Nikai 09

9.Kapitola: Musím!

Prekonať hranice ľudských možností možno len z vynaložením veľkého úsilia a vôle. Vôľa, to je vlastne sila!
-TABEI JUNKO

,,Musím... Musím... Musím!“
Omini si tie slová opakovala stále dookola.
Keby prestala čo len na chvíľu vedela, že by mohla spadnúť, spomaliť či dokonca zastať.
Bežala bez prestávky odvtedy, ako opustila zakrvavené ulice Amegakure no Sato. To bolo niekedy okolo obeda a teraz bola hlboká noc. Ľudské telo snáď ani nebolo na také výkony stavané, ale Omini o tom nevedela, alebo skôr nechcela vedieť. Keby si čo len na chvíľku pripustila, že už nevládze, zastala by. A ona musela utekať ďalej.
Omini už dávno prestala dôverovať v samú seba a okolo nej nebol nik, kto by menoval jej dobré vlastnosti. Ale keby sa niekto taký našiel, ako prvé by určite povedal: Pevná vôľa. To jej vôľa jej nedovoľovala zakopnúť, a keď už aj zakopla, nedovolila jej spadnúť. To vôľa jej nedovoľovala zaklapnúť budík a prevrátiť sa na druhý bok, keď bolo treba ísť do školy. Vôľa jej nedovoľovala ukončiť tréning v polovici, nech bola akokoľvek unavená. Vôľa jej nedovoľovala niečo nedokončiť.
Iný človek by takýto šialený beh už možno dávno vzdal, ale Omini mala vôľu, ktorá jej nikdy nedovolila vzdať sa.
Napriek všetkému odhodlaniu, sa jej beh pomaly menil na klus. Pri každom výdychu jej z úst vyletel obláčik pary, ktorý jej na chvíľu zahmlil zrak – noc bola skutočne studená. Mesiac bol takmer úplne ukrytý za mrakmi a v tej tme aj jej vlasy vyzerali čierne. Viali za ňou ako závoj a splývali s nocou.
,,Nie... Musím! Kvôli Konohe!“
Rytmus Omininých nôh sa znovu zvýšil. Kvôli Konohe... Znelo to pekne. Ale hlboko vo svojom vnútri Omini vedela, že nebeží kvôli Konohe. Bežala kvôli svojej vlastnej dedina a hlavne kvôli sebe samej.
Prečo?
Pretože chcela, aby poznali jej meno.
Od malička Omini cítila, že ľudia nepoznajú jej meno. Bola pre nich len „Dcéra veľkej Amekage“. Aj Hideyoshi bol spočiatku len „Synom Yasua-dono“, no časom získal uznanie aj meno. To preto, lebo Hideyoshi mal talent. Kekkei genkai v sebe prebudil, keď mal päť rokov. Vždy bol vo všetkom perfektný. Ak nie najlepší, rozhodne minimálne perfektný určite. Dokonalý, múdry, silný Hideyoshi-kun, pýcha Amegakure no Sato. Nemálo ľudí verilo, že práve on sa stane po Odyn Amekagem. No Omini bola úplný opak. Kekkei genkai sa u nej ešte aj teraz prejavovala takmer nulovo, na Ninjutsu nemala talent a na Taijutsu zase telo. A o Genjutsu bolo v jej prípade škoda hovoriť. Postupom času sa ,,Dcéra veľkej Amekage“ menila na „Ten nepodarok z klanu Arushanti“. Samozrejme, nik sa to neodvážil povedať nahlas, no Omini to cítila. Cítila, ako na ňu ľudia hľadia, akoby tam ani nebola, ako po nej skĺznu pohľadom. A cítila, ako ňou deti opovrhujú. Vždy, keď sa s nimi chcela hrať, zrazu mali všetci niečo dôležité na práci. Áno, vždy sa slušne ospravedlnili, no potom sa len chladne pozdravili a vždy odišli. Vždy nakoniec ostala sama. A čím viac bola sama, tým viac svoj čas zapĺňala tréningom. Bola lepšia, bola silnejšia, ale nik okrem nej to nevidel. Vždy, keď mala starostlivo nacvičené jutsu predviesť pred triedou, deti si začali šepkať a vysielali k nej posmešné pohľady. Čakali, čo zase urobí zle. Bolo jedno, ako dobre to jutsu vedela. Vždy jej vzali poslednú štipku sebavedomia, kolená sa jej roztriasli a nahromadená chakra sa rozplynula vo vzduchu. Tak to vždy skončilo.
Ale teraz, teraz mohla dokázať, že aj ona si zaslúži svoje meno.
Zaobchádzali s ňou už od malička, akoby ani nebola človekom. Skôr nejakou vecou, vzácnou, na ktorú musia dávať pozor a chrániť ju, ale ktorá je vcelku zbytočná. Ako kvetina, ktorá rastie v tieni. V tieni iných ľudí – svojich spolužiakov, bratranca, vlastnej mamy. Museli sa o ňu starať, aby aj v tom tieni vyrástla. Ale nikomu nezáležalo na tom, ako rastie. Či kvitne, alebo ostávajú jej kvety v pukoch. Nik sa nestaral ani o to, či vôbec má nejaké púčiky, ktoré by stáli za to rozviť sa. Dôležité bolo len, aby rástla.
Omini sa zmocňovala čoraz väčšia únava. Snažila sa na to nemyslieť, ale stačila malá zámienka na zastavenie, a zastavila by. Potom taká zámienka aj prišla.
Musela v tej tme už veľmi zle vidieť na cestu, pretože sa pred ňou sčista-jasna objavila rieka. A Omini vedela, že na ceste do Konohy nemala byť žiadna rieka. A toto bola rieka, ako sa patrí. Hučala do noci a tým dávala jasne najavo, že si nepraje aby ju niekto sa čo len pokúsil prekročiť. Omini sa obzrela najprv doprava, potom doľava, v nádeji že uvidí niečo ako most. Ani náhodou.
Potom pozrela znovu na rieku. Vyzerala byť pekne hlboká, prebrodiť ju neprichádzalo do úvahy. A preplávať už vôbec nie. Dravý prúd by ju zaiste ihneď strhol.
Omini sa zhlboka nadýchla a ustúpila pár krokov dozadu. Teraz, alebo nikdy!
Omini vystrela ruky pred seba a spojila ukazováky a prostredníky, ostatné prsty skrčila. Potom ruky pritisla dlaňami k sebe a sústredila sa.
Králik, ovca, potkan, opica...
,,Sousetsu no Jutsu (technika mrázu a zimy)!“ vykríkla Omini, priložila si dlane k ústam a z celej sily fúkla. A... nič sa nestalo.
Výsledkom Jutsu malo byť zmrazenie akejkoľvek tekutiny, no Omini tak trochu od začiatku vedela, že to nemá zmysel. Maximum, čo dokázala urobiť s vodou. bolo to, že niekoľko jej kvapiek zdvihla do vzduchu. A to v Amegakure dokázalo aj malé dieťa. Isteže. Bola to predsa dedina Dažďa. Manipulácia s vodou bola úplnou samozrejmosťou. Klan Arushanti však mal okrem toho aj tú schopnosť, že okrem dokonalého ovládania vodného živlu vedeli tekutinu dostať do akéhokoľvek skupenstva. Hmla, mráz či sneh, zmena skupenstva vody tvorila základ väčšiny ich tajných Jutsu. Ale čo z toho, že Omini toto všetko vedela. Ona svoju Kekkei genkai značne nezvládala.
Znechutene sa odvrátila od rieky a klesla na kolená do vlhkej trávy.
Kvôli Konohe...
,,Veď tých ľudí ani nepoznám...“ zašepkala sama pre seba, jej viečka sa zavreli a telo konečne vypovedalo službu.

