*Zabudni na minulosť*

Bolesť, celé to bolo o nej.
Každá kvapka potu, čo som ju obetovala.
Každá slza, čo sa mi z oči vykotúľala.
Každá modrina od úderu, rezná rana od kunaju, odrenina od pádu.

Tým všetkým som si prešla, len kvôli tomu, aby som už nebola zbytočná. Tvrdo som trénovala. Tsunade-sama je výborný sensei. Jej tréningy sú náročné, ale užitočné. Chvíľami som nenávidela celý svet. Kolená sa mi podlamovali od únavy a čakala som, kedy to už moje telo nevydrží.

Ale fyzická bolesť, ktorou som si prešla, sa zďaleka nevyrovnala bolesti, ktorú som nosila v sebe. Dúfala som, že na teba zabudnem. Keď nie po dňoch, tak po týždňoch, a keď nie po týždňoch, tak po mesiacoch... Proste, že keď vydržím, už ma pomyslenie na Sasukeho Uchihu trýzniť nebude.

Pravdou bolo, že som si na bolesť iba zvykla. Zvykla som si na zaspávanie z plačom nad minulosťou,aj na pocit osamelosti a prázdnotu v srdci.
Avšak do nekonečna to takto nejde. Už som sa o to veľa krát pokúšala. Nikdy som na neho ale nezabudla. Tento krát už musím. Dokážem to! Opakovala som si. Nikomu nepomôžem, keď sa budem ľutovať a plakať pre niekoho, kto už možno ani nevie, že existujem. A tréningy s Tsunade-sama, mi v tom pomohli. Všetky pocity som v nich utopila.

Až teraz, keď už Sasuke nie je zmyslom môjho života, sa môžem stať pravým ninjou.

Obdobie je pokojné. Nekonajú sa žiadne krvavé boje, v ktorých by musel lekársky ninja kriesiť našich, ani misie, kde by potrebovali moju pomoc. No ja som veľmi chcela poskytnúť. Tak ma zasvätili do diplomatického jednania s Pieskovou. Mojou úlohou bolo: doručiť zmluvy o neútočení a vzájomnej ochrane. Prízvukovali mi, aké je to dôležité, že v dohode sa nesmie nič meniť a aby som preto urobila všetko, čo je v mojich silách, samozrejme bez použitia hrubej sily na Kazekageho, aby bola piata Hokage spokojná.

Niekde začať treba, pomyslela som si a vydala sa na cestu. Je to stále lepšie ako sedieť na mieste a čakať, kedy niekto z Akatsuki zaútočí a mňa budú potrebovať v nemocnici. Nezdalo sa mi nijak náročne. Počkať kým Kazekage Gaara podpíše zmluvu a ísť domou. Preto ma prekvapilo, čo povedal, keď si ju prečítal.

„Sakura... chcem urobiť všetko pre to, aby boli Listová a Piesková spojenci, avšak pre dobro našich obyvateľov nesúhlasím s piatym bodom zmluvy.“
„Si Kazekage - tvoji ľudia sú pre teba prirodzene na prvom mieste. Ukáž mi presne s čim nesúhlasíš a pozriem sa na to.“ povedala som a podišla som bližšie ku stolu. Gaara mi naznačil, že sa môžem prísť pozrieť. Znova raz som si prečítala piaty bod, ktorý žiadala Tsunade-sama.
„Piata by si len chcela byť istá, že nerobíš poza jej chrbát niečo nekalé. Preto požaduje byť informovaná o vašich misiách. Určite sa vieme dohodnúť.“ položila som mu ruku na rameno a keď sa na mňa pozrel, usmiala som sa.

Nesmiem dopustiť, aby Piesková od dohody odstúpila. Nesmiem vedenie sklamať! Musím čo najrýchlejšie niečo vymyslieť, ale... nedokážem sa sústrediť. Pozerá sa na mňa tými hlbokými, svetlo modrými očami. Takto blízko som pri ňom ešte nikdy nebola. Jeho tajomnosť ma začala priťahovať ako magnet. Vždy bol záhadný, ale nikdy som si neuvedomila, že ma to tak vzrušuje.

