Prečo ja?
Po ceste bežalo mladé dievča. Jej dlhé blonďavé vlasy plápolali vo vetre...Na perách sa jej pohrával úsmev. Vlastne, smiala sa...Ani nevedela prečo, snáď preto že bola tak...šťastná?
Áno, bola šťastná. Zastavila sa na drevenom moste. Chvíľu zhypnotizovane hľadela to tečúcej vody po ním. Zrazu rozhodila rukami, zatočila sa na mieste a rozosmiala. Zvonivým a jemným hlasom...Sama nevedela z čoho prúdi jej dobrá nálada. Možno preto že bol tak krásny deň...Zdvihla hlavu a pozrela na jasnú oblohu. Zatvorila oči a blažene nastavovala tvár teplým, slnečným lúčom. Vzdychla a usmiala sa. Mala všetko čo chcela, čo potrebovala...Bola šťastná. Mala svojho malého bračeka a žila v dedine kde bol mier. Kde každý deň neumierali ľudia.
Prečo ja? Túto otázku si položila už veľakrát. Bolo taká prostá až banálna ale zároveň záludná. Nikto na ňu nemohol presne odpovedať...
Stále počúvala správy o iných zemiach...Ako sú všade vojny. Ninjovia bojujú a umierajú...rodiny prichádzajú o svojich otcov. Kde ľudia nepoznajú slobodu, iba vojnu a strach...Aké mala šťastie že sa narodila práve tu. Že jej život je taký aký je...bez jedinej chybičky. Spočiatku sa jej to zdalo až príliš dokonalé...Prečo by si boh vybral práve ju? Nič také neurobila...tak prečo? Podľa čoho súdi osudy ľudí? Vlastne, nebola si istá či chce odpoveď poznať. Bála sa že by jej ten pocit niekto zobral...Všetko tie sny rozdrvil na prach.
Bola príliš zahĺbená vo svojich myšlienkach aby si všimla osoby ktorá sa zozadu zakrádala.
„Mám ťa!“ skríkol chlapec a vyskočil na ňu.
„Ah!“ prudko sa obrátila div z mosta nespadla. „Nawaki! Si normálny? Toto už nikdy nerob!“ hrešila ho a snažila sa zakryť ako sa zľakla. Chlapec ju ale nepočúval...držal sa za brucho a popadal dych.
„Vieš...keby si sa videla...“ hovoril medzi výbuchmi smiechu.
„Dobre si sa zabavil?“ zatvárila sa urazene.
„Prepáč sestrička...ale keby si videla svoj výraz, keď si sa zľakla.“ Odvetil zmierlivo. Dievča sa odvrátilo.
„Tsu...nehraj sa na urazenú!“ šťuchol do nej lakťom. Stále nereagovala.
„No dobre...ako chceš.“ Povedal a na tvári sa mu zjavil diabolský úškrn. Načiahol ruky pred seba a začal sestru zúrivo štekliť. Tá skríkla a snažila sa ako-tak brániť. Po chvíli to vzdala.
„Dobre...vzdávam sa!“ zvolala zo smiechom. Chlapec ju pustil a víťazoslávne sa na ňu pozrel.
„Dostal som ťa!“ zaškeril sa.
„Ach...ty otrava!“ usmiala sa a rozstrapatila mu vlasy na hlave. „Prečo si vlastne tu?“
„No...“ povedal váhavo a odvrátil pohľad. „Chcel som ťa vidieť!“ zasmial sa.
Tsunade ho spražila pohľadom. Dobre videla že klame.
„No dobre dobre...Chcem vedieť, čo mi dáš na narodeniny!“ zvolal.
„Tsss...“ sykla. „Jasné že nič!“ zasmiala sa.
„Heej...musíš mi to povedať! Nevydržím čakať!“ prosil ďalej.
„To ani náhodou. Máš veľkú smolu.“ Odbila ho. „Ale Tsunadeeee!“ zavyl zúfalo. Vzdychla a pozrela naňho. Má či nemá? Ale...myslím že mu neublíži predčasný darček, pomyslela si.
„ Ok ok počkaj...“ zavrčala siahajúc do vrecka. „Jupí! Som zvedavý čo to bude!“ zvolal nadšene. Vytiahla z vrecka nijaký predmet a dala si ho do dlane. Videla ako sa mu rozžiaril pohľad. Sklonila sa a významne mu pozrela do očí. „Nawaki...sľúb mi, že pred tým ako vždy niečo urobíš, budeš rozmýšľať a dáš na seba pozor.“ Povedala významne. Chvíľu na seba hľadeli, potom sa usmial a vystrčil palec do hora. „Si piš! Sľubujem!“
Opätovala mu úsmev a z dlane vybrala prívesok. Zelený, zvláštneho tvaru. Tsunade si všimla ako vzrušene naň pozrel. Zobrala a pripla mu ho na krk. „Všetko najlepšie! Tento prívesok ti bude pripomínať čo si sľúbil!“ žmurkla naňho.
„Arigato!“ zvolal a obzeral si ho. Prikývla. „Tak, a teraz ideme domov.“ Usmiala sa naňho.