Ani poriadne neviem ako, no zrazu som môjmu cieľu bližšie a bližšie. Áno, neviem ako to viem, ale Konoha je už blízko. Hustý les pomaly redne a pomedzi stromy čoraz silnejšie presvitá akási červená žiara, o to jasnejšia, že v tmavej noci je jediným zdrojom svetla. Zrazu sa moja radosť z prekonania všetkých tých prekážok zmenší a miesto nej moje vnútro zaplní zvláštny, nepríjemný pocit. Stromy sú ešte stále husto pri sebe a darmo naťahujem krk, nemôžem dovidieť, čo alebo kto je zdrojom tej červenej žiary. Zrýchlim, ešte trochu, ešte kúsok...
Nemala som to radšej vidieť.
Konoha tu nie je. Miesto nej sú len plamene, veľké, žiariace plamene. Už ani nie je poznať, že pod nimi sa nachádzala jedna z najväčších ninja dedín aká kedy existovala, ale darmo sa plamene a dym snažia zakryť svoje hrozné dielo. Ja viem, že tam Konoha bola. Cítim sa strašne, tak strašne... Napriek všetkému sa prinútim prijsť bližšie. Až teraz vidím, že pred plameňmi jasne žiaria siluety dvoch postáv. Nevidím im do tvárí, sú ku mne obrátení chrbtom ako dva tmavé tiene, svedkovia katastrofy, ktorá sa tu odohrala. Podídem ešte bližšie. Naraz sa obe postavy obrátia ku mne. Je to dievča a chlapec, nie sú starší odo mňa.
,,Si pomalá,“ prehovorilo dievča. Prizriem sa jej bližšie – má oblečené svetlooranžové šaty po kolená, na oboch bokoch má dlhé rozparky siahajúce až ku koncu stehien. Svetlé vlasy má zapletené do vrkoča, dlhšieho ako sú moje vlasy. ,,Sú mŕtvi, chápeš? Všetci sú mŕtvi!!“
,,Ostali sme len my,“ dodal chlapec, tmavovlasý v modrom tričku. ,,Nik iný, iba my. Môžeme vôbec niečo urobiť? Sami?“
Všetci sú mŕtvi... Ostali sme len my... Slová akoby prichádzali z veľkej diaľky. Ale keď konečne dorazili, vrezávali sa mi do mozgu, čoraz hlbšie a hlbšie a hlbšie...

