Sklamanie 19

Malé, možno šesťročné dievčatko sa vystrašene krčilo, chrániac v náručí malý bochník chleba.
„Zlodejka!“ skríkol na ňu pekár a znova ju udrel palicou. Vykríkla od bolesti, ale bochník nepustila.
Nikto si ich nevšímal. V očiach ľudí bol strach a ninjovia nemali čas sa zaoberať takýmito drobnosťami, hoci sa odohrávali v strede ulice.
Až na jednu osobu zahalenú v tmavom plášti a s kapucňou na hlave. Dievčatko sa na ňu prosebne zahľadelo. Odpoveďou jej bol len chladný pohľad žiarivo modrých očí.
„Prosím...“ povedala.
Pekár na ňu skríkol a udrel ju znova, postava nereagovala.
„Ste zlý!“ skríkla a po tvári jej stiekli slzy.
Pekár, mysliac si, že slová patrili jemu nahnevane dvihol palicu vysoko do vzduchu, naprahujúc sa k úderu. Ten nedopadol.
Pekárova palica sa rozpadla na hromadu drobných kúskov a postava k nemu pristúpila.
„To by už stačilo, vypadni,“ ozval sa mužský hlas. Znel mlado, ale veľmi autoritatívne.
Pekár sa nahnevane otočil. