Perfect world - 2. kapitola

Hlas

Pršalo. Vzduch bol jedovatý, všade sa vznášala zelená para, cez ktorú matne presvitali červenkasté lúče zapadajúceho slnka. Vyvrátila som hlavu spolu s rukami k oblohe. Kvapky dopadali na moju tvár, zasyčali a zanechávali po sebe rozožratú kožu. Bolelo to, ale po chvíli sa mi rany stále zahojili. Z mojich prstov chvíľami nebolo nič, len kostnaté články. Zvláštny pocit. Bolo to fascinujúce.
Silný vietor náhle prečistil skazený vzduch a prestalo pršať. Ktosi ma zozadu zabalil do plášťa.
„Znova si si zničila oblečenie.“
„Kabuto-sama?“ otočila som sa k nemu a pridržala si plášť. „Ospravedlňujem sa.“ Pokľakla som. Pohladil ma po vlasoch.
„Moja malá Ame je stále zvedavá, čo?“ usmial sa svojim zákerným hadím úsmevom. Zdvihla som hlavu a zahľadela sa na jeho šupinatú tvár.

„Moja malá Ame.“ Otvorená náruč, známi úsmev. Tvár s okuliarmi, šedé vlasy, tmavá miestnosť...

„Je neskoro. Mala by si sa vrátiť.“ Precitla som späť do reality. Kabutova ruka mi hladila tvár.
„Áno, Kabuto-sama,“ šepla som a postavila sa. V hlave mi stále rezonoval ten obraz. Žeby to boli...spomienky? Zatočila sa mi hlava.
„Dávaj pozor.“ Chytil ma. Zhlboka som sa nadýchla. Nechápala som, ale po tvári mi tiekli slzy. Ruky sa mi takmer samovoľne zdvihli o ovinuli sa okolo Kabuta. Počula som, ako sa zachechtal.
„To je v poriadku,“ zašepkal a oplatil mi objatie. Hrdlo mi zvierala úzkosť, vzlykla som. Ale prečo?
„Pšššt,“ začal ma tíšiť a výskať ma vo vlasoch. Horela mi hruď, v hlave mi dunelo.
„Kabuto! Kabuto, hľadaj ma!“ v hlave sa mi ozval detský hlas, plný nadšenia a smiechu. „Budeme navždy spolu!“
„Navždy spolu...“ zopakovala som, s očami plnými sĺz. Cítila som, ako ma zmáha únava.
„Som pri tebe,“ započula som ešte jeho hlas, než som upadla do ríše snov.

„Kabuto, hľadaj ma!“ Hlas prichádzal z veľkej diaľky a jeho ozvena sa ozývala ešte dlho.
Kiež by sa to dalo vrátiť.
Čo...? Kto si?
Ja som ty a ty si ja.
Nerozumiem.
Sme jedno. To on nás stvoril.
On? Stvoril?
Nepamätáš sa na to, nemôžeš.
Prečo?

Otvorila som oči. Cítila som, že ležím na posteli, v miestnosti, kde horelo svetlo sviečky. Sadla som si a v tu ranu mi do hlavy vystrelila prudká bolesť.
„Čo to do čerta...?“ zastonala som. Ľahla som si späť a predlaktím si zakryla oči. Chrbtom mi prebehla husia koža.
Čo to bolo za hlas?
„Ame,“ prehovoril ktosi. Ame? Ah iste...tak sa volám. Teda...myslím. Ach, Bože, to je bolesť!
Započula som zavretie dverí a ticho. Znepokojivé ticho. Prinútilo ma to znova si sadnúť. Pred dverami stál muž v maske v čiernom plášti. Už som ho videla, poznám ho. Určite.
„Čo chcete?“ opýtala som sa. Svetlo sviečky sa zakolísalo. Sledovala som toho muža, ako tam stál a nehýbal sa. Spod masky sa mu lesklo červené oko.
„Čo chcete? “ zopakovala som otázku už trochu znepokojene a zovrela v dlani prestieradlo. „Rada by som bola sama.“
„Dnes si nejaká odvážna,“ poznamenal trochu ironicky. To je dobré alebo zlé? Začal sa ku mne približovať.
„Nikdy som neveril, že ju na tomto svete ešte uvidím,“ začal, „nie po tom, čo som jej mŕtve telo objímal v náručí.“
„Ju? Koho ju?“ zamračila som sa. Bol čím ďalej tým bližšie.
„Si jej dokonalá kópia,“ povedal, ignorujúc moju otázku. Koho jej?! „Rovnaké oči, vlasy, tvár.“ Jeho ruka v čiernej rukavici sa mi priblížila k tvári. Odtiahla som sa.
„Prepáčte, ale neviem o čom hovoríte. Neviem, kto ste, tak prosím odíďte,“ požiadala som rázne.
„Nevieš, kto som?“ zopakoval s trochou prekvapenia. Zakývala som hlavou na súhlas a zamračila sa.
„Hmpf.“ Náhle som sa ocitla pod ním, pričom ruky som mala spútané jeho dlaňou nad hlavou. „Prestaň sa so mnou hrať, Ame.“
„Ja sa s vami nehrám!“ zakňučala som a snažila sa vymaniť z jeho zovretia. Stuhla som, keď som videla, že si rozopína plášť.
„Nie!“ zakričala som a začala sa zmietať. Mal ohromnú silu. „Nie! Pusť ma!“ Jeho ruka mi prešla po boku a cez celé stehno, nadvihol si masku a priblížil sa mi ku krku. Striaslo ma, do očí sa mi nahrnuli slzy. „Pusť ma!!“ Zázrakom sa mi podarilo ho kopnúť do brucha. Neváhala som a využila príležitosť k úteku. Vybehla som do chodby, srdce mi bilo ako o život.
„Kde to som?“ zarazila som sa, keď som utekala temnotou. Nič som nevidela, len som cítila kamene pod nohami.
„Ame!“ započula som za mnou jeho krik. „Ame! Vráť sa!“ Ani náhodou...Zrýchlila som. „Rin!“
To je tvoje meno.
Zase ty?!
Chceš sa odtiaľ dostať, alebo nie?
Chcem, kamkoľvek od toho blázna!
Povediem ťa...
Zabočila som doprava. Jaskyňa bola veľká a plná chodieb. Jeden by sa v nej ľahko stratil. V diaľke som zazrela svetlo. Východ. Vybehla som von, oslepili ma slnečné lúče. Bolo ráno. Nezastavila som na dlho, rozbehla som sa ďalej, inak by ma ľahko dohonil.

Zastavila som ďaleko od jaskyne, v púšti.
Striasli sme ho. Tu hľadať nebude. Zatiaľ.
Vďaka ti, aj keď neviem kto, alebo čo si. Zachránila si ma.
Je ti dúfam jasné, že sa k nemu budeš musieť vrátiť.
Čože?! Prečo?
Je tvoj pán. A môj tiež.
Pán? Ja nemám žiadneho pána.
Máš. Stvoriteľa a jeho.
Stvoriteľa a... prečo stále hovoríš v hádankách?!
Nehovorím.
...Ja sa tam nevrátim...
Musíš. Nemáš kam ísť.
Kdekoľvek je lepšie, než tam!
Vravím, nakoniec sa tam aj tak vrátiš. Si pre to stvorená.
Stvorené...stále hovoríš, akoby som ani nebola človek.
Si človek. Ale si iná.
Hm...akoby som si to do teraz nevšimla, keď mi nejaký hlas straší v hlave.