Ani som si neuvedomila ako a začali sme sa ku sebe nakláňať. Už som cítila jeho dych. Naše tváre sú od seba už len pár centimetrov a vzdialenosť sa stále zmenšuje. Bližšie a bližšie.. Z tejto vzdialenosti by som rozoznala aký koľ vek pohyb jeho očí, ale on ich stále upiera na mňa. Je pokojný, vyrovnaný. Ešte päť centimetrov... štyri... tri... dva... a už je to tu.

Naše pery sa stretli. Jemne letmo. Pomaly-pomaličky, sa roztvárali a nič už nezabránilo stretu aj našich jazykov. Mojim telom začala prúdiť vášeň, akú som ešte necítila. Bozky sa stali intenzívnejšie.

Chcel viac. Pomaly sa postavil, dal mi ruky na pás, zdvihol ma a položil na stôl, za ktorým pred tým sedel. On ostal stáť tesne predo mnou. Zakvačila som s nohy okolo jeho pása. Naše pery sa od seba ani na sekundu neoddialili, až teraz, keď ma zatlačil dozadu. Ľahla som si na stôl, Gaara najprv rozopol moje tričko a potom nežne prešiel jazykom od hrudníku, cez krk, až po sánku. Nedokážem ani opísať moje pocity v tom momente.

Z tranzu nás oboch vytrhlo až búchanie na dvere. Rýchlo som ho pustila, zoskočila zo stola a rukou si prebehla rozstrapatené vlasy. Gaara sa usadil do kresla, otočil ku dverám a zakričal: „vstúpte!“
„Máme problém. Na južnej bráne sa objavil nepriateľ. Žiadam o povolenie isť ho zlikvidovať.“ bola to Temari. Vyzerala, že má veľmi naponáhlo. Zrejme to bude vážny problém.

„Nie, pôjdem ja. Zatiaľ zaveď Sakuru do izby, nech si oddýchne.“ zrušil jej návrh Gaara.
To už som sa rozhodla ozvať aj ja: „Vlastne, by som vám možno mohla viac pomôcť v nemocnici. Ak máte nejakých pacientov, pozriem sa na nich nech tu nie som zbytočne.“
„Ako chceš. Temari ťa tam zavedie.“ nenamietal.

Zrazu bolo po romantike. Vlastne nechápem, čo ma to napadlo. A ešte sa mi to aj tak veľmi páčilo. To nič odčiním to pomocou chorým. Temari ma zaviedla na oddelenie intenzívnej starostlivosti. Mali tam niekoľkých ťažko ranených a zopár chorých. Prečítala som si lekársku správu jedného z pacientov a rovno sa pustila do zastavovania vnútorného krvácania.

„Čo ste s Gaarom riešili?“ začala vyzvedať Temari.
„O-o-o čom to h-hovoríš?“ začervenali sa mi líca a v mojom hlase bola evidentná rozpačitosť.
„Pre niečo ťa sem poslali nie?“ začudovala sa.
„Jáj áno. Som tu ohľadom vzájomnej ochrany Listovej a Pieskovej.“ vychrlila som jedným dychom. Kameň mi spadol zo srdca, že sa nejde vŕtať v tom medzi mnou a Gaarom. Neviem totiž, čo by som jej povedala. Sama sa v tom teraz nevyznám.
„A ako to vyzerá?“ opýtala sa po chvíli.
„Gaara má nejaké výhrady, ale myslím že sa vieme dohodnúť.“ diplomaticky som jej odvetila.

Ďalej som sa už naplno venovala pacientovi. Zašila som mu natrhnutú slezinu, vyliečila rany a dala obklady na povrchové zranenia. Do večera sa mi podarilo vyliečiť 4 ranených. To mi ale už začala dochádzať čakra. Radšej som sa teda rozhodla, že to odložím na zajtra. Neviem kedy bude mať Kazekage čas, znova sa pozrieť na dohodu. Pravdepodobne ešte bojuje na Južnej bráne. Nemala by som na neho myslieť. Narobí to iba problémy. Ale nemôžem si pomôcť, stále na neho aj tak myslím.

