Zrodení pre moc 03

V Konohe bol pekný slnečný deň. Slnko príjemne hrialo a povieval príjemný studený vietor. Bol to jeden z tých dní ako stvorených na odpočinok.
Mladá žena kráčajúca ulicou si to nevšímala. Dní ako tento zažila tisíce.
Nespokojne sa mračila pred pohľadmi ľudí, najmä čo sa týkalo mužskej časti obyvateľstva.
Obyčajne by po ulici kráčala zahalená v svojom plášti z tieňov, nikým nevidená, obklopená sférou nevnímania. Na svete bolo iba zopár ľudí, čo by ju dokázali zazrieť a ona mala podozrenie, že osoba, za ktorou šla by to dokázala.
Preto kráčala po ulici v obyčajnom oblečení. Na sebe mala podobu krásnej mladej ženy, v ktorej sa stretla s otcom.
Krásna tvár s drobným noštekom a veľkými očami. Na plecia jej spadali zvlnené tmavohnedé vlasy. Okolie pokojne sledovala červenými očami. Tie boli neobvyklé, ale farbu očí nebolo možné meniť. S takými sa narodila a s takými aj zomrie.
Pár ľudí sa ju už pokúsilo osloviť. Všetko muži. Iba si odfrkla a ani s nimi neprehovorila. Mohla zatlačiť na ich vedomie a poslať ich preč, ale bola opatrná. Hoci bola iba malá možnosť, že by niekto jej pôsobenie zachytil, neriskovala.
Pôsobiť na ľudí a čítať ich reakcie dokázala bez problémov. Nanešťastie čím viac chakry dotyčný mal, tým ťažšie bolo pôsobiť na jeho vedomie a čítať jeho reakcie. U tých najmocnejších to bolo nemožné.
Nakoniec dokráčala na cintorín neďaleko Konohy.
Ten, koho hľadala bol tam.
Mladý, veľmi mladý, nie viac ako dvadsať rokov. Pekná a príjemná tvár, žiarivé modré oči. Blonďavé vlasy.
Začul ju prichádzať a pozrel na ňu. Ich pohľady sa stretli a on sa prívetivo usmial. V tom úsmeve neboli žiadne postranné úsmevy. Bol to iba prívetivý úsmev venovaný osobe, ktorá taktiež prišla trúchliť alebo vzdať poctu mŕtvym.
Viac si ju nevšímal, otočil sa a zahľadel sa na pomník venovaný mŕtvym v štvrtej vojne ninjov. Do veľkého kusu čierneho mramoru boli vytesané mená padlých. Zoznam bol veľmi dlhý.
Hľadel na jedno miesto pomníku. Ako keby na jedno konkrétne meno. Vtedy na sebe pocítila pátravý dotyk jeho chakry. Veľmi jemný a skúsený, priam nebadateľný. Navonok na sebe nedala nič znať, ale vo vnútri sa pousmiala. Na ňu to fungovať nebude.
Jeho dotyk zmizol a ona prešla k nemu a hľadela na pomník.
„Čo tu robí taký skúsený ninja ako vy?“ začal bez akéhokoľvek varovania a ona sa zamračila.
„Prepáčte pane, ale som obyčajná žena, nedostalo sa mi požehnania ninjov,“ povedala presvedčivo, ale bola prekvapená jeho otázkou.
Ďalej hľadel na to miesto na pomníku. Ako keby si ho chcel navždy zapamätať. Vryť do pamäte.
„Na obyčajnú ženu sú vaše pohyby príliš plynulé a elegantné. Sú to pohyby skúseného bojovníka. Navyše som z vás nedokázal vycítiť žiadne známky chakry, čiže nebudete žiaden obyčajný chuunin, ten by predo mnou chakru skryť nedokázal,“ so sebaistotou sa jej zahľadel do očí.
„Samozrejme, môžem sa mýliť, v tom prípade prijmite moje ospravedlnenie,“ mierne sklonil hlavu.
„Takto to skúšate na všetky mladé ženy?“ pousmiala sa.
„Na väčšinu,“ pousmial sa a obrátil sa k nej. „Rád som vás stretol, ale už budem musieť ísť, verím, že sa ešte stretneme.“
„Nejako mi uniklo vaše meno...“ začala.
„Neuniklo, nespomínal som ho,“ veselo sa zasmial. „Vy asi nie ste z Konohy, že? Nič nehovorte, aj tak vám neuverím,“ dôverne sa k nej naklonil a šeptal: „Nechcem sa chváliť, ale v Konohe ma pozná každý a ja viem o každom ninjovi, ktorý by predo mnou dokázal takto skryť chakru. Predstierať nevedomosť je síce skvelé, keď predstierate, že ste niekto iný, ale sú hranice,“ vystrel sa a usmial sa na ňu, „zaujímate ma, vy a vaše dôvody k takémuto správaniu... určite sa ešte stretneme,“ jeho posledné slova zneli ako prísľub. Energickým a pritom elegantným krokom sa pobral preč a ona tam len tak ostala stáť.
Také hlúpe chyby. To má zato, že si odvykla pôsobiť medzi ľuďmi bez toho, aby s nimi manipulovala.
Povzdychla si a pozrela sa na miesto na pomníku, kde celý čas hľadel.
„Hinata Hyuuga,“ prečítala potichu.

