Čo mám robiť? 01

Všade je ticho a tma. Z ničoho nič sa zo stredu dediny vznieslo k oblohe svetlo. Za ním sa vznieslo ďalšie, a ďalšie... Všetci sme začali veselo kričať a tlieskať. Spustili ohňostroj po ukončení vojny.
Všetko je také pekné. Naruto a Sasuke sú na žive. Sakura použila zakázané Jutsu a priviedla Nejiho späť medzi živých tak aby prežila aj ona. Všetci ninjovia zo všetkých zemí sú tu u nás v Konohe a spoločne oslavujeme konečný mier.
Ja, Shino, Kiba s Akamarom, Naruto, Sakura, Sai a Sasuke, Shikamaru, Ino a Chouji, Neji, Lee a Ten Ten. Dokonca aj Piesočný súrodenci. Všetci sedíme pri jednom stole a užívame si oslavu.
Všetci pripíjame na Naruta ako hrdinu, ktorý porazil Madaru a zachránil celý svet. Chlapci majú naliate Saké zatiaľ čo mi baby sme ostali račej pri kole. Chlapcom však radosť netrvala dlho, lebo prišla Tcunade-sama a Saké im vzala, takže si stihli dať len po jednom poháriku.
„Aspoň sa neopijete.“ Smiala sa Ino. A ostatné dievčatá sa k nej pridali. Ja som sa len jemne usmiala a nenápadne som pozorovala Naruta.
„Smola čo? Ale aspoň s vami nebudú problémy. Okrem toho, ešte nemáte vek na to, aby ste pili.“ Vysvetľovala Ten Ten.
„Veď dobre, kto tu vravel že sa chceme opiť? Iba sme si pripili na naše víťazstvo. Mohli ste si dať aj vy.“ Kiba bránil chlapskú česť a Akamaru súhlasne zaštekal.
„To je otrava.“ Shikamaru... kto iný?
„Ty si celá otrava. Toto je oslava. Bav sa trochu!“ Smiala sa Temari. Ešte aj keď je uvoľnená a smeje sa z nej ide rešpekt. Shikamaru len prevrátil očami a zasa sa všetci začali smiať. Teda všetci až na mňa, Sasukeho a Gaaru.
Sasuke sa predsa len rozhodol vrátiť. Ale je mi to jedno. Veď my sa vlastne ani nepoznáme. A ak si dobre pamätám tak sme sa nikdy ani nerozprávali.
„Héj Hinata! Usmej sa trochu!“ Zakričal na mňa Naruto a ja som očervenela. Našťastie som si tvár skryla za Ten Ten, ktorá si ku mne prisadla.
„Dýchaj Hinata. A skús sa usmiať.“ Povzbudzovala ma Ten Ten. Poslúchla som ju a nahodila jemný úsmev.
„Ja som hladný. Poďme si niečo objednať.“ Chouji. Ten je hladný vždy.
„Veď sme teraz dojedli a ty si zjedol tri porcie. Ako môžeš byť stále hladný?“ Kričala po ňom Ino. Chouji sa zatváril urazene a zvrtol od nej hlavu.
„Majte sa ľudia. Idem si zabehať.“ Lee. Kto iný by si šiel zabehať počas oslavy? Okrem toho sa mu na lícach urobili červené fľaky. Lee naozaj neznesie ani pohárik alkoholu. Pousmiala som sa. Ja neznesiem tiež ani pohárik, ale ja som dievča. Ja piť nemienim. Pokrútila som hlavou.
„Deje sa niečo?“ Opýtal sa ma Neji.
„Nie, nič sa nedeje.“ Odpovedala som mu tichým hláskom a on kývol hlavou na znak porozumenia.
„Dobre. Ja už asi pôjdem tiež.“ Povedal Neji a postavil sa na odchod.
