Zrodenie I: Cesta pomsty 1.

Obe sochy na seba hľadeli v zarytom súperení, neoblomne, neústupne. Taký bol ich údel. Odveký súboj v strnulom mlčaní. Na jednej strane, na kraji útesu, stál Hagemi, mocnosť starých dní, udržiavateľ poriadku. Oproti nemu Osamu, sedemnohý démon podsvetia. Obloha mala ten deň farbu purpuru a sivomodrej oceli. Mraky po nej plávali búrlivo a neprirodzene často menili smer. Búrka bola ešte vzdialená, no neodvratná. Náhle, v tušení budúcej smršti, sa z neba spustil drobný dážď.
Zem medzi sochami bola zjavne rozbitá tuhým bojom a pred každou z nich stál shinobi. Pred sedemnohým démonom bol mierne zhrbený, prudko oddychujúci ninja zahalený v tmavomodrom plášti. Na hlave mal kapucňu a jeho tvár halila šatka. Viditeľné boli len jeho oči. Sivé oči odrážajúce vyčerpanie a odhodlanie. Oproti nemu, vzpriamený a v bojovej polohe stál shinobi s dlhými čiernymi vlasmi vlajúcimi vo vetre, ktorý so sebou prinášal búrku. Zdalo sa, že nebol poznačený únavou a v jeho tmavohnedých očiach sa zračilo rovnaké odhodlanie ako v očiach jeho súpera. Mal čelenku s vyrytým znakom listu. Sochy sledovali ten výjav unaveným zrakom utrpenia večnosti.
„Ako to skončí? Kto ostane a kto odíde?“ Prehovoril ninja so zahalenou tvárou.
„Odísť môžu obaja, cenu poznáš.“ Odvetil dlhovlasý. Jeho súper sklonil hlavu a odovzdane vzdychol.
„Dávaš mi na výber medzi neistou dôverou a stratou cti a istým koncom s čestnou smrťou, ktorá mu náleží.“
„Myslíš, že česť shninobiho presahuje životy iných? Ešte nie je neskoro, môžeš ich zachrániť. Stačí mi len tvoje slovo. Slovo shinobiho. Uvedom si, že neistota je obojstranná, shinobi-no-Taki.“
Mlčali, hľadiac na seba v úcte a očakávaní. Náhly blesk ožiaril celý svet, obe sochy, oboch mužov a ich tváre a odhalil na nich linky stekajúcich kvapiek čoraz prudšieho dažďa. Ich mlčanie prerušil hrom.
„Dobre teda.“ Prehovoril nakoniec zahalený ninja. „Budem ti veriť . Prijímam tvoju ponuku. No pamätaj, nikdy nezabudni, s kým si tu tento deň bojoval. Pretože ak ma zradíš, budem ťa prenasledovať cez plamene i mráz, v oslepujúcom jase hviezd i v najväčšej temnote. Vykonám svoju pomstu a spôsobím ti bolesť väčšiu, než si dokážeš predstaviť, Hashirama Senju.“
Hashirama bez slova prikývol. Hodil zahalenému akýsi predmet a obaja z toho miesta zmizli rýchlosťou, ktorú ľudské oko nemohlo postrehnúť.

Cez brezový háj šiel pomalým voľným krokom a snažil sa vstrebávať všetky vône okolia. Medzi brezami rástli i kvitnúce agáty a omamne dráždili čuch. Pri zemi sa držala striebristá ranná hmla každodenného zabudnutia. Pri ceste, z oboch strán, rástli orgovány. Ešte nekvitli, no už vyháňali nespočetné púčiky v tušení svojej budúcej krásy. Zeleň Vodopádovej dostála svojej povesti, bola jednoducho impozantná.
Kakuzu si však krásu svojej domoviny užiť nedokázal. V mysli sa mu totiž usadil mrak. Nie temný, ale jasný, mnohofarebný mrak neistoty a strachu. „Urobil som dobre? Čo ak zradí?“ Intuícia mu však napovedala, že zrada Hashiramu je to posledné, čoho by sa mal obávať. „Tak prečo tá úzkosť?“ Ľadová päsť úzkosti v oceľovej rukavici mu v predzvesti temného zajtrajška zovrela vnútornosti.
Potriasol hlavou. Čo by na tieto jeho chmúrne myšlienky povedala jeho milovaná? „Akemi-san...priam neznáša, keď si robím starosti.“ Usmial sa. Mrak v jeho mysli vystriedal obraz spred niekoľkých dní, predtým, než odišiel na túto nebezpečnú misiu.

Stála pred zrkadlom a česala si svoje krásne vlasy. Havranie vlasy neobyčajného lesku siahajúce až do polovice chrbta. Sedel za ňou na posteli a s nezameniteľným zaujatím ju sledoval v zrkadle. Nad koreňom nosa sa jej, ako vždy pri sústredení, objavila čudná vráska. Usmial sa. Neušlo jej to. Prudko sa otočila a vrhla na neho zdanlivo nahnevaný pohľad. On sa však oklamať nenechal. Chytil ju za ruku a chcel si ju k sebe pritiahnuť. Predbehla ho. Pristúpila k nemu a oboma rukami ho objala okolo krku. Ľavú ruku akoby náhodou zabudla vzadu na jeho šiji. Zašla mu ňou do vlasov a cítila, ako sa jej pomedzi prsty drala nepoddajná hriva. Tento krát sa usmiala ona. Zbožňovala jeho strapaté vlasy, rovnako, ako on zbožňoval jej čudnú vrásku...

To, že niečo nie je v poriadku, spoznal okamžite. Od chvíle, keď vstúpil východnou bránou do Taki, sledovali ho zaujaté pohľady dedinčanov. Rovnako tak mu neušli ani rozpačité pozdravy ostatných ninjov. Neváhal a rozbehol sa Ulicou prvého stretu ku sídlu Takikage, aby podal hlásenie. A taktiež, aby zistil, „čo sa to tu do pekla deje...“