Nikai 08

8. Kapitola: Sľub, ktorý som nemohla splniť

Aj keď mám zviazané nohy, môžem s tým ísť ďalej. Môžem to ukradnúť a zmocniť sa toho, ale aj tak to nebudem ja. Tak aký to má zmysel? Proste len pôjdem... ďalej.
-ASIAN KUNG-FU GENERATION

Omini kráčala do akadémie a premýšľala. Hlavu mala sklopenú a či takmer zatvorené, ale nebála sa, že by mohla do niekoho vraziť. Väčšina ľudí sa ukryla vo svojich domoch, ulice bili celkom prázdne. Vzduch bol dusný a ťažký. Blížila sa búrka.
Už len dve ulice ju delili od akadémie. Omini podvedome zabočila doľava, miesto doprava. Radšej šla okľukou, akoby mala prejsť tou uličkou, kde sa minulý týždeň Mashin a Gohan postavili do cesty jej snu. A aj sa im ho podarilo zničiť. Omini ako jediná nezložila skúšku ninjov a musela akadémiu opakovať. To bolo pred šiestimi dňami.
Omini premýšľala, či už sú Hayuri, Toro a Hideyoshi v Konohe. Vedela, že cesta tam trvá zhruba tri dni, ale skupinám, ktoré viedla Milli-sensei, cesta väčšinou zabrala dvojnásobok času. Napadlo ju, že by ich tam trebárs mohli ísť niekedy navštíviť. Túžila vidieť dedinu, ktorá mala hlavy svojich Hokagov vytesané do skaly. Túžila vidieť ninjov, o ktorých sa tvrdilo, že sú najlepší. A túžila vidieť Tsunade-samu, Hokage, ktorá písala najvtipnejšie listy. Omini sa vždy podarilo ukradnúť tie listy z maminho stola. Vedela, že by to nemala robiť, ale nemohla sa toho zvyku zbaviť. Okrem toho, kradla len listy z Konohy, tie z ostatných dedín ju nezaujímali. Len Hokage bola výnimočná. Povrávalo sa, že má už cez sedemdesiat rokov, ale stále sršala energiou a také boli aj jej listy. Hokage sa nikdy nedávala nikým obmedzovať, poúčať, urážať a rozhodne si nedávala servítku pred ústa. Keď niekomu chcela vynadať, vynadala mu bez ohľadu na to, aký to bol dôležitý človek. Omini jej listy zbožňovala. Vždy ju vedeli rozosmiať.
Hútajúc nielen nad týmto, no i inými vecami si Omini ani nevšimla, že pred ňou niekto stojí. Až kým doňho nevrazila. Zdvihla hlavu, očakávajúc že jej vynadajú. Ale nič také sa nestalo. Muž, ktorému vzhliadla do tváre sa napodiv usmieval.
Ale nebol to príjemný úsmev. Celá tá tvár nebola vôbec príjemná.
Mal líca biele ako sneh a neľútostné čierne oči , ktorých pohľad ju bolel. Vlasy myšacej hnedej farby mu padali do tváre, boli dlhé asi do pol chrbta. Na sebe mal voľné modrasté kimono v páse stiahnuté čiernym obi.
,,Ahoj,“ prehovoril sípavým hlasom. Rozprával, akoby ho každé slovo stálo obrovskú námahu. ,,Povieš mi, kde by som našiel Arushanti Odyn?“
To nebola otázka, ktorú by Omini chcela zodpovedať a rozhodne nie tomuto mužovi. Rozhliadla sa po únikovej ceste, no žiadna tam nebola. Tam, kde predtým bola prázdna ulica, stáli ninjovia. Desiatky ninjov.
Takmer všetci mali oblečené biele kimoná s čiernou obrubou odstrihnuté nad kolenami a úzke čierne nohavice. Omini zbadala dvoch či troch oblečených ináč. Mali na sebe čierne plášte s červenými mrakmi. Omini urobila prvú vec, ktorá ju napadla. Začala prenikavo jačať z plných pľúc. Ťažko povedať, či to bolo to najmúdrejšie rozhodnutie, ale upútala pozornosť.