„Počkaj nás!“ Zakričal za ním Kankuro. Kazekage a jeho súrodenci idú byť dva týždne u nás v Hyuga sídle. Je to na prianie Tsunade-sama. Kagovia budú ešte prejedávať otázky mieru a tak každého z Kagov ubytovala niekde v rodinách. Netuším kde sú ubytovaní ostatní, ale Kazekage je u nás. Mne to je jedno. Kazekage je síce v mojom veku, ale nikdy sme sa nerozprávali. Myslím že ani nevie moje meno.
Je zavčas rána, a všetci sa začali poberať domov. Ja sa však nikam neponáhľam. Keď už všetci odišli, ja som sa rozhodla ísť sa prejsť. Chcem si vychutnať ten pocit, že je konečne po vojne.
Z hlboka som sa nadýchla a načerpala do pľúc čerstvý vzduch. Do nosa mi udrela vôňa kvetov. Bola som na lúke. Poobzerala som sa naokolo a uvidela som veľký kameň. Sadla som si naň a oči uprela k oblohe. Nikdy v živote som nevidela na oblohe toľko hviezd ako teraz. Objala som si kolena, zavrela oči a nechala jemný vánok, aby sa mi hral s vlasmi. Otvorila som oči a postavila sa na zem. Mala by som ísť domov. Všetci už odišli domov. Na ulici nikoho nevidím. Pomaly začína svitať.
Zabočila som, a uvidela Naruta skrytého za stromom s kyticou kvetov v ruke. Urobila som pár krokov späť a pozorovala ho. Čo tu robí? Pozrela som sa lepšie, a uvidela som, že aj on niekoho sleduje. Nie tak niekoho ako Sakuru, ako inak. Tie kvety sú určite pre ňu. Chce sa mi plakať. Ani som si to neuvedomila a po líci sa mi skotúľala slzy.
Naruto ľúbi ju. Viem to, no nedokážem sa s tým zmieriť. Utrela som si slzy. Počkať! Sakura je tam so Sasukem? Áno to je ona a Sasuke. Čo tam robia? Sasuke sa naklonil k Sakure a... pobozkali sa. Narutovi vypadla kytica z ruky a rýchlo sa pozrel mojím smerom. Zbadal ma! Otočila som sa a utekala preč. Bežala som čo mi sily stačili. Zastavila som sa na lúke, na ktorej som bola pred chvíľou. Obzrela som sa za seba a nikoho som nevidela. Vydýchla som si a pozrela sa pred seba. To som robiť nemala.
„Hinata. Prečo predo mnou utekáš?“ Bol to Naruto. Srdce sa mi rozbúchalo a ja som ustúpila pár krokov vzad. Pozrela som sa do zeme a nervózne si začala o seba ťukať ukazováky. Musím sa tohto zvyku zbaviť.
„J-ja nie. Ja len...“ Nedopovedala som. Hlas sa mi zlomil. Opatrne som sa neho pozrela kútikom oka. Tvár mal veselú a na tvári mu hral úsmev. Odvážila som sa a pozrela sa na neho poriadne.
„Hinata.“ Prišiel ku mne bližšie. Zdvihol ruku, a mal v nej kyticu kvetov, ktorá mu pred chvíľou vypadla. „Milujem ťa.“ Povedal s úsmevom. Čo?
„Čo?“ Počula som dobre?
„Milujem ťa Hinata.“ Povedal Naruto znova. Ešte raz...Čo? On ma miluje? Mňa? A čo Sakura? Oh, tá ma Sasukeho, tak už som mu zrazu dobra aj ja? Stále na mňa hľadel tými krásnymi modrými očami a úsmevom na tvári.
„Ty ma miluješ? A čo Sakura? Ahá, tá miluje Sasukeho a aj on ju ako sme pred chvíľou videli.“ Kričala som na neho. Ani neviem kde sa to vo mne zobralo. Nikdy som na nikoho nezvýšila hlas a nie to ešte kričala. Bola som veľmi nahnevaná a urazená. Pozrela som sa na neho. Úsmev na jeho tvári sa stratil a vystriedal ho nechápavý výraz.
