Best friends 2

Celú noc som iba premýšľala a na spánok som ani nepomyslela.
Myslel to vážne? Hovoril to vôbec mne? A ak aj áno, nespôsobil jeho slová alkohol?
Uvažovala som aj nad tým, že pôjdem domov, pretože som nevedela, čo mám robiť, keď sa zobudí, no vonku bola tma a navyše ma jeho pravidelné dýchanie a zasnený výraz na tvári upokojovali.
Odrazu sa však ozvalo jemné klopanie na dvere, ktoré po chvíli prešlo do silného trieskania a k tomu sa pridal aj dobre známy hlas.
„Naruto, si doma?“ kričala Sakura.
Sakura! Na ňu som úplne zabudla, veď ona s Narutom chodí a včerajšia pusa nebola veľmi čestná voči nej.
Vtedy ma však postihol ďalší šok- Naruto otvoril oči a zmätene sa obzeral po izbe.
„Čo sa to deje?“ spýtal sa, no keď začul Sakurin hlas, jeho výraz dokazoval, že nie je bez výčitiek.
Pozrel sa na mňa a ja som vedela, že mu môžem takto spôsobiť problémy, preto som si pobrala všetky moje veci a vybrala som sa preč oknom.
„Hin, prepáč mi to...“ povedal s ľútosťou na tvári a ja som len pokrútila hlavou, zatiaľ čo som už skákala z okna.
To som však vôbec nečakala, že Sakura sa mi postaví do cesty.
„Ty! Čo tu robíš?“ spýtala sa a zazerala na mňa.
Vedela som, že si to vysvetlí inak, ako to bolo, preto, som jej chcela vysvetliť pravdu, no to už mi zmizla z očí a bežala cez Konohu preklínajúc mňa aj Naruta.
Na rozdiel odo mňa, čo som tam zaskočene a nehybne stála, sa Naruto rozbehol za ňou:
„Sakura, počkaj ma! Nie je to tak, ako si myslíš!“
Takže som zostala teraz úplne sama a všetko bolo ešte horšie, než predtým.
...
Dni ubiehali strašne pomaly. Alebo to boli mesiace? Sama neviem, pretože boli bez neho prázdne.
Vlastne som v nič nedúfala, ja som neočakávala nič viac, stačilo mi byť len s ním. Bol to môj kyslík, ale takto som prestala dýchať.
Každé ráno som vstávala a naivne som čakala, že za mnou príde, no vedela som, že sa mi to nesplní. Avšak aj tak mi táto nádej dávala dôvod žiť.
„Hinata, čo ten výraz?“ spýtal sa ma Kiba a vytrhol ma z mojich myšlienok.
„Nič, len som málo spala...“ povedala som už automaticky prvú lož, čo mi napadla.
„No jasné...“ zahundral, ale ja som jeho slová nevnímala.
Z misie sme sa rozlúčili a ja som bola opäť pohrúžená do svojich myšlienok, keď odrazu...
Oproti mne na ulici kráčal ON.
Prvý môj reflex bol- tváriť sa, že ho nevidím a obísť ho čo najväčšou okľukou.
Hlavu som sklonila a rýchlym krokom som vykročila.
Srdce mi strašne búchalo, ale nie z chôdze a vrátila sa mi o trochu lepšia nálada. Stačilo mi, že som ho videla. To mi stačilo, či nie?
„Hinata!“ ozval sa krik za mnou a ja som chôdzu zrýchlila priamo úmerne tlkotu môjho srdca.
„Hin!“
Ešte stihnem utiecť, vravela som si, no to už ma chytil za rameno, tak som musela zastaviť.
Pomaly som sa otočila a presvedčila som sa, že som sa mýlila. Nestačilo mi ho len vidieť.
„Ty... ma ignoruješ?“ spýtal sa zaskočene, keď sa trochu vydýchal.
„Nie, ja som ťa nevidela,“ zaklamala som.
„No si nemysli, že ma oklameš, ja dobre viem, kedy hovoríš pravdu a kedy nie...“ hovoril teraz už trochu nahnevane.
„Ja len...“ vzdychla som si „nechcem ti to viac pokaziť.“
„Čo myslíš?“ nechápal.
„No však tebe a Sakure, ja vám nechcem stáť v ceste...“
„Ale, prosím ťa... Ty nám vôbec...“
„Nie, teraz zasa neklam ty!“ skočila som mu do reči.
Na chvíľu nastalo ticho.
„Tak ako je to medzi vami?“ spýtala som sa, keď som sa trochu upokojila.
Naruto najskôr nahodil svoj úsmev, ale nevydržal to.
„Ona ma nechce vidieť,“ zlomil sa mu hlas a rýchlo ma objal.
Cítila som, ako mi plače do chrbta.
„Je to moja chyba...“ povedala som potichu.
„Nie, nie je... ale... prečo nemôže byť všetko v poriadku? Prečo sa to všetko takto pokazilo?“
„To bude dobré...“ hovorila som, ale upokojovala som skôr seba.
„Nebude! Aj keď mi odpustí, tak sa ty a ja nebudeme toľko stretávať! A ja ťa potrebujem! Si moja kamarátka, vždy mi pomáhaš, vždy si pri mne!“
„Kamarátka...“ zopakovala som a čudovala som sa, ako takéto obyčajné slovo dokáže rozťať moje srdce.
„Ale prečo?“ Prečo ti Sakura zakázala sa so mnou baviť?“ spýtala som sa, pretože ma to zaujímalo a navyše som chcela predošlú tému zahovoriť.
„Ja som ti to povedal?“ chytil sa za hlavu.
Vtedy mi zhasla nádej, že ak si nepamätá toto, tak ani ten bozk.