Pozornosť dedinčanov, ukrytých vo svojich domoch.
A pozornosť ninjov stojacich okolo nej. Vrhli sa na ňu všetci odrazu. Omini si bola istá, že tváre niektorých z nich videla v brožúrke hľadaných ninjov, ale nemala čas si ich dobre obzrieť. Výhľad jej zastrelo čosi hladké a lesklé. Čosi, čo podozrivo pripomínalo zrkadlo.
Za ňou sa ozvalo tichučké syčanie a Omini sa zvrtla na päte. Okolo nej vírili drobné kvapôčky vody, ktoré sa sústredili v kruhu vytvorenom zo zrkadiel a postupne vytvárali siluetu postavy.
,,Yasuo-oji!“ vykríkla Omini, ale nie prekvapene. Len jej mama a strýko ovládali Makyou. Dokonca ani Hideyoshi ho nevedel.
,,Omini,“ prehovoril k nej strýko. ,,Dobre počúvaj. Keď dám preč zrkadlá, uvoľním ti cestu. Utekaj rovno za mamou a povedz jej, čo sa deje. Rozumieš?“
Omini vážne prikývla. Hlas Yasua-oji znel ustarostene, tváril sa síce odhodlane, no aj trochu vystrašene. To nebolo dobré znamenie. Kamenná tvár Yasua-oji sa rozpustila len vtedy, keď sa dialo niečo naozaj dôležité.
,,Dávaj si pozor, Omi,“ povedal jej ticho a spojil ukazováky oboch rúk.
,,Kai,“ zamrmlal a zrkadlá okolo nich zmizli.
Omini ešte nestačila zazrieť tváre neznámych votrelcov a už za sebou počula strýkov hlas.
,,Suiton: Tajuu Kankentsusen No Jutsu (Vodný element: Technika násobného gejzíru)!“
Tých nešťastníkov, ktorí mali tú smolu že stáli v okruhu piatich metrov od Yasua, odhodili prúdy vody, ktoré znenazdanie vytryskli spod zeme. Yasuo mal pravdu. Cesta bola voľná.
,,Bež!“
A tak sa rozbehla.
Mama by mala byť o tomto čase v kancelárii, ktorá bola nanešťastie na druhom konci dediny.
Omini chcela ísť najkratšou možnou cestou, ale to nebolo jednoduché. Hneď prvá ulička bola zatarasená telami i živými, bojujúcimi ninjami.
Nestrácala čas premýšľaním, otočila sa a bežala inou cestou. Vyhýbala sa bojujúcim dvojiciam i hlúčikom, bezvládnym telám, pohodeným zbraniam. Tenisky mala od krvi šmykľavé a oči plné sĺz. Čo ak medzi tými mŕtvymi boli aj ľudia, ktorých poznala? Jej susedia, spolužiaci... A čo ak aj Yasuo-oji...
Utrela si oči opakom ruky a zrýchlila. Za sebou začula dupot.
Obrátila sa a siahla po kunai, no vytiahnuť ho nestačila. Videla len záplavu červenkastých vlasov a povievajúce bielo-čierne kimono. Niekto ju silno udrel zozadu do hlavy, svet sa s ňou zatočil a ona spadla na zem. Dupot stíchol tak rýchlo ako aj prišiel.
Pokúsila sa zdvihnúť, no dosiahla len to, že sa prevrátila na chrbát. Nad sebou uvidela vývesnú tabuľu akéhosi podniku. Bol na nej biely drak a pod ním ozdobnými kanji napísané: Shiroryuu Ryokan. Drevená doska bola postriekaná krvou, ktorá pomaly stekala dolu. Vyzeralo to, akoby drak ronil červené slzy.
Shiroryuu Ryokan...
Neboli tam raz na večeri? Ó áno, sedelo sa tam po stanom, na tatami. Boli to také pekné tatami. Modré.