Odobrala som sa na izbu, ktorú mi pridelili v dobre môjho pobytu tu. Vybalila som si veci a rozhodla sa, že dneska pôjdem skôr spať, aby som bola na zajtra čerstvá. Zrazu ma však niekto objal zozadu okolo pása. Zľakla som sa, lebo som nepočula odsúvanie dverí, ani kroky. Nevedela som, čo mám robiť bola som v šoku – úplne v pomykove. Nebola som sa schopná ani pohnúť. Čo to ma byť??

No jasné! Gaara sa vrátil z južnej brány. Boj sa skončil a prišiel za mnou. To je od neho milé.
„Ach, Gaara som strašne rada, že už si tu. Kto bol problémom na Južnej bráne?“ spýtala som sa celá vytešená z návratu Kazekageho.
„Sakura...“ ozvalo sa.

Ten hlas. Je v mojej hlave? Alebo žeby nie? Žeby za mnou naozaj stál ON?
Nie nie, to nie je možné. ON je niekde na ceste za svojou pomstou.Ďaleko odo mňa. Či? Zvedavosť vo mne narastá. Kto presne stojí za mojim chrbtom a ruky má na mojom páse? Otočila som sa.

„Sasuke... Si to naozaj ty?“ hlesla som.
Zodvihla som ruku a dotkla sa jeho tváre. Pokožku mal studenú a bledú, ako vždy. Prešlo tak veľa času, ale keď teraz na neho pozerám, cítim sa akoby sa nič nezmenilo. Na chvíľku som sa mysľou preniesla do doby pred tromi rokmi. Ako Tým 7 plnil misie a ja som trávila všetok čas s ním. V skutočnosti sa zmenilo takmer všetko. Obaja sme dosť vyrástli, vyspeli, zosilneli... a hlavne, som prestala dýchať len pre neho.

„Ja som bol ten problém na Južnej bráne.“ prerušil moje myšlienkové pochody.
„Kde je Gaara??“ až teraz mi začalo dochádzať, čo sa vlastne deje naokolo.
„Náš boj bol tvrdý. Keď si mysleli že ma odohnali, brali Gaaru do nemocnice.“ odvetil bez záujmu.

Rýchlo som dala od neho ruku preč a chcela som ísť do nemocnice, no Sasuke mi chytil ruku a zastavil ma.
„Pusť ma, idem ho vyšetriť!!“ zvýšila som hlas, ale neznelo to vôbec výhražne - naopak. Vďaka tomu, ako sa mi hlas triasol, to znelo skôr zúfalo. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale on moju ruku zvieral pevne. Dokonca ma to až bolelo, ale nechcela som aby to vedel, tak som mu len s hnevom pozrela so očí. Tie jeho boli chladné. Nebol v nich žiaden cit. „Pusť ma počuješ?!“ opäť som sa pokúsila sa mu vytrhnúť.

On nepovedal nič. Len si druhou rukou stiahol latku z ramena a odhalil hlbokú, krvavú ranu.
„Vyšetri mňa.“ rozkázal.
„Pridal si sa k Akatsuki! Nebudem ti pomáhať!“ opäť som sa pokúsila zvýšiť hlas.
„Vylieč mi tú ranu.“ Zopakoval mi to, akoby som mu nerozumela. Výraz jeho tváre sa nezmenil, ale poznám ho dosť dlho nato, aby som vedela, že týmto vzdorom som ho rozčúlila.
„Nie!“ Na okamih mi pustil ruku ktorú zvieral, ale chytil ma pod krk a pritlačil k najbližšej stene.

To už som sa začala poriadne báť. Sasukeho pri ceste za cieľom niekto ako ja nedokáže zastaviť. Čo urobí?? Ublíži mi??
Zrazu ma vyrušilo niečo, čo som nečakala vôbec – pobozkal ma.

