
V tej chvíli Itachi skoro vypustil dušu. Mrskol plechom o pult a odsekol.
„Tak si ich môžeš vyformovať.“
Sasori naňho nie veľmi ochotne pozrel, ale nemal na výber. Pomaly zobral do rúk cesta a začal formovať...
O pätnásť minúť to bolo hotové. Na plechu sa skveli perníčky v tvare hríbika, srdiečka, hviezdička a neidentifikovateľného tvaru... Mohla to vyzerať asi ako Peinova hlava. Pravdepodobne Sasoriho zúfalý pokus o vtip...
„Hotovo.“ Zvolal a oprášil si ruky.
Itachi k nemu pribehol a orlím zrakom kontroloval jeho prácu.
„Prečo majú také ozubené okraje?“ zapáral a pichol prst do jedného medovníku.
Sasori sa naježil ako kohút.
„Nechytaj!“ skríkol podivne vysokým hlasom. Itachi zdvihol obočie, ale ďalej to už radšej neriešil...
„Teraz by to chcelo upiecť. Koľko to má byť v trúbe?“ vyzvedal Sasori ako ostrieľaná gazdiná, skúmajúc pri tom rôzne tlačítka na rúre. Itachi si len odfrkol.
„Daj...ja to urobím.“ Povedal sebavedome a prisunul plech k sebe.
„Ehm...To je dobre Itachi.“ Bral si plech Sasori zase naspäť.
„Nieee...komu sa bude chcieť čakať kým sa to upečie? Nechaj mi to! Veď j a to urobím...“ nedal sa Itachi.
Nakoniec Sasori kapituloval. Postavil sa asi ta päť metrov pred Itachiho...pre istotu.
Itachi začal robiť pečate.
„Katton! Goukakyu!“ vykríkol a nadýchol sa. Vzápätí vydýchol obrovský plameň...na perníky. Asi bol v mylnom presvedčení, že ich upečie. Keď skončil, hrdý sám na seba ako mu to vyšlo, padol mu zrak na perníčky. Vlastne, to čo z nich ostalo.
Prehltol a zdvihol jeden čierny, ohorený kúsok niečoho pred seba. Ten sa mu v ruke rozpadol na prach.
„Jejda...“ hlesol Itachi.
„Jejda?! Pozri čo si urobil!“ vyhŕkol Sasori. „Vieš koľko mi to dalo práce?! Zničil si to!“
„Ja som to nezničil! Keď môžeš používať ty svoje techniky, prečo nie ja!“ oboril sa naňho Itachi. Začali sa hádať...Keď to vyzeralo nerozhodne, vtrhli obidvaja ku Konan do kuchyne.
„Zničil ich! Zničil moju prácu!“ hulákal Sasori.
„No dovoľ! Všetko je to jeho vina!“ vracal mu to Itachi. Konan obchádzali mdloby...
Všetko to zaklincoval Hidan ktorý sa vrútil do izby.
„Ktorý idiot mi ruší môj rituál?!? Je vianočný sviatok!!! Musím toho ešte veľa urobiť vy *****! Okamžite držte hubu!“ zrúkol a výhražne mával svojou kosou. Aby toho nebolo málo, pricupkal aj Tobi. Asi sa mu práve podarilo nijako dostať dovnútra, lebo bol celý od snehu a nechával za sebou mokré šľapy.
„Vianoce Bim-bam-bom! Mám pre teba darček ako hrom...“ pospevoval si veselo.
Konan, ktorá práve v ruke držala oný kuchynský nôž, premýšľala, či ním zabiť najprv seba alebo ostatných. K rozhodnutie nedospela...
„Buďte už všetci ticho!!!“ zvrieskla hromovým hlasom na všetkých. V kuchyni sa všetci prestali hádať a upreli na ňu zrak.
„Tak...“ vzdychla, „teraz vám rozdelím úlohy. Hidan- dokončí svoj rituál, Sasori dorobí perníčky-bez použitie jutsu prosím!!!- a Itachi pôjde pripraviť kapra ktorý nám pláva vo vani.“ Povedala rázne a otočila sa k šporáku. Tým dala jasne najavo, že rozhovor sa končí. Všetci sa poslušne odpravili vykonať svoje úlohy... Len jeden človek tam ostal.
„A ja? Čo mám robiť ja?“ vyzvedal Tobi.
„Ty zmizni. Čo najďalej odo mňa najlepšie.“ Odsekla Konan.

Itachi si z jeho izby zobral obrovský špikovací nôž a vybral sa na lov kapra do ich vane. Odhodlane vstúpil do kúpelne. Ryba, ktorá si mĺkvo plávala vo vani mu nevenovala ani pohľad. (to je mi prekvapenie xD) Pristúpil k vani a chvíľu ju pozoroval. Iba si tak plávala...hore a dole. Musela byť strašne znudená, pomyslel si. Potom si spomenul na jeho úlohu a zobral nôž. Rozohnal sa s ním a...zastal. Nevedel čo má robiť...ešte nikdy kapra nezabíjal. Má mu ho pichnúť do hlavy? Alebo do tela? Alebo ho má najprv vybrať...Rozhodol sa pre tretiu možnosť. Odložil nôž a vysúkal si rukávy. Postavil sa tesne nad vodu, pripravený rybu chytiť. Chvíľu pozoroval ako pláva, potom sa vymrštil a chytil ju. Teda...nie tak doslova. Kapor mu z rúk zase skĺzol do vody. Pri tom sa spustila menšia Tsunami a Itahi bol mokrý od hlavy po päty. Bol dosť znechutený. Počastoval rybu temným pohľadom a pokračoval. Nedarilo sa mu...Po piatom pokuse už bol naozaj naštvaný. Rozzúrene zobral špikovací nôž a postavil sa nad vaňu. S rukou nad hlavou sa skláňal nad rybou až...
