Tvrdý tréning

Sakra, sakra, sakra! Myslí si ružovovlasé dievča, pričom upiera sústredený pohľad na skoro mŕtvu rybu ležiacu na zvitku pred sebou na stole. Obočie má stiahnuté k sebe, zuby zaťaté, po tvári jej stekajú kvapôčky potu. Z rúk jej vychádza žiara, pomocou ktorej sa snaží vyliečiť úbohého vodného stavovca. Zrazu sa ryba pohne a začne sebou nekontrolovateľne plieskať.
„Ách!" skríkne dievča od prekvapenia. Keď si uvedomí čo dokázala, s úsmevom sa otočí k svojmu senseiovi.
Dostala sa tak ďaleko len behom troch mesiacov... Toto dievča... Naposledy som takýto talent videla u Shizune. Myslí si nádherná hnedooká blondína sediaca v kresle za dievčaťom.

Dve postavy stoja uprostred tréningovej arény.
„Takže," povie blondína a pozrie sa prísnym pohľadom na dievča. „Budeme pokračovať, kde sme včera prestali, teda zvýšením fyzickej sily pomocou koncentrácie čakry," vystrie pred seba ruku, držiac v nej kameň z kôpky, ktorá leží pred nimi. „Presne takto!" povie a jediným pohybom v ruke kameň rozdrví. Mladé dievča užasnuto hľadí na jej ruku.
„Samozrejme, že ja na niečo také nepotrebujem koncentrovať čakru, pretože moja fyzická sila mi aj bez toho na to vystačí. No tebe nie. Takže, skús to!" vyzve blondína dievča.
Ružovovlasá zdvihne kameň z kôpky ďalších kameňov a pevne ho chytí do ruky. Zavrie oči, zvraští čelo a sústredí sa na koncentráciu čakry. Nahromadí ju v ruke a v jeden okamžik sa snaží ju vypustiť von. Počuť praskot. Otvorí oči a zbadá, že na kameni sú početné praskliny. Pozrie na blondínu a tá jej pokynie, nech pokračuje. Znovu koncentruje čakru, no tentoraz uprene hľadí na kameň v dlani a naraz ju uvoľní. Prásk! A kameň sa rozpadne na mnoho malých kúskov.
„Výborne," usmeje sa blondína. „Pokračuj, pokiaľ nebudú rozdrvené všetky!"

Kde len môže byť? Lieta dievča v červených šatách očami po veľkom regály v konožskej knižnici, zatiaľ čo hľadá knihu.
Podrobná anatómia ľudského tela... Podrobná anatómia ľudského tela... Neustále si opakuje. Mala by tu niekde byť. Zamračí sa a prejde očami na ďalšiu poličku o riadok nižšie. Zrak sa jej zastaví na hrubej zelenohnedej knihe a na perách sa jej rozleje úsmev. Tak tu si. Vyberie knihu, strčí si ju pod pazuchu k ďalším dvom a poberie sa k ďalšiemu regálu.

Blondína stojí s rukami vbok s dievčaťom opäť v tréningovej aréne.
„Počúvaj, Sakura. Pre lekárskeho ninju je jeho schopnosť útočiť druhoradá. Vieš prečo?" spýta sa.
„Lekársky ninja hrá v týme podpornú rolu," dievča zavrie oči a zdvihne ukazovák na znak, že čo vraví je veľmi dôležité. „Jeho podporné a liečebné úlohy sú dôležitejšie než útočenie!"
„ZLE!" vykríkne blondína.
„Huh?" vydá zo seba prekvapené a preľaknuté dievča.
„Lekárskeho ninju nesmie nepriateľský útok nikdy zasiahnuť. Najdôležitejšia je tvoja schopnosť vyhnúť sa nepriateľským útokom."
„Ale prečo?" spýta sa dievča zmetene. Blondína si povzdychne.
„Predpokladajme, že zomrieš. Kto potom udrží zbytok týmu nažive?" dievča uprene hľadí na blondínu. „Od tejto chvíle na teba budem útočiť všetkým, čo mám. Tvojou úlohou bude vyhnúť sa všetkým mojim útokom. Nebudem sa držať späť."

Vysmiate a naradostené dievča beží ulicami Konohy a mieri si to k sebe domov. V jednej ruke drží akýsi papier a v druhej je v priesvitnom obale zabalený akýsi kus oblečenia. Konečne dobehne domov. Otvorí dvere. Vyzuje sa beží do kuchyne.
„Tadaima*," vyhŕkne z nej.
„Okaeri**, Sakura," povie žena, ktorá práve umýva riad.
Dievča hneď na to spustí: „Mami, zvládla som to. Dokázala som to. Je zo mňa chūnin," rozradostene vykrikuje a strčí žene pred oči chūninskú vestu a osvedčenie. Žena na tie veci najprv v šoku hľadí, no keď jej konečne dôjde čo sa deje, začne sa smiať aj ona.
„Výborne, dievčatko moje. Vedela som, že to dokážeš. Som na teba pyšná," žene sa z oka skotúľa slza a tuho dcéru objíme.
„Musíš to oznámiť ockovi hneď ako príde domov. Poslala som ho kúpiť nejaké suroviny do obchodu, lebo už tu pomaly nemám z čoho variť," zasmeje sa. „Ozaj a čo by si povedala, keby som spravila tvoje obľúbené anmitsu?" spýta sa žena s úsmevom na perách.
„To by bolo super, mami," prikývne dievča a tiež sa usmeje.