Omini sa zobudila celá spotená. Občas mávala nočné mory, pravdaže, ale tejto sa nič nevyrovnalo. Pozrela na oblohu cítiac, ako jej po chrbte steká studený pot. Ešte len začínalo svitať. Spala nanajvýš pár hodín. A teraz už nezaspí určite.
Omini sa pomaličky postavila, celé telo mala stuhnuté, ale ignorovala to. Dovliekla sa k rieke a zahľadela sa na ňu, akoby dúfala, že prúd sa za ten čas zázračne zmenšil. Nič také sa nestalo.
,,Kvôli Konohe...“ keď si Omini spomenula na svoj sen, zamrazilo ju. Musí... sa... ponáhľať.
Omini znovu spojila prsty oboch rúk a sústredila sa, tak silne ako snáď ešte nikdy. Priam cítila, ako chakra vyviera z jej tela a krúži okolo nej.
Králik, ovca, potkan, opica...
,,Sousetsu no Jutsu (technika zimy a mrázu).“
Omini zo zavretými očami priložila dlane k ústam a fúkla. Očakávala, že jej skrehnuté prsty zahreje teplý dych, ale nič také sa nestalo. Miesto toho jej ešte viac ozimeli. Opatrne otvorila oči, stále vyfukujúc vzduch zo svojich pľúc. Jej dych bol striebristosivý a miesto toho, aby stúpol hore, v úzkom prúde smeroval k rieke. Keď sa v jej pľúcach už nenašiel žiadny vzduch, ktorý by mohla dať zo seba von, zhlboka sa nadýchla. Potom vykročila k rieke a pozrela dolu.
Omini nemohla uveriť vlastným očiam. Miesto kalnej vody sa v slabom svetle derúcom sa spoza horizontu trblietal ľad.
,,Jupííí!!!“ vykríkla a poskočila si. A potom znovu a znovu.
Keď sa ako-tak upokojila, opatrne siahla rukou na ľad. Bol skutočný. Potom, rovnako opatrne, naň siahla nohou a postavila sa. Nebol len skutočný. Bol aj pevný. Omini tak celkom neverila vlastným schopnostiam a tak po ňom radšej rýchlo prebehla na druhú stranu. Nebol to tak celkom zlý nápad. V okamihu, ako obe nohy položila na zem, ľad začal pukať a voda si hľadala cestu von z ľadového väzenia.
Skôr, ako sa však voda vyvalila von, Omini už bola ďaleko. Musela sa ponáhľať.
Kvôli uznaniu dedinčanov? Nie.
Kvôli sebe samej? Ani.
Tentokrát, tentokrát utekala naozaj kvôli Konohe. Musela sa ponáhľať. Každú chvíľu mohlo byť neskoro. Musela sa ponáhľať. Čo tak skúsiť skratku?
Neskôr si Omini vypestovala slušnú fóbiu zo skratiek. Pretože skratka ku Konohe – to bol začiatok všetkých problémov.