Kráčal k svojmu domu. Snažil sa potlačiť nepríjemné spomienky a zamyslel sa nad krásnou mladou ženou, ktorú stretol a ktorá ho tak zaujala. Rozhodol sa, že si na ňu dá pozor. On osobne. Pochyboval, že má na to okrem neho niekto iný v Konohe dostatočné schopnosti.
„Naruto – sensei!“ ozvalo sa výkrik niekde spoza neho a on zastal. Hlas spoznal okamžite. Yoshi.
Dobehli k nemu dvojičky. Chlapec a dievča. Dievča naklonilo hlavu a milo sa usmialo, chlapec veselo kývol.
„Ayame, Yoshi, rád vás vidím,“ usmial sa na nich.
Ayame a Yoshi mali dvadsať jedna rokov, o rok viac ako on.
Po skončení vojny sa po svete potulovalo veľa ninjov a snažili sa prežiť. Niektorí nemali inú možnosť ako lúpiť. Takto natrafil na dvojičky.
Bolo to pred tromi rokmi. Vracal sa z misie a oni na neho vyskočili spoza skál. Po boji trvajúcom sotva pár sekúnd ležali pred ním zviazaní. Zvyšok večera strávil pri ohni pojedaním rámenu a ignorovaním ich prosieb, ktoré sa postupne zmenili vo vyhrážky a sťažnosti na „protizákonné zaobchádzanie“. Po nejakej pauze na neho dievčina zahrala ohromné divadielko obsahujúce historku o smutnom detstve a sledovala ho s očami plných sĺz. Keď jej to neuveril, nevhodne to zakončila nadávkou, akú ešte v živote nepočul. Chlapec sa medzitým pokúšal uvoľniť zo špeciálnych pút, ktoré absorbovali chakru.
Nakoniec ruch ustal a ozývali sa ich prázdne bruchá.
Na druhý deň ráno mal pocit, že už boli dosť vytrestaní a dovolil im najesť sa. Odvďačili sa mu pokusom o útek.
Nechal im náskok, počas ktorého pomaly s dlhými prestávkami dojedol rámen a vychutnával si príjemnú vôňu okolitého vzduchu pred búrkou. Až začalo pršať, skryl sa pod strom a čakal. Potom bez náhlenia vyrazil a vychutnával si dážď, ktorý na neho dopadal. Vôňu, ktorú prinášal a zvuk, keď kvapky vody dopadali na zem.
Dvojičky našiel o niekoľko kilometrov ďalej paralyzovaných pečaťou, ktorá sa aktivovala, keď sa od neho príliš vzdialili. Boli úplne premoknutí a priam nadšení jeho prítomnosťou.
Prešiel okolo nich sa sadol si pod najbližší strom.
Z relatívneho sucha ich sledoval po zvyšok búrky.
Po búrke ich nakŕmil a znova spútal a oni sa znova pokúsili o útek.
Takto to pokračovalo ešte týždeň.
Nakoniec sa, v záchvate obzvlášť dobrej nálady, keď sledoval ako sebou hádžu v obzvlášť veľkej a mazľavej kaluži blata a nedarí sa im vstať kvôli rukám, ktoré mali spútané k sebe, sa rozhodol prijať ich do učenia.
Nasilu.
Ani nepočítal koľkokrát sa pokúsili utiecť a vrátiť na staré chodníčky. Mali za sebou nejaký tréning a videl v nich potenciál, ale jemu sa nemohli vyrovnať.
Kúsok po kúsku ich trénoval a získaval si ich dôveru, ktorá sa po rokoch premenila na nekonečnú vďačnosť a oddanosť.
Bol to on, kto im poskytol lepšiu budúcnosť.
Yoshi mu bol vďačný za to, že uchránil jeho sestru pred biedou a životom zločinca. Ayame mu bola vďačná za to, že im dal šancu.
Spočiatku ich v Konohe odmietali, ale on nad nimi držal ochranné krídla a napriek problémom, ktoré mu pôsobili, stál za nimi a nikto sa neodvážil protestovať. Oni si ale aj tak nenašli žiadnych priateľov. Nebolo to kvôli nedostatku snahy konožských ninjov, ktorí sa s nimi nakoniec pokúšali spriateliť. Oni jednoducho nikomu neverili a všetkých sa stránili.
A tak sa sústredili na tréning. Túžili po senseiových pochvalách. Túžili mu byť užitoční za každú cenu.
Nevedel si predstaviť, aký hrozný život museli viesť, že mu boli takí vďační. Oni o tom nechceli rozprávať a on ich rozhodnutie rešpektoval.
A tak silneli, odmietali akékoľvek skúšky na určenie kategórie. Boli priamo pod jeho velením a on vedel, že bez problémov dosahujú úrovne jounina.
„Senseeeei,“ zasmiala sa hravo Ayame.
Pretrhol niť myšlienok a ospravedlňujúco sa usmial.