Zobrala ho za ruku a kráčali spolu naspäť...
Bežala po chodbe a po lícach jej stekali slzy. Nie, to nemôže byť pravda...Slzy jej zahmlili pohľad. Utrela si ich a bežala ďalej. Určite je to omyl, musí byť...Nemôže byť mŕtvy... Celé jej vnútro sa proti tomu búrilo.
A vtom to uvidela. Sestrička tlačila nemocničnú posteľ a na nej telo prikryté bielou plachtou. Telo ktoré...
„Nawaki!“ skríkla a bežala tam. Vtedy nevedela ako, ale cítila že je to on...Že je malý braček leží pod tou plachtou. Dobehla k posteli, nevšímajúc si sestričku strhla plachtu. Ležal tam...
„Nawaki...“ zašepkala šokovane. Nevedela ani opísať ten pocit, ktorý sa jej zmocnil...Jej vnútro zaplavila vlna...Vlna bolesti a zúfalstva. Nebola to obyčajná bolesť...Zlomená ruka alebo noha. Toto bolo niečo celkom iné...Akoby jej vnútornosti trhali na malé kúsočky.
„Nawaki! Braček!“ kričala a jemne zatriasla z jeho bezvládnym telom. Z očí jej stekali slzy a dopadali na jeho tvár. „Slečna, tu nemôžete...“ začala sestrička.
„Nie, nie nie!“ kričala Tsunade zúfalo a zosunula sa na zem. Triasla sa a rukami si zašla do vlasov. To nemôže byť pravda...nesmie... Zúfalo začala plakať. Tá strašná bezmocnosť.
Bolesť v jej vnútri, proti ktorej nič nezmohla...Ničila ju. Vedela že tam ostane navždy. Ako veľká škaredá jazva...Možno sa časom zmenší, ale nikdy nezmizne úplne...
Ubehlo päť mesiacov. Tsunade kráčala po chodníku. Pomaly ale isto...Vlastne sa tak aj cítila. Pomaly ale isto sa vysporiadala s tými pocitmi. So stratou milovanej osoby...Niežeby zabudla, to nie. Vedel, že to je nemožné...Ten pocit, myšlienky a udalosti...To v jej srdci ostane navždy. Ale, v jej živote sa objavil niekto nový. Niekto kto jej bol priateľom, pomáhal jej...
Spočiatku po Nawakiho smrti to bolo ťažké. Nevedela s s tým zmieriť...vnútri sa cítila prázdna. Ľudia ju ľutovali, ale to ona nechcela...Tak začala svoj smútok skrývať. Dusila ho hlboko v sebe...Stratila zmysel života. Až kým sa neobjavil on...
„Ahoj Dan.“ Pozdravila muža pred sebou. Usmial sa na ňu. „Ahoj...tak ideme?“
Prikývla. Prechádzali sa po nočných uličkách a rozprávali. Vlastne väčšinou rozprával on.
O svojich túžbach a snoch, ako sa chce stať Hokage a ochraňovať dedinu. Jeho rozprávanie ju ukľudňovalo...Cítila sa ako v rozprávke.
Ako kráčali v ruke zvierala prívesok. Ten, ktorý dala Nawakimu...po jeho smrti jej ho vrátili. Teraz ho chcela dať jemu. Zaslúži si ho...aby mu pomohol splniť jeho sny.
„Dan?“ prerušila jeho rozprávanie.
„Áno?“ zvedavo na ňu pozrel.
„Ja...chcem ti niečo dať.“ Povedala a podala mu prívesok.
Bez slova sa usmial a pripol si ho na krk. Potom sa priblížil a pobozkal ju...
Pomaly sa do jej života začal vracať cit...Nová nádej, zmysel. Ako sa prázdnota v jej vnútri pomaly začína plniť...Nevedela, že osud jej môže uštedriť ďalšiu ranu.
Vojna. Slovo z ktorého ide strach. Slovo ktorého sa ľudia tak boja. A tá práve prišla...Neminula ani túto zem...
Tsunade sa rozhodla, že už sa nebude len tak prizerať. Chcela byť užitočná, pomôcť...Tak sa vyškolila na lekárskeho ninju. Dobrého ninju. Aj teraz, vo vojne zachránila už nespočet životov...
„Tsunade-sama!“ zvolal ninja za ňou, ktorý na chrbte niesom ďalšieho. Ťažko zraneného. Tsunade hneď pribehla k nim a okamžite ho začala liečiť. Bola unavená, dnes už vyliečila veľa zranení. Ale vojna je neúprosná...Stále nosili ďalších zranených a ona musela pomôcť.
„Ďakujem pekne.“ Povedal ninja ktorého práve vyliečila a vrhol sa naspäť do boja. Tsunade prikývla, utierajúc si pot z čela. Zrazu od chrbta začula hlas. „Tsunade...“ Áno, áno veď už ide. Ďalší zranený...Otočila sa pripravená vyliečiť ho. Ale to čo uvidela jej vyrazilo dych.