Sasuke Uchiha ma pobozkal!
Snívala som o tom veľa rokov. Dúfala som v to. Ale on nejavil ani najmenší záujem. A teraz?
Konečne som prestala myslieť len a len na neho a on si sem len tak príde, akoby sa nechumelilo a strčí mi jazyk do úst.

Keď to chcel, mal to urobiť v dobe, kedy som ho milovala! Teraz sa mi doslova hnusil. Jeho bozky boli temné a chladné. Zďaleka sa nevyrovnali jemným, ale vášnivým Gaarovým. Vošla do mňa zlosť. Sasuke mu ublížil! Pozbierala som všetku silu čo mi ostávala a Sasukeho odstrčila. „Vypadni!!“ zakričala som a prešmykla sa k dverám. Odsunula ich a bežala rovno do nemocnice.

„Gaara!“ skríkla som, keď som ho zbadala napojeného na infúzie, ležať v nadštandardnej izbe oddelenia intenzívnej starostlivosti, kde som ešte pred par hodinami liečila ranených.

„Sa-ku-ra bol tam. Sasuke útočil. Zas-tavili sme ho.“ pomaly odvetil Kazekage z pieskovej. Bolo zjavné, že mu každé slovo spôsobuje bolesti.
„Ja viem, ja viem. Pssst, šetri sily. Vyliečim ťa.“ položila som mu ruku na líce. Tú istú ruku, čo pred nedávnom chytila tvár Sasukeho. Avšak tento krát som necítila žiaden strach, ani chlad a odpor.
„Už to nie je potrebné. Jeho stav je stabilizovaný. Ale môžete tu ostať s Kazekagem, ak si to bude želať.“ oznámil mi lekár, ktorý sa o neho pravdepodobne staral. Vydýchla som si.
„O-staň so mnou pro-sím.“ žiadal Gaara.

Lekár odišiel a nechal nás samých. Chytila som Gaarovu obviazanú ruku do dlaní a sadla si na stoličku, vedľa postele. Nastalo ticho. Bála som sa hocičo povedať. Po rozume mi behali stovky slov a viet, ktoré by som mu chcela povedať, ale nevedela som ako začať. Ani som si neuvedomila, kedy mi z očí začali tiecť slzy. Už som neplakala od žiaľu za Sasukem, ani kvôli tomu, aká som na nepoužiteľná. Jediné čo ma trápilo bol Gaara. Nikto iný. Kvap, kvap. Jedna po druhej, slzy padali na biele nemocničné lôžko.

„Sakura nep-lač už to bude dobré.“ láskyplne sa ma snažil utíšiť. Jeho slová mi hladili dušu.
Bože už to nevydržím. On je úplne iný ako Sasuke. To on - Gaara je ten na kom mi skutočne zaleží, preto mu nemôžem klamať. Nemôžem sa tváriť že sa nič nestalo. Ale kde začať?

„Vieš... on bol za mnou... žiadal ma o vyliečenie rán... pobozkal ma... “ začala som, ale liezlo to zo mňa ako z chlpatej deky. Slová som habkala a vôbec to nedávalo zmysel.
„Stále ho miluješ?“ Kazekage pochopil, o čo sa jedná.
„Milovala som ho od detstva. Bol stredom môjho sveta. Ale on sa stále iba hnal za pomstou. Bola som jeho tieňom, pozorovala ho, ale nemohla ho mať. Bolo pre mňa veľmi ťažké, zabudnúť na takého človeka... Napriek tomu všetkému, keď sa dnes objavil v mojej izbe, bol si ty ten, za ktorým som túžila ísť.“ vybalila som naňho celý príbeh.
„Ostaň so mnou v Pieskovej. Milujem ťa.“ povedal a s ťažkosťami dal dlaň na moju ruku.
„Nič by ma nepotešilo viac, ako môcť byť s tebou.“

Dík všetkým, ktorí si to prečítali celé. Ospravedlňujem sa, keď som niekde urobila chybu.
Dúfam, že sa vám moja prvá FF páčila.
Prosím, píšte do komentárov vaše názory na ňu, nech viem či sa mi oplatí písať ďalšie.