Zrodenie I: Cesta pomsty 2.

„…Myslíš, že česť shninobiho presahuje životy iných?“ Kakuzu sa len trpko usmial nad slovami, ktoré toho večera vyslovil Senju Hashirama, kage z Listovej. Spomenul si na svoje vyčerpanie, na purpurovú farbu oblohy, na smršť, ktorú tej noci rozpútali vodný živel a legendárny Mokuton Hashiramu. Boli to práve tieto slová, ktoré ho presvedčili, že svet shinobi má ešte stále nádej a následne ho uvrhli do nesmiernych útrap. Sedel na studenej tvrdej kamennej dlažbe vo svojej cele a skúsil odhadnúť ako dlho je uveznený. Päť rokov? Sedem? Desať? Ako by na tom záležalo…Zrazu na svojej tvári ("mám ešte vobec nejakú?") ucítil slzy. Prekvapilo ho to. Uvedomil si, že v rukách drží handrovú bábiku. Darček pre Akemi-san, povedal im. Uverili mu. No Akemi-san k nemu nepustili. Pichlo ho u srdca, keď si uvedomil, ako sa asi musí trápiť. Pre neho. Pre zhanobeného degradovaného ninju. Toto oľutujú, povedal si už po toľký krát a prisahal pomstu. Tá bola jeho mantrou, jediným prostriedkom, ktorý mu pomáhal zachovať posledné vlákna zdravého rozumu. Znovu pevne zovrel handrovú bábiku. Zahľadel sa na ňu so zaujatím a ucítil mierne vzrušenie. "Keby tak tušili, čo držím v ruke…Takikage, ten mizerný starý hlupák…čo mi to vtedy vlastne povedal?"

"Zneuctil si česť a povesť svojej dediny, nesplnil misiu a máš tú drzosť sa tu pred staršími ukázať s akousi otrhanou handrou?!"
"Takikage-sama…"
"Už nechcem nič počuť! Si zradca, hanobiteľ a špina! Nie si hoden nosiť znak Taki na svojej čelenke." Jediným rýchlym pohybol mu ju Takikage strhol. Tá chvĺľa, kým čelenka padla na zem, mu vtedy pripadala ako večnosť. Vzkypel v ňom neovládateľný hnev. Niet väčšej zúrivosti a bolesti, než tie, ktoré pramenia z krivdy. Krátky čas sa nič nedialo, len prievan zabuchol dvere v predzvesti nasledujúcich udalostí.
"Som Kakuzu no Taki. Postavil som sa zoči voči Senju Hashiramovi a napriek tomu som nažive a stojím tu pred vami. Neexistuje iný ninja, ktorý by mohol tieto slová pravdivo vysloviť. Stojím pred vami s vedomím, že cieľ misie som nesplnil a predsa ju nepovažujem za neúspešnú. Svojej dedine som bol vždy nekonečne oddaný a každý rozkaz som sa snažil splniť bez akejkoľvek pochybnosti. A predsa dnes, po tom, čo som nasadil vlastný krk do nerovného boja, som krivo obvinený to zneuctenia Takikagure hlupákom, príliš zbabelým na to, aby po správnosti zaujal moje miesto. To on mal byť sokom Prvého Hokage. Ale som to ja, kto prináša poslednú nádej, ktorá by snaď mohla odvrátiť nevyhnutné. Inak svet zhorí v plameňoch, stratí sa v tieni a naše deti sa utopia v pachu krvi a železa. A starý blázon sa opováži túto nádej označiť za drzosť a handru. A ostatní starí blázni sedia a smejú sa šialenym smiechom detinskej staroby. Tento svet možno nemá právo na nádej, ale o tom nerozhodujem ja. Takikage, urazil si ma neprávom a ja ťa preto vyzývam…"

Ranu, ktorú v zápetí dostal do spánku, cítil akoby ju dostal pred chvíľou. Kto z nich ho vlastne udrel? Niekto zo starších? Stráže? Niekto neznámy? Určite to nebol Kage, od neho si vtedy držal odstup a navyše bol vždy rýchlejší ako ten arogantný starec. No na tom už nezáleži. Vzdychol a oprel sa o kamennú stenu svojej cely. Na ničom už nezáleží. Svet vonku pohltili plamene a chaos. Nik z väzniteľov sa s ním nezhováral, len jeden krát do dňa dostal trochu vody a nejakú kašu. A predsa vedel, čo sa vonku deje. Nemohlo to byť inak. Svet shinobi sa topil v krvi. Strach a bolesť, hnev a nenávisť, život a smrť. Kruh sa uzatvoril. Had vojnového šialenstva sa zahryzol do vlastného chvostu. Znovu pomyslel na Akemi-san a trápenie, ktoré asi prežíva. Je silná, poradí si, snažil sa ukľudniť sám seba. Toto oľutujú…

