Monštrum

Naruto.
Naruto.
Naničhodník.

Pocit úzkosti v hrudi. Bolesť.

Monštrum. Tvrdil snáď niekto, že to nie je pravda?

Áno. Iruka.

Klamár. Je to klamár. Never mu. Tento svet je plný klamárov.

Sklopil zrak. Štípali ho oči.

Nie si výnimočný. Monštrum ako monštrum, si len jedným v poradí. Čoskoro zmizneš. Nikto si to ani len nevšimne.

To nie je pravda.

Klamár. Si klamár, Naruto.

Raz budem Hokage. Potom ma uvidia. Uvidia ma.

Vidia ťa už teraz. Pozerajú na teba cez prsty.

To nie je pravda.

Klamár. Si veľmi zlý klamár.

Nenávisť. Zášť. Hnus. Pohľady všetkých tých ľudí ho pomaly zatláčali hlbšie do temnoty.
Kto tvrdil, že je detstvo najšťastnejším obdobím v živote človeka? Hlupák. Bezstarostné detstvo, svet plný lásky. Klam.

Nenávisť. Keď zmizneš, nikto nebude smútiť.

Všimnú si. Nie som neviditeľný.

No stále si iba tieň. Nikto nemá rád tiene. Tiene ťa ticho prenasledujú, pripomínajú ti, že si iba jedným z mnohých. A ty si iba jedným z mnohých.
Zmizneš. Nikto nebude smútiť.

Si klamár, Kyuubi. Sakramentsky dobrý klamár.

Naruto.
Naruto.
Úbohý, úbohý chlapec.

Vybehol do chladnej noci. Tiene. Tiene v tme nevidno.
Vzhliadol na oblohu. Prečo musel v tú noc svietiť mesiac? Pozrel na svoje ruky. Zistil, že ani mesačná žiara neprekryje krikľavú červeň preliatej krvi.

Uteč, zbabelec. Zabijú ťa. Ako si ty zabil ich.

Nie. To som nebol ja.

Hahaha... Oh, Naruto. Úbohý chlapec.

Chytil sa za hlavu. Padol na kolená, čelom zaryl do zeme. Kyuubiho hlas pálil. Pálil, ničil, trhal ho na kusy.
Zvlhli mu oči.

Ja. Ty. Ja. Ty. Ty. Ty...
Pre nich si iba ty. Tiene tieň nemajú.
Sme jedno.

Hlasy v diaľke. Volali mená. Samé neznáme mená. Nezačul medzi nimi to svoje.

Uteč. Zlynčujú ťa. Ako si ty zlynčoval ich.

Pozdvihol hlavu. Pozrel na svoje roztrasené ruky.

Nie... Nie, daj to preč!

Hahahaha–

Krv na jeho rukách sa začala vytrácať. Vsiakla do jeho pokožky, stiekla po jeho dlaniach, vyparila sa do vzduchu. Nezostala po nej ani stopa.

Klamár. Kyuubi bol kráľom klamárov.

Vráť sa tam. Vráť sa tam a dokonči to. Zaslúžia si to.

Nie. Nie.

Hlúpy, hlúpy chlapec. Už volajú, nepočuješ? Idú si po teba. Idú si po monštrum.

Prídu na to, kto je pravé monštrum.

Oni vidia iba to zjavné.

V tom prípade som neviditeľný.

Si iba hlupák. Oh, tak pochabý malý chlapec. Si iba jeden z mnohých. Nahraditeľný. Nepodstatný.
Nenávidený.

Umrieš, nikto nevyroní slzu. Uteč.

Alebo ich všetkých zabi.