„No zrejme žiarli,“ povedal potichu.
Môj prekvapený výraz takto nemohol vidieť a bola som aj rada. Možno Sakura vie, čo k Narutovi cítim.
„Ale veď nemá na čo...“ zašepkala som, no zdalo sa mi, ako by som to nehovorila ja, pretože som vedela, že je to lož.
„Myslíš?“ spýtal sa pochybovačným tónom a úplne ma tým vyviedol z miery.
Zostala som ticho, avšak on pokračoval.
„A čo potom tá pusa?“ spýtal sa.
Rozbúchalo sa mi srdce a musela som sa mu pozrieť do očí, ako sa tvári, ale on ma začal bozkávať.
Pridala som sa, veď to bol ako krásny sen, dokonca som sa musela držať späť, no spomenula som si na Sakuru, a tak som sa odtiahla a bez slova som sa vybrala domov.
„Počkaj, Hin! Prepáč!“ kričal, ale ja som sa neobzerala späť...
...
A tak som opäť prežívala prázdne dni. Vedela som, že s ním byť nemôžem, no ako vždy som dúfala, že ho aspoň stretnem, ale to by nebol život, kebyže sa všetko deje podľa našich predstáv.
Stretla som však niekoho neočakávaného, a pritom tak dôležitého- Sakuru.
Myslela som, že ma nenávidí, no pozdravila ma a trochu sa usmiala.
Vtedy som vedela, že keď sa na mňa nehnevá, isto sú opäť spolu.
„Ako sa máš?“ spýtala sa, a tak som sa k nej pristavila.
„Dobre,“ zaváhala som „a čo ty?“
Sakura si vzdychla: „Bývalo aj lepšie...“
„Niečo sa stalo?“ spýtala som sa.
Videla som na nej, že váha, či mi to má povedať, no nakoniec sa rozhodla, že bude zrejme lepšie nič nezamlčať.
„S Narutom sme sa rozišli,“ povedala nie veľmi nadšene a dosť ma tým prekvapila.
„To nebola jeho chyba, to ja som tam ostala a nič sa medzi...“ začala som, no ona mi skočila do reči:
„Nechaj to tak, to je jedno... Proste je koniec...“
„Ale- ale Naruto, on ťa miluje, tak aspoň pre neho to urob... Určite sa teraz má hrozne,“ uvažovala som, a vôbec sa mi tá predstava nepáčila.
„To máš pravdu. Má sa strašne, takého som ho v živote nevidela,“ prikyvovala Sakura.
„No tak vidíš, tak...“
„Ale nie kvôli mne, baka! To kvôli tebe, že vraj si ho odmietla! Mne budeš hovoriť, čo mám robiť a sama si všetko pokazila!“
„Ako to myslíš?“ nechápala som.
„No predsa, že má depresie kvôli tebe! Celý čas , čo som u neho bola sa mi sťažoval, že si pokazil s tebou aj priateľstvo, na ktorom mu veľmi záležalo!“ Sakura rozčuľovala sa a ja som z jej tónu cítila aj závisť.
Neváhala som a rozbehla som sa k jeho domu.
„Vďaka!“ zakričala som ešte na Sakuru.
Dobehla som k jeho dverám a búchala som ako o život a všetko sa mi to zdalo ako sen.
Pomaly otvoril dvere a v odraze slnka vyzeral ako anjel. Jeho zdeprimovaný pohľad sa náhle zmenil na plný šťastia.
Na nič som nečakala a bleskovo som ho objala, že ani nestačil nič povedať.
Po chvíli mlčania sa ozval:
„Prepáč..“
„Za čo sa ospravedlňuješ?“ nechápala som, veď sme boli opäť spolu, to bola jediná dôležitá vec v tej chvíli.
„Ja... vtedy som ťa nechcel vystrašiť.. Budeme priatelia, neboj sa, nebudem od teba žiadať viac, naozaj.“
Odtiahla som sa od neho a chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, o čom hovorí.
„Počkaj... ty ma....“ ťažko som si to len predstavovala, a už vôbec som to nedokázala vysloviť.
„Áno...“ začervenal sa „ale netráp sa! Vôbec sa netráp, ja to prežijem, vôbec ti nedám pocítiť, že...“
No ja som to už nevydržala a skočila som na neho až som ho takmer zhodila na zem. Našťastie udržal nás oboch na nohách a ja som ho začala bozkávať. No tento krát bez výčitiek a bez obáv zo sklamania, pretože on sa pridal, aj keď zmätene.
„Čo to má byť?“ spýtal sa po chvíli prekvapeným tónom.
„Veď aj ja ťa milujem! To si si doteraz nevšimol?“ vyčítavo som sa spýtala, no mierny hnev ma prešiel, pretože som si nadšene uvedomovala, aký je krásny svet.
„Ale... ty ... ja... to naozaj? Ale ty si si mohla tiež viac všímať!“ koktajúc povedal prvú vec, ktorá mu napadla.
„Ja? Veď ty si stále ospevoval Sakuru a mne si povedal, že ma berieš ako kamarátku... Ako som si ja mala z tohto domyslieť, že by si mohol cítiť niečo ku mne?“ vyslovila som po prvý krát myšlienky, ktoré ma dovtedy trápili.
„Vždy som ťa miloval, ale iba nedávno som si to uvedomil, no aj tak mi stačil vzťah taký, aký sme mali a nechcel som ho pokaziť, no vtedy, keď som ťa pobozkal, som sa už neudržal...“ usmial sa.
Dalo sa tomu rozumieť, ale nie veriť. No aj tak, sme odvtedy spolu a sme šťastní. Možno práve preto, že sme boli najskôr dobrí priatelia.