„Dan...“ začula svoj vlastný hlas a rozšírenými očami pozerala na dvoch ninjov. Jeden podopieral druhého...
„Potrebuje vyliečiť...“ hlesol ninja a klesol na zem. Tsunade na nič nečakala, rozbehla sa k nemu. „Čo...čo sa stalo?“ pýtala sa chvejúcim hlasom, zatiaľ čo Danovi vyzliekala bundu.
„Boli sme na svojich miestach ale...zaútočili na nás...“ ninja sa strhol a chytil za bok. Zrejme mal tiež zranenia. Tsunade ho už nepočúvala. Zhrozene hľadela na krvavú škvrnu, ktorú mal Dano pod bundou. Cítila ako sa jej do očí derú slzy. Potriasla hlavou aby ich potlačila. Musí ho vyliečiť...rýchlo...Hneď začala a okolo rúk sa jej objavilo zelené svetlo.
„Do pekla...“ sykla zúfalo. Rana bola hlboká...A ona už nemala dosť chakry.
„Tsunade...nechaj ma.“ Zachripel Danno a otvoril oči. Tsunade pocítila aspoň malú nádej.
„Čo to rozprávaš? Musím ťa vyliečiť! Nenechám ťa zomrieť!“ zvolala a podoprela mu hlavu.
„Mňa nevyliečiš. Ty to vieš...Ale ostatných môžeš. Oni potrebujú tvoju pom...“ naplo ho a vykašľal krv.
„Dan!“ vykríkla Tsunade. „Nerozprávaj...musíš sa šetriť...“vzlykala a pohladila ho po tvári. Po lícach jej stekali slzy...už ich nemohla zadržať. Vtom ju chytil za ruku a pevne stisol.
„Nechaj ma. Vo vojne musia byť aj obete...“ povedal odhodlane.
„Nie! Nie prestaň!“ skríkla a vytrhla sa mu. „To nesmieš hovoriť! Ja ťa nenechám...Dan? Dan?!“
„Tsunade...ľúbim ťa.“ Zašepkal a pomaly mu klesli viečka. Jeho telo ochablo Tsunade v náručí. Trvalo jej niekoľko sekúnd než si uvedomila čo sa stalo. „Nie... Prosím! Dan! Nenechávaj ma tu samú...“ Opäť ho začala liečiť aj keď vedela, že je to zbytočné. Bol koniec.
„Tsunade-sama...Prosím!“ chytil ju za plece ďalší ninja. „Máme tu ďalších ranených.“ Súcitne na ňu pozrel.
Nevnímala ho. Bola ako zhypnotizovaná. Staré rany sa znova otvorili...Ten príšerný pocit bol späť. Pocit, že stratila milovanú osobu. Prečo ja?! Položila si opäť tú otázku. Teraz však v inom význame...Prečo jej boh berie všetkých čo mala rada?! Prečo?! Najprv Nawaki, teraz Dan...Nie to nieje možné...Je to len zlý sen...
„Tsunade.“ Vytrhol ju z myšlienok hlas. Pozrela pred seba...na jeho telo. Mŕtvolne bledé, od krvi...ako ona. Bola celá špinavá...Mala ju vo vlasoch, na oblečení...Nenávidela ju. Hnusila sa sama sebe. Pohľad jej padol na prívesok, čo mal Dan na krku. Ten prekliaty prívesok! Je zakliaty...núti ľudí umierať. Načiahla sa a zobrala si ho späť. Už ho nikomu nedá...bude len jej. Bude čakať, kým jej prinesie smrť.
Tsunade sedela na ráme otvoreného okna. Ľadový vzduch jej fúkal do uslzenej tváre. Cítila sa presne ako pred rokmi. Ten príšerný vnútorný pocit bolesti, proti ktorému nič nezmohla. Pozrela z okna pred seba. Nevidela nič, len nekonečnú tmu. Jeden neopatrný pohyb a mohla byť mŕtva. Všetka tá bolesť a pocit samoty mohol skončiť...Ale ona nechcela. Z nijakého dôvodu, akoby ju na svete držala neviditeľná sila. Pohrávala sa s prívesok na krku...Naozaj bol zakliaty. Pripravil ju o všetkých ktorých milovala. Nawaki, Dan...V očiach sa jej zaleskli slzy. Obidvaja boli taký istý...Usilovali o svoj sen. Stať sa Hokagem. Chrániť a bojovať za túto zem...Možno preto tu ešte bola. Chcela dokončiť čo začali...o čo usilovali. Chcela splniť ich sny. Stať sa Hokagem...Nevzdať sa. Až potom bude mocť odísť s čistým srdcom. Nawaki, Dan...dívajte sa. Nesklamem vás.
OMJ...k tomuto sa nepriznávam. Dobre, dobre tak priznávam keď už je tam moja prezývka...xD Proste som len chcela niečo napísať o Tsunade ale no...
Prosím komenty!
Uvidím čo poviete, podľa toho to tu buď nechám alebo zmažem...
pekné, pekné, veľmi pekné
asi tisíc krát lepšie ako tá moja prvá jednorázovka o tsunade a nawakim