„Čo? Ja už Sakuru nemilujem, ja milujem teba!“
„A od kedy? Od kedy si videl ako sa Sakura bozkáva so Sasukem? Keďže ti to s ňou nevyšlo tak som ti dobrá už aj ja?“ Opýtala som sa so zdvihnutým obočím.
„Hinata. Čo to má znamenať? Práve som ti povedal že ťa milujem, tak prečo sem montuješ Sakuru? Čo s tým ma ona spoločné?“
„Čo s tým má ona spoločné? Všetko! Išiel si za ňou s kvetmi aby si jej vyznal lásku, ale keďže si ju videl so Sasukem, tak si si povedal, že ti budem stačiť aj ja! Myslíš si že som posledná chudera? Prečo mi to robíš?!“ Vravela som mu to už kľudným tónom. On sa na mňa nechápavo pozeral. Ako by to chcel popierať. Videla som to na vlastné oči ako mu vypadli kvety keď videl ako sa Sakura a Sasuke bozkávajú.
„Čo ti je? Tie kvety som kúpil pre teba. Chcel som ísť do Hyuga sídla za tebou. Tých dvoch som stretol náhodou. Zamiloval som sa do teba keď si mi dala facku vo vojne.“ Čo? On ma naozaj miluje? Naruto ma miluje?
„Ty ma vážne miluješ?“ Opýtala som sa a v očiach sa mi leskli slzy. Našťastie som ich zadržala. Pozrela som sa na neho a na jeho tvári sa znova objavil široký úsmev. Tiež som sa jemne usmiala.
„Jasné že ťa milujem. Prepáč mi že mi to trvalo tak dlho, kým som si to uvedomil. Ale je to v poriadku, ty ma predsa miluješ, teraz môžeme byť spolu.“ Vyvalila som na neho oči. Čo to povedal? Je to v poriadku?
„To myslíš vážne?“ Úsmev z mojej tváre sa vytratil. „Je to v poriadku? Mne sa nezdá že by to bolo v poriadku.“ Pozrel sa na mňa a keď videl že sa mračím nechápavo sa na mňa pozrel. „Vieš Naruto... Vlastne nevieš, aké to pre mňa bolo. Nevieš ako som sa cítila keď som sa snažila, aby si si ma aspoň všimol. Keď som pre teba plakala, lebo si si ma ledva všimol. Ja jediná som si ťa vážila a uznávala ťa, keď ťa ostatní brali len ako príťaž. Aké to bolo úžasné vedieť že miluješ Sakuru. A teraz čo odo mňa čakáš?“
Naruto na mňa pozrel a v jeho očiach som videla zvedavosť a obavy zároveň. „Myslíš si že teraz sa ti hodím okolo krku a budeme spolu? Myslíš si že stačí prísť so slovami milujem ťa a všetko bude ako z rozprávky? Sú to tie najkrajšie slová ktoré mi kto kedy povedal. Ani nevieš koľko krát som si priala, aby si mi ich povedal. No sú to len slova Naruto. Nikdy si mi nedokázal že ma miluješ. Nevravím že ma nemiluješ, ale pochop, že takto to nejde. Ak ma miluješ, tak mi to dokáž.“
Nechápala som kde sa vo mne tie slova vzali. Boli to tvrdé slová, ale pravdivé nanešťastie. Pozrela som sa na Naruta, a on sa díval do zeme. Ach Naruto... milujem ťa. Celý život som čakala, kým mi povieš že ma miluješ aj ty. Mala som sto chutí sa mu vrhnúť okolo krku a pobozkať ho.
Musela som však potlačiť tieto city a otočila som sa. Vykročila som na odchod, no Naruto ma chytil za ruku a pritiahol k sebe. Naše tváre boli od seba len pár centimetrov. Pozerali sme sa do očí. Vzdialenosť našich úst sa zmenšovala. Pobozká ma?