Stratená Kapitola

Tokio bolo toho večera príliš chladné a Masashi preto zavrel okno. Výhľad bol napriek tomu nádherný. Mesiac bol v splne a ako vždy, čím viac zo seba odhalil, tým bol tajomnejší. Krásny večer. Sľúbil deťom, že ich zajtra vezme na prechádzku do Ueno Koen, najkrajšieho z tokijských parkov. Tešil sa ako im ukáže do ružova rozkvitnuté sakury, mohutné škoricovníky so svetlou kôrou aj ginkgo biloba, ktoré vraj patrí medzi ihličnany.
No najprv musí niečo dokončiť. Nič sa nedá robiť, práca nepočká. Stovky miliónov čitateľov a fanúšikov netrpezlivo čakajú na ďaľšiu kapitolu. Celý deň sa trápil so záverom. O deji mal viacmenej jasnú predstavu, problémy mu robila kresba. Nedokázal sa rozhodnúť pre konečnú scénu. Zvyčajne si pri takýchto situáciách nechával dva tri dni rezervu, no tentokrát na neho Shueisha tlačila nekompromisne. Zahľadel sa na mesiac. Na chvíľočku mal pocit, že mesiac na neho hľadí tiež. Potriasol hlavou a dal sa do práce.
Všade naokolo sa váľali neurčité čmáranice. Príbeh sa blíži k záveru, nesmie si dovoliť napísať a nakresliť čokoľvek. Už dlhšie ho trápilo, že svojich antihrdinov príliš poľudštil. Zloduch by mal predsa konať zlo bez toho, aby mal na to nejaký pádny dôvod. O to horšie, keď jeho dôvody chápe aj kladná časť osadenstva. S Obitom to jednoducho prehnal. Príliš mu prirástol k srdcu. Bolo na čase s tým niečo urobiť.
"Čo už? Niekto si to odniesť musí…", pomyslel si Masashi a začal rozmýšľať ako sa Obita elegantne zbaví. Vyhliadol z okna a znovu sa zapozeral na mesiac.

Zrazu všetko naokolo potemnelo. Zdalo sa mu, že už nie je vo svojej pracovni, no nemal si to ako overiť. Pohľad mal prilepený na mesiac. Tentokrát si bol istý, že aj mesiac hľadí na neho. Nebol to len mesiac, bolo to aj oko.
Po chvíli prehovoril Hlas. Masashi ho nikdy nepočul, a predsa veľmi dobre vedel, komu patrí.
"Našiel som ťa...Konečne som ťa našiel."
"Čo odomňa chceš?"
"To veľmi dobre vieš." Masashi to vedel. Vzal si čisté papiere a ceruzku.
"Píš. Názov kapitoly: Dokonalý svet."

Kreslil automaticky. Na papier nepozeral. Jeho pohľad bol pripútaný k mesiacu, ktorý mu ukazoval obrazy. Masashi kreslil. A plakal.

Obito a Rin v Konohe. Usmievali sa. Ďaľší obraz. Rin drží v náručí dieťa. Ďaľší obraz. Tsunade s Jiraiyom v herni. Kakashi, Naruto s Hinatou u Ichiraku. Je ich tam viac…Nie, sú tam všetci. A všetci sú š'tastní. Žiadna bolesť, žiadna nenávisť, žiadne zbytočné smrti. Sasuke a Itachi trénujú. Ich otec na nich s úsmevom hľadí. Naruto s Hinatou vchádzajú do domu. Privíta ich Minato a Kushina. Čakajú ich tam hostia. Jiraiya a Tsunade, Konan a Nagato…a Yahiko…

Majster Kishimoto sa prebral. Po líci mu stekali slzy. "Čo to bol za čudný sen?" Pomyslel si. Vonku za oknom tušil mesiac, no neodvážil sa naň pozrieť. Pohľad mu skĺzol na pracovný stôl. Na rozhádzaných náčrtoch a nepodarkoch ležal malý stoh papierov. Na vrchu bolo niečo napísané, no Masashi to neprečítal. Vedel, čo tam je. Vstal, rukou si z tváre zotrel slzy a vzal zo stola stratenú kapitolu. Kapitolu, ktorú nikto nikdy nenájde a neprečíta. Keď ju niesol k trezoru, pocítil bázeň. Cítil, ako mu pod rukami, na pár stránkach, žije celý svet. A že ten svet je dokonalý.