Uzumaki dvojičky - 53. Konečne niekto živý

Itachi s Kisamem utekali ako o závod. Lenže netrvalo dlho a narážali na prekážky. Zbrane mali ostré a boli rýchli. Lenže nepriateľov pribúdalo. Zastali.
„Čo teraz?"
„Susanoo."
Itachi aktivoval Susanoo. Schoval Kisameho dovnútra. Prebúral pod sebou zem. Zoskočili dole. Lenže tým si moc nepomohli. Na tej chodbe ich tam bolo snáď dvakrát viac ako hore. Chodba bola o niečo širšia, ale aj tak sa tam mali problém zmestiť.
„Suiton: Suishi no Jutsu."
Kisame to tam zaplavil. Pomohlo to. Živí mŕtvi sa tam topili. Pohybovať sa moc dobre nemohli. Tak mali tí dvaja o starosť menej. Lenže z vrchu začali padať ďalší ako hrušky. A to priamo na nich. Našťastie mal ešte Itachi aktivované Susanoo. Tak sa k nim nedostali.
„Suiton: Senjikizame."
Kisame vyvolal tisíc žralokov, ktorí požrali všetko čo sa dalo. Voda ustúpila. Lenže spredu sa blížila ďalšia vlna nepriateľov a zozadu padali zombíci z vrchného poschodia a blokovali ich.
„Len nie dole."
Tentoraz Itachi prebúral stenu napravo a vošli do nejakej miestnosti. Obidvaja z nej okamžite vybehli. Itachi prebúral stenu oproti. Táto miestnosť bola voľnejšia.
„Katon: Goukakyuu no Jutsu."
Itacih niektorých spálil, niektorých zabil s katanou od Susanoa.
„Stále tu však zostávajú tí z chodby a tí cez chodbu, z vedľajšej miestnosti," hovoril Kisame.
Itachi sa rozbehol k dverám, ktoré boli oproti vytvorenej diere v stene. Kisame na to nezareagoval a dostal sa von zo Susanoa. Itachi ho však zrušil neskôr.
„Suiton: Suijinheki no Jutsu."
Kisame postavil vodnú stenu, ale moc dobre netesnila. Dostávali sa cez ňu. Pomaly, ale isto.
„Suiton: Mizu rappa."
Vlna zmietla nepriateľov. Lenže ďalší sa tam objavili.
Itachi medzi tým otvoril dvere. Opatrne vystrčil hlavu. Pozrel napravo, naľavo. V milisekundu sa schoval za dvere. Vytiahol katanu, znovu otvoril dvere a odsekol tomu stvoreniu hlavu. Opäť vystrčil hlavu. Naľavo jeden nepriateľ, inak čisto. Dal znamenie Kisamemu. Ten začal šprintovať ku dverám. Prešiel nimi. Itachi hodil niekoľko kunaiov s výbušnými lístkami na zem. Vybuchli. Zem sa rozpadla a na tie stvorenia na spodnom poschodí spadol strop. Tie, čo ich prenasledovali spadli o poschodie nižšie. Itachi vyšiel na chodbu. Kisame zatiaľ zložil toho jedného.
„Teraz by sme mali byť na rovnakom poschodí ako Nagato s Naokim."
„Ak sa nedostali nižšie. Navyše išli na úplne inú stranu."