„Nieeeeee!!!“ počul z dverí šialený vresk. To sa k nemu práve hnal Kisame s hrozov v očiach.
Ako k nemu bežal, prudko odstrčil Itachiho nabok a rozostúpil sa pred vaňu.
„Najprv budeš musieť zabiť mňa! Až potom jeho!“ zvolal odhodlane a zdalo sa že k slzám nemá ďaleko...Itachi naňho znechutene zhliadol.
„Čo to do pekla robíš?!“ zvolal. Kisame naňho pozrel nechápavým pohľadom.
„Čo robím? Ochraňujem moju rodinu! To robím!“ vyhŕkol.
„Preboha Kisame...“ zavrčal Itachi a pomaly sa začal blížiť.
„Nieeeeee! Zostaň tam kde si! Ronalda ti nedám!“ zvrieskla hystericky naša Akatsu-rybku.
„Ehm...Čožeto? Ronald?“ pýtal sa Itachi. Kisame sklonil hlavu a zdalo sa že si utiera slzy...xD
„Áno...Ronald. Tak sa volá. Pomenoval som ho tak lebo...veľmi rýchlo pláva. Ako formula jeden.“ Povedal žalostne a uprel zrak do vody. Itachimu mu ho bolo až ľúto ako sa tváril...
„Vieš čo Kisame? Bež si ho vypustiť. Dáme si na večeru niečo iné.“ Kapituloval Itachi.
„Ty...myslíš to vážne?“ zvolal nadšene. „Ďakujem! Itachi si skvelý!“ začal ho horlivo objímať.
„Ehm Kisame...“ hlesol Itachi.
„Áno! Už idem! A ďakujem!“ žmurkol naňho Kisame z dverí a bežal preč. S rybou v sáčku, samozrejme...
Itachi len pokrútil hlavou.

Večer sa blížil a odbilo osem hodín. Neprítomný Akatsuki ako Kakuzu a Zetsu sa začali vracať. Akorát včas na vianočnú večeru. Všetci už sedeli za stolom a čakali na jedlo. Konan priniesla veľký hrniec s naberačkou a sadla si k nim.
„Čo to tu máme? Vonia to dobre!“ chválil Pein, zmätený tou vôňou.
„To je kapustnica... podľa môjho receptu.“ Hrdo oznámila Konan. Nevšimla si ako sa ostatný strachom strhli. S nadšením začala nakladať.
„Ale...mne fakt len trošku...“ prosil Sasori. Nebolo to platné. Konan bola práve v „dobrej nálade“.
„Prosím ťa. Si chlap- potrebuješ jesť!“ odporovala a naložila mu celé tri naberačky. Takto pochodili asi všetci...
„Dobrú chuť!“ popriali si všetci. Budeme ju naozaj potrebovať, pomyslel si Itachi.
Keď Pein ochutnal prvú lyžicu zaraz ho to chválenie prešlo...nechcel to priznať, ale niečo tak hnusné už dlho nejedol. Bolo o to ťažšie, že sa pri tom musel aj usmievať.
„Aké to je?“ horlivo sa pýtala Konan.
„Ehm...výborné výborné!“ zborovo klamali všetci a pchali do seba ten kapustovo-medový humus. Z týchto novodobých múk ich zachránila strašná rana z obývačky. Všetci sa strhli.
„Čo to bolo?“ zaújmal sa Pein.
„Ježiškooo!“ zatrilkoval Tobi a už ho nebolo. Ostatný na nič nečakali a bežali za ním. Ale on to nebol ježiško...
„Deidara! Zabijem ťa!“ zrúkol Pein a prefackal úbohého Deidaru. „Kedy si tam dal tie výbušniny?!“
„Ale...no to ja nie!“ snažil sa s toho vykrútiť.
Pein ho spražil pohľadom ak-sa-okamžite-nepriznáš-bude-bitka.
„No...dobre! Ale veliteľ...chcelo to nijaké grády! Keď už nie teletubies...“
Pein ho ešte niekoľkokrát dôkladne sfackoval a potom usadli k stromčeku.
„Vianoce-šalalá! Nepípa mobil som zúfalá!“ spieval Tobi, ale Konan ho pohotovo zviazala svetielkujúcou reťazou na okná a postavila do chodby.
„Bude pokoj.“ Oznámila svoje počínanie. Potom už večer prebehol tak ako sa má...Rozdávali si darčeky.
Konan dostala knihu Origami rýchlo a ľahko, Hidan dostal nové leštidlo na kosu, Zetsu malého plyšového kamaráta, Kisame akváriu v ktorom mohol živiť Ronaldina, Pein novú sadu piercingov, Kakuzu cédéčko Senzi-senzus, Itachi nové kontaktné šošovky, Sasori drevo s ktorého si mohol vyrobiť perfektné bábky, Deidara výbušniny a novú sadu Teletubbies... Došlo aj na Tobiho. Ten dostal od každého jednu po papuli... Nieee, robím si srandu. Ten dostal DVDčko so všetkými vianočnými pesničkami. Na minimálne mesiac bude pokoj... Po rozdaní darčekov sa zase zišli u stolu. Konan nakoniec urobila aj normálne jedlo - nie podľa vlastného receptu. A perníčky sa Sasorimu fakt podarili... Všetci si skvele pochutnali a už sa tešili na ďalšie Vianoce...Poprípade na Silvestra xD
Šťastné a Veselé!xD