Maska. Udrela ho do tváre. Starý pán – muž, čo ich vyrábal, nad ním ohrnul hornú peru. Zhnusene.
Matky. Milujúce ženy starostlivo upravili svoje deti, oprášili ich pieskom zašpinené ramená, pohladili po líci a potom pozreli na Naruta.
Cez neho.
Rýchlo chytili deti za ručičky a odtiahli ich preč.
Chlapec. Tmavé oči, tmavé vlasy, neprístupná tvár. Tichý. Mrzutý.
Milovaný.
Urobil k nemu krok – on ustúpil. Otočil sa, odkráčal.
Šepot. Ohováranie. Bolí to. Ten chlapec, to je monštrum. Musíme sa ho zbaviť.
Bieda a hlad, samota a strach. Deň čo deň, noc čo noc, chvíľa čo chvíľa.
Náhlivé kroky, pridusené výkriky, buchot dverí. Nie je kam utiecť.
To monštrum treba zničiť.

Spomienky. Nikdy sa ich nezbavíš.
Prijmi ich! Prijmi to! Prestaň sa vzpierať!
Už to konečne UROB!

Stanem sa Hokagem.

Hahahaha!!!
Ty tomu skutočne veríš? Po tom všetkom?
Tvoje ruky. Pozri sa na ne...

Zhrozene sklopil zrak. Jeho dlane sa stále topili v krvi.
Tá krv nikdy nezmizla. Bola tam stále. Už od počiatku.

Čo je skutočnosť a čo lož?

Zabijú ťa. Kto by chcel slúžiť monštru?

Uteč. Zabi ich. Uteč!

,,Nechaj ma na pokoji!“ skríkol Naruto. Pocítil sucho v hrdle.

Hlasy v diaľke utíchli. Hlasy v diaľke našli svoj cieľ a vydali sa k nemu.

Už nemáš čo stratiť.
Pomsti sa!

Neprestal kývať hlavou.
Protest... bol zbytočný.

Zabi, zabi, zabi, zabi, zabi, zabi-

Čiasi hlava sa objavila vo dverách. Čiesi oči, hľadiace z podlahy, vzhliadli k Narutovi. Z ich viečok padala krv.

Ukonči to, Naruto. Zabi ho!

Tie oči na neho hľadeli. Na neho, nie cez neho. Vŕtali sa mu cez lebku, hovorili k nemu.

Muž natiahol zoslabnutú ruku. Prosba o pomoc.

Ľútosť? Bola to ľútosť? Natiahol sa za rukou, pevne stisol dlaň.

Naivný chlapec.

,,Som tu,“ šepol Naruto. Jeho hlas bol slabý.

Ten pohľad – Naruto vedel, že naň nikdy nezabudne.

Dotyk dlaní sa zmenil v bolesť. Hánky na zoslabnutej ruke zbeleli, kosti sa roztriasli. V zmätených modrých očiach sa zračil bôľ.

,,To monštrum...“ zachrčal muž nenávistne ,,...treba zničiť.“

Ako náhle naposledy vydýchol, sa Narutovo srdce roztrieštilo na tisíce kúskov. Jeho duša umrela a jeho nádej odišla spolu s ňou.
Mužove prázdne oči stále hľadeli priamo na neho. Bol to boj dvoch prázdnych pohľadov.

Naruto.

Kyuubiho hlas znel v tichu ako ďaleká ozvena.

Hlasy. Boli čoraz bližšie. Čo kričali, to Naruto nevedel. Slová mu viac nedávali zmysel.

Vytiahol kunai. Cítil, ako sa mu chladný kov zachvel v dlani. Prázdne oči hľadeli na muža, no videli iba prázdnotu.
Bodol. Raz, dvakrát, trikrát. Krv ostriekala jeho tvár.

Najprv náhlivé kroky, potom ho niekto odtiahol do dažďa.

,,Je to monštrum, pozrite naňho!“ zneli výkriky.

Prázdno. Videl iba prázdno. Oslepol?

,,To monštrum ste stvorili vy.“

Ticho. Pohoršené, znechutené, nekonečné.

Preťal ho iba silný hrom a diabolský smiech.

Dobrý chlapec...