„Prepáč, Ayame, zamyslel som sa.“
Obaja súrodenci mali neobvyklé biele vlasy a veľké oceľovo sivé oči. Na sebe mali čierne oblečenie, v inej farbe ich ešte ani nevidel.
On mal na sebe svoju typickú kombinézu. Bunda bola rozopnutá a pod ňou mal čierne tričko s oranžovou špirálou. Čelenku mal priviazanú na ruke, už dávno ju nenosil na hlave.
„Poďte so mnou,“ kývol na nich a znova vykročil s rukami zopnutými za hlavou. Pripojili sa k nemu držiac sa po jeho bokoch.
Keď dorazil do bytu usadil sa do kresla.
Ayame sa hodila na jeho posteľ a pohodlne sa rozvalila.
„Vyzerá to tak, že ťa konečne dostal do postele,“ široko sa zaškľabil Yoshi.
Naruto sa uchechtol, ale Ayame sčervenela a hodila po bratovi vankúš, ktorému sa tesne uhol.
S úsmevom sledoval ako po sebe pokrikujú, keď na okno zrazu zaklopkala postava v bielom plášti a zvieracou maskou na tvári.
Prudko mávol rukou a Ayame a Yoshi sa okamžite ukľudnili. Kývol na vysoko postaveného príslušníka ANBU, ktorý nato vošiel do izby. Na rozdiel od tých nižšie postavených mal biely plášť namiesto čierneho.
Vošiel a úctivo pred Narutom pokľakol, Ayame a Yoshiho si nevšímal, na ich prítomnosť už bol zvyknutý z predchádzajúcich stretnutí.
„Naruto – sama,“ prehovoril úctivo.
„Prejdi k veci,“ vyzval ho Naruto.
Stále kľačiaci ANBU prikývol.
„Každoročné stretnutie kageov sa bude konať v Konohe o týždeň, o mieste sa rozhodlo až na poslednú chvíľu, aby sa predchádzalo atentátom...“ začal vysvetľovať.
„Nevysvetľuj mi takéto hlúposti, ako by som ich nevedel. Zabúdaš s kým sa rozprávaš, Michio, ja sám som pomáhal s navrhovaním bezpečnostných opatrení. Tak mi tu nič nevysvetľuj, pokiaľ ťa o to nepožiadam.“ Hoci v jeho hlase nezaznel hnev, kľačiaci Michio stuhol.
„Moje meno... ako ste zistili?“ povedal vydesene a zdvihol pohľad zo zeme. Jeho oči sa stretli s Narutovými, ktorý zdvihol jeden kútik úst v úsmeve.
„Pokračuj vo svojom hlásení, ANBU, otázky tu kladie Naruto – sama, nie ty,“ oboril sa na neho Yoshi.
Michio spýtavo pozrel na Naruta, ktorý mu pokynul.
„Všetci kagovia už prisľúbili účasť spolu so svojím doprovodom. Bolo rozhodnuté, že stretnutie prebehne rovnako ako tie predchádzajúce. Všetky rozhodnutia padli pred hodinou a oficiálne vyhlásené budú zajtra. Pred stretnutím budú ako vždy skúšky na ninju triedy S.“
„Už rozhodli kto bude skúšajúci?“
„Navrhovali vás, rovnako ako všetky predchádzajúce ročníky, ale hokage sa riadil vaším príkazom a zamietol to. Nakoniec je skúšajúcim Bee – dono.“
„Ten blázon sa tu ukáže?“ vyhŕkol Naruto nadšene.
„Tak bolo rozhodnuté, Naruto – sama,“ povedal pokorne.
„Študenti, onedlho vás zoznámim s Hachibiho jinchuurikim,“ nadšene sa usmieval a oni nemohli inak, než robiť to isté.
„Už sa teším, sensei,“ usmiala sa Ayame, Yoshi prudko prikývol v znamení súhlasu.
„Môžeš ísť.“ ANBU vstal, hlboko sa poklonil a zmizol.

Poznámky: 

Dík, drahá Laitte, tvoja obetavosť nebude zabudnutá
+ BONUS V SPOILERI

POZOR! Spoiler!

„Naruto – sama,“ prehovoril úctivo.
„Prejdi k veci,“ vyzval ho Naruto.
Stále kľačiaci ANBU prikývol.
„Každoročné stretnutie kageov sa bude konať v Konohe o týždeň, o mieste sa rozhodlo až na poslednú chvíľu, aby sa predchádzalo atentátom...“ začal vysvetľovať. „Pretože Švajčiarsko bolo vďaka Laitte-sama odhalené, kontrolujeme vývoz z ich krajiny, keby sa náhodou znova pokúsili predať do Iraku muníciu,“ pokračoval ďalej maskovaný ANBU. „Ďalej dbáme na bezpečnosť jahodových koláčikov, ktoré Tsunade-sama osobne upiekla z vďaky našej milovanej a všetkými uctievanej Laitte-sama. A nebojte, pane, dávali sme pozor, sú z čerstvých jahôd a nikomu sme nedovolili ochutnať ich. Koniec hlásenia.“ by LAITTE
PS: Laiite ľúbi jahody /Mirec/