Ružovovláska hľadí vo svojej izbe do zrkadla na svoj obraz. Vlasy jej už poriadne narástli. Mala ich už také dlhé ako kedysi. A nie len vlasy. Aj oblečenie sa už stáva akési primalé. Pár centimetrov sa vytiahla do výšky.
Hm... Chcelo by to zmenu. škrnie sa. A to radikálnu.
O niekoľko hodín stojí pred zrkadlom znovu, no jej obraz už vyzerá inač. Červené šaty a tmavozelené topánky a legíny nahradili červené tričko - ktoré vzniklo skrátením predchádzajúcich šiat, šedá sukňa a čierne legíny s dlhými, vysokými čiernymi topánkami. Pribudli šedé chrániče lakťov a čierne rukavice. Čelenka zostala, ale zmenila sa z tmavozelenej na červenú. No, najväčšia zmena boli jej vlasy. Už sa jej netiahli po chrbte. Boli kratšie. A o dosť. Ledva po úroveň pliec.
To je lepšie. Usmeje sa.

„Nemôžeš sa na to pozerať takto! Musíš sa cez to povzniesť! Chápem, že je to tvoj prvý prípad, ktorý sa skončil takto, no aj tak..." vraví blondína v márnici otočená k oknu a sledujúca ulice Konohy. Dievča, ktoré sedí za ňou na stoličke má zvesenú hlavu a z očí sa jej kotúľajú slzy.
„No aj tak..." ozve sa medzi vzlykmi. „Nemyslela som si, že to bude také ťažké. Byť v takej blízkosti smrti a ešte si myslieť, že za to môžem ja..." šepne.
„Ale nemôžeš. Keď ho priviezli na sálu, už mal smrtiace zranenia. Robili ste, čo sa dalo. No bolo pre neho už neskoro."
„Ale ja som operácii velila. Bola som za ňu zodpovedná," vzlykne. „Čo ak by som namiesto-"
„Prestaň!" okríkne ju blondína. „Už som ti povedala, že za to nemôžeš. Ak by si aj spravila niečo inak, nezachránila by si ho. Viem to, pretože by som to nedokázala už ani ja. Bol vážne ranený," otočí sa a pozrie na dievčinu, ktorá ma stále zvesenú hlavu. „Toto je presne to, čo sa musíš naučiť. Uvedomiť si, že nie každý sa dá zachrániť. A kvôli tomu, ktorého už nezachrániš sa nesmieš takto rozsypať. Viem, že to je ťažké, prežiť niečo také. Ale keď sa cez to nepovznesieš, zničí ťa to, ver mi. Viem to z vlastnej skúsenosti," poslednú vetu len šepne a dá sa z miestnosti na odchod.

Je noc. Ulice Konohy sú pokojné. Ružovovláska sedí na svojej posteli doma a v rukách drží rámček s fotografiou svojho týmu. Hľadí na ich tváre a spomína. Keď sa zadíva do tmavých očí čiernovlasého chlapca, stisne jej srdce. Chýba jej. Ako veľmi jej chýba... Z očí sa jej skotúľajú slzy. Keď sa zadíva na blondiaka s modrými očami, usmeje sa. Už sa viac nenechá zachraňovať! Už viac nebude prekážať! Bude silnejšia. Ešte viac, než teraz. Keď sa on vráti, ponesú to bremeno spoločne. A zachránia ho! Spraví pre to čokoľvek. Pretože oni sú jej dôvod byť silnejšia. Len kvôli ním sa dala na túto dlhú a ťažkú cestu. Len kvôli ním...

Zvečerieva sa. Jej tréning sa už dávno skončil, no zostala tu dlhšie, aby zdokonalila svoju techniku. Už tu nikto nie je, len ona. Tréningová aréna zíva prázdnotou a tichom.
Tak fajn, ešte raz, až pokiaľ to nebude dokonalé. Jej fyzická sila sa pomocou koncentrácie čakry naozaj zvýšila, no stále chce viac. Chce byť silnejšia a silnejšia. Koncentruje čakru do dlane a napriahne sa.
„Ōkashō***!" vykríkne a vrazí celou silou päsťou do zeme, zatiaľ čo v správny okamih vypustí čakru. Zem sa pod jej úderom zatrasie a popraská na niekoľko kúskov v okruhu niekoľkých metrov. Dievča sa uškrnie. Dokonalé.

Ružovovláska stojí v kancelárií Hokage otočená k oknu a pozorujúca Konohu. Zrazu sa otvoria dvere a v nich stojí samotná Hokage.
„Sakura..." Tsunade má úsmev na perách.
„Áno?" otočí sa žiačka k svojmu senseiovi.
„Ten chlapec, Naruto... Vyzerá to, že sa vrátil do dediny."