Tí dvaja teraz riešili iný problém. Za dverami boli stovky nemŕtvych a dobýjali sa dnu. Nagato držal dvere. Lenže oni ich rozbili a vopchali cez ne ruky dovnútra. Bolo len otázkou času, kedy ich zničia úplne.
„Musíme si prebúrať cestu. Niektorá stena musí ísť dole," hovoril Nagato.
Naoki ho však nevnímal.
„Naoki!"
„Zdrž ich! Snažím sa ich nejako vycítiť.
„Ale pohni!"
Nagato vytiahol čiernu tyč. Zabrúsil ju ako katanu a odsekol všetky ruky, ktoré trčali z dverí. Potom tam strčil svoju ruku.
„Sninra Tensei."
Odleteli.
„Doton: Doryuuheki."
„Na chvíľu ich to zdrží. Ale vedia, že sme tu, tak sa sem budú dobýjať a tú stenu zničia," hovoril Nagato.
„Mne to stačí."
Naoki sa snažil ich rozpoznať.
„Chcelo by to jedného z nich."
„To snáď nemyslíš vážne?"
Nagato sa však dal do toho. Rozbil svoju vytvorené stenu. Trochu zaleteli.
„Banshou Tenin."
Jedného ťahal k sebe. Na chvíľu ho ale pustil ne zem.
„Shinra Tensei."
Musel sa postarať o ostatných.
„Doton: Doryuuheki."
„Banshou Tenin."
Takmer zabudol ne toho jedného, ktorého sem dotiahol. Nagato mu odsekol ruky, nohy a čeľusť. Položil ho na chrbát.
„Teraz nám neublíži. Nemá nás ako pohryznúť ani poškriabať."
Naoki sa snažil prísť na rozdiel medzi ním a Nagatom. Na rozdiel v ich mozgoch.

„Mám to!" víťazoslávne zakričal po chvíli.
Akurát včas. Na útek odtiaľ. Stena bola zbúraná. Naoki rozbil ďalšiu. Prebúral sa do ďalšej miestnosti. Nagato vždy zacelil dieru. Takto to zopakovali ešte päťkrát. Raz sa dostali aj na chodbu. Vždy tam bolo prázdno, maximálne tam bol iba jeden. Tentoraz boli však v nejakej miestnosti. Bola úplne čistá. Neprirodzené.
„Tak ako?"
„Vírus v ich hlavách je vlastne obyčajná chrípka. Len bol dvakrát poupravený. Raz aby dokázal zabiť. A druhýkrát, aby ožili. Všetko je to robené prírodnou chakrou. Lenže ona sa zmenila na inú energiu. Ju som nemohol vycítiť. Teraz už to viem. A to vďaka tej prírodnej chakre. Lenže je jej tak málo, že to dokážem len na maximálne sto metrov a musím rozptýliť okolo seba prírodnú chakru. Našťastie to ide aj cez steny."
„Geniálne! Ako to vyzerá okolo nás."
„Bude to boj. Jediná cesta vedie naspäť. Lenže po chvíli by sme na nich natrafili opäť. A zmeniť trasu nemôžeme, lebo oni sú tam všade."
„Kde ich je najmenej?"
Naoki sa obrátil na miesto odkiaľ prišli. Ukázal na to miesto...
„...a doprava. Sú tam šiesti."
„Aspoň, že len toľko."
„Lenže na tá chodba je slepá a kebyže chceme ísť ďalej, tak narazíme na križovatku a tam je problém."
„Čo kebyže sa prebúrame do ďalšej miestnosti?
„Veľa šťastia! Sú tam dvere, ale miestnosť to nie je. Ale jama."
„Aká hlboká?"
„Nie moc, ale plná tých vecí. A nevieš či počas pádu nás niečo neprekvapí a nezomrieme počas neho."
„Na čo sme sem išli?"
„Čo asi robí Madara?" premýšľal Naoki a odbočil od témy.
„To ťa teraz zaujíma?"
„Čo ak je mŕtvy?
„To ho nedokážeš vycítiť?"
„Samotné kryštály zamedzujú, aby mohol ktokoľvek jeho chakru vycítiť. Navyše musí mať ešte niečo, čo mi blokuje ho vycítiť. Niečo silnejšie ako tie kryštály."
„Poďme radšej z tejto miestnosti preč."

Itachi s Kisamem blúdili po chodbách. Boli prekvapujúco prázdne.
„Čo to má byť?"
Lenže onedlho na niekoho natrafilo. Zjavne bol živý. Jeho biely plášť bol čistý. Čo by sa nedalo povedať, kebyže je mŕtvy.
„Tak tu sú tí záškodníci."
„Máme prvého!" povedal Kisame.
„Odtiaľto živí nevyjdete," povedal im.
„Niektorí to neprežijú. Máš pravdu. Ale s tým sme sem prišli," povedal mu Itachi.