Bábika v jeho ruke sa zrazu zachvela. Pretrel si oči. Mohol veriť zmyslom uvyknutým na temnotu samoty? Ale áno, bábka sa znova zachvela. Na hrudi jej drobného telíčka sa objavila pečať. Reflexívne ju pustil a postavil sa. Handrová bábika nespadla na zem. Namiesto toho ostala visieť vo vzduchu a začala rotovať. Z jej stredu špirálovite vychádzali čakrové vlákna, ktorá sa usporiadali do koncentrických kruhov okoho bábiky. Z centra čakrového poľa sa začala formovať deformovaná silueta. O chvíľu už pred ním stála zahalená postava so zvláštnou maskou. Zjavne to bol muž. Ruky mal založené na hrudi, ale Kakuzu si všimol na jeho pravej ruke prsteň so zvláštnym znakom. Kde už ho len videl…

"Postavil si sa zoči voči Senju Hashiramovi a napriek tomu si nažive a stojíš tu predo mnou", povedal muž. Kakuzu mlčal."Rád by som vyslovil podobné slová, ale nemožem. Ešte nie. Možem ti ale pomocť, Kakuzu-sama."
"Voláš ma menom a sám sa skrývaš za masku. To nie je čestné."
"Česť shinobiho nepresahuje životy iných."
Kakuzu spozornel. "Robíš si zo mňa žarty?" Muž v maske sa ponuro zasmial.
"Je tak ťažké odolať. Človek celý život naháňa čas, aby získal priestor. Čo ale ostáva pre muža, ktorý oboje vlastní?" Kakuzu neodpovedal. Chvíľu mlčali.
"Akú pomoc mi ponúkaš?"
Muž rukou obkrúžil miestnosť a otáčal sa pri tom okolo svojej osi. "Možem ťa zbaviť tohto. Dostať ťa preč z tejto cely. Vrátiť ti slobodu…" napokon mu pozrel do očí, "..a darovať ti oči Hanza Salamandra z Amegakure. Stačí, keď mi podáš ruku." Kakuzu váhal len okamih.

Svet sa mu spomalene vlnil v snových farbách. Premietali sa mu výjavy z minulosti. Z minulého života. Tak dávno. Výjavy z iného času, z iného vesmíru. Stál ako dieťa pri Taki no Taki, Vodopáde Vodopádov, hľadel na ten monument prírody a čakal, čo prinesie zajtrajšok.
Ďaľší výjav. Bol zranený. Sedel, opieral sa o kmeň borovice, ťažko dýchal a hľadel na hviezdy na oblohe. Z tieňa k nemu pristúpila mladá žena. Vlasy jej padali do tváre. Bola noc, no videl, že majú farbu nočnej oblohy. Kľakla si k nemu a začala mu ošetrovať zranenia. Neprotestoval.
Tento krát ležal na posteli. Oči mal zavreté, no cítil, že svitá. Cítil voňu agátu a orgovánu. Usmial sa. Vlasy. Je to voňa jej vlasov. Chcel ju vidieť. Na to stačilo len jedno. Otvoriť oči...

Svet sa zmenil. Ostré svetlo priamo nad ním. Prenikavá bolesť. Spánky, oči, o chvílu mu bolesťou pulzovala celá hlava. Začal zhlboka dýchať. Ukľudnil sa. Oči si pomaly privykli na svetlo a bolesť začala ustupovať. Rozhliadol sa. Stál v miestnosti s nemocničným vybavením, ležal na ložku. Zjavne bol po operácii. Áno, spomínal, sľúbil mi oči. Oči veľkého Hanza.
Do miestonsti vstúpil muž v maske. Kakuzu sa posadil.
"Ako vidíš, svoj sľub som dodržal." povedal maskovaný.
"A stále si nepovedal za akú cenu."
"To včas poznáš."
Kakuzu prikývol. "Musím sa tam vrátiť." Povedal.
Druhý muž pristúpil bližšie. "Je príliš skoro. Nemožeš..."
"Musím sa tam vrátiť!" zopakoval Kakuzu dorazne.
Muž v maske už nepovedal nič, len ukázal na stolček vedľa postele. Kakuzu si vybral kanylu z pravého predlaktia, vstal a ustrojil sa. Vo vnútornom vrecku vesty našiel handrovú bábiku. Zarazil sa.
"Vieš, čo to je?", spýtal sa muž v maske.
Kakuzu len opäť prikývol a pristúpil k mužovi. Vzduch v miestnosti sa začal vlniť...