Zvláštne, aké hlúpe, nepodstatné detaily sa nám niekedy vryjú do pamäti.
Predtým, ako sa Omini zmocnila temnota, uvedomila si že prší. Kvapky stekali po strechách, zmývali z ulíc krv. Ich klopkanie čiastočne prehlušovalo výkriky, plač a cinkot zbraní. Búrka konečne prišla. Ale to nebolo to najhoršie, čo dnes Omini mohlo stretnúť.

Nedokázala to. Jednoducho to nedokázala.
Keď videla, keď ho videla ako stojí nad troskami dediny...
Jej dediny.
Nedokázala sa mu postaviť. Čo to znamenalo? Aké to bude mať následky? Nedodržala svoj sľub. Preto teraz zaútočí na...
,,Nedodržiavaš sľuby, Odyn-chan. Teraz pôjdem, pôjdem a zničím Konohagakure no Sato. Lebo to, čo tu teraz vidíš nie je ani štvrtina našej sily! A potom sa vrátim sem, ukážem ti trosky dediny, ktorú si tak veľmi chcela chrániť. A zničím aj teba. To všetko by sa nemuselo stať, keby si sa mi postavila. Ale je neskoro. Príliš neskoro, čokoľvek naprávať. Sľuby sa musia dodržiavať. Počuješ Amekage? Kvôli tebe Konoha padne!“
Konoha padne... Konoha padne... Kvôli nej bude Konoha zničená...
,,Amekage-sama! Tá osoba, o ktorú ste žiadali, je pripravená si vás vypočuť!“
Odynine myšlienky prerušil mužský hlas.
,,Ďakujem, Chiino-san. Už to zvládnem sama, môžete ísť.“
Učiteľ sa jej mierne uklonil a zmizol za polozrúcanou budovou. Odyn vykročila opačným smerom.
Konoha padne... Kvôli tebe Konoha padne...
Bolo to už pár hodín, čo sa naposledy obrátil na prahu jej zničenej dediny a povedal tie slová, ale ona ešte stále nemohla vyhnať jeho sípavý hlas z hlavy.
Orochimaru... Prečo mal hnedé vlasy? Keď ho naposledy videla, boli čierne. Yasuo s ním chvíľu bojoval, bude vedieť viac. No ona dosiaľ nemala čas sa s ním porozprávať.
Odyn opatrne obchádzala trosky. Snažila sa pri tom nehľadieť okolo seba. Všade bola len bolesť, krv a smrť. Mohla za to ona? Ona ho sme priviedla. Ona nemala dosť síl ich ochrániť. Nemala dokonca ani dosť síl sa mu postaviť. Bolo to zbytočné. Všetko bolo zbytočné.
Odyn vošla do nemocnice.
Nemocnica v Amegakure bola pomerne nová a ako sa ukázalo aj pomerne pevná. Ostala takmer nepoškodená, čo bolo dobre. Veľmi dobre. Nemocnica bola celkom plná. Zranených bolo, našťastie oveľa viac ako mŕtvych. Odyn sa každú chvíľu musela pritisnúť ku stene, pretože okolo nej plnou rýchlosťou prefrčalo hneď niekoľko zdravotníkov s nosítkami. Stále nachádzali nových zranených. Pod troskymi, v domoch... Všade. Odyn ďakovala nebesiam za svojho brata. Yasuo prevzal velenie a vďaka jeho chladnej hlave záchranné práce prebiehali rýchlo a systematicky.
Odyn vstúpila do malinkej izbičky, kam ju nasmeroval jeden zo zdravotníkov. Izbička bola omietnutá na bielo, stála v nej jediná biela posteľ s perinami v bielych obliečkach. Jej dcéra stála pri okne a jej červené tričko v tej belobe len tak žiarilo. Keď Omini začula vrznutie dverí otočila sa a uprela na mamu pohľad svetlomodrých očí. Odyn jej v nich uvidela strach zmiešaný so zvedavosťou. Zastala uprostred izby a rozmýšľala, čo jej povie.
,,Sadni si,“ dostala zo seba napokon a ukázala na posteľ. Omini sa poslušne usadila.
Posteľ bola dosť vysoká, preto nohami nedočiahla na zem a tak nimi nepokojne pohojdávala sem a tam. Odyn si uvedomila, aká jej je dcéra v skutočnosti malá.
,,Om, máme problém...“
,,Všimla som si. Čo presne sa tam vonku deje? Zdravotníci mi nič nechceli povedať.“
,,Čo sa deje?“ mama na ňu pozrela smutnými očami. ,,Zaútočili na nás. Prišli sme asi o štvrtinu ninjov.“
,,Tí čo útočili... Sú silní...“ zašepkala Omini.
,,To sú. A to nebola ani štvrtina ich sily. Ďalším cieľom je Konoha. A na tú zaútočia plnou silou. Nás chceli len postrašiť.“
,,Čo mám urobiť?“ Omini neomylným šiestym zmyslom vytušila, že bude nasledovať prosba. Rozkaz. Žiadosť.
Mama jej pozrela priamo do očí.
,,Pôjdeš do Konohy. Varuješ ich.“
Omini vytreštila modré okále.
,,Ale veď nie som ninja,“ namietla chabo.
,,Viem. Ale my pôjdeme Konohe tiež pomôcť. A na to potrebujem práve všetkých ninjov. Neviem, koho by som poslala a tebe verím. Nám chvíľu potrvá, kým sa dáme dokopy. Ale im tiež. Zhromaždiť a presunúť niekam takú veľkú silu, to zaberie pár dní. Máš náskok. Ale ty ho nepotrebuješ, si malá a rýchla. Pôjdeš do Konohy, ešte hneď teraz. Povieš im, aby sa pripravili.“
Omini sa zahniezdila na posteli, ale v očiach jej svietilo odhodlanie.
,,Fajn. Idem sa zbaliť,“ pozrela na mamu. Odyn prikývla.
Omini zoskočila z postele, po dlážke zo svetlého dreva precupkala ku dverám a otvorila ich.
,,Zanedlho sa uvidíme,“ povedala ticho a dvere sa za ňou zabuchli.
,,Veľa šťastia,“ zašepkala Odyn a pozrela na posteľ. Čistulinká biela plachta bola ešte pokrčená, ako tam Omini sedela. So vzdychom sa posadila na posteľ a pružiny pod jej váhou zastonali. Uprela pohľad na bielu stenu pred sebou. O chvíľu jej pred očami začali tancovať pestrofarebné fliačiky. Nevedela, ako dlho tam sedela, no zrazu sa dvere otvorili.
,,Yasuo,“ povedala bez toho, aby sa ne neho pozrela. Jej brat zastal pred ňou.
,,Orochimaru... Čo sa mu stalo?“
,,Ukážem ti to.“
Odyn zdvihla zrak a nechala Yasua, aby sa hnedými očami vpil do tých jej, len o chlp tmavších. Hoci bojoval s Orochimarom len krátko, získal pomerne dosť z jeho spomienok. A teraz to ukazoval Odyn. Obrázky, farby, zvuky. Celé to trvalo len pár sekúnd.
,,Ten ninja... Ten Uchiha... On ho takmer...“
,,Áno. Musí to byť hrozné, prežiť vlastnú smrť, nemyslíš? Počuj, si si istá, že bol dobrý nápad poslať tam Omini? Nemusí to byť také jednoduché,“ povedal bezvýrazne.
,,Nesťažuj mi to!“ takmer zafňukala Odyn a zložila hlavu do dlaní.
,,Prepáč,“ zamrmlal Yasuo.
,,Nie, ty prepáč. Je mi to ľúto. Je mi to tak strašne ľuto! Bojím sa. A ani neviem čoho. Snáď toho sľubu? Neviem. Nemôžem ho splniť. Načo som niečo sľubovala, keď sa tom uteraz nedokážem postaviť zoči-voči? A moju zbabelosť si odnesú tí, ktorých sa to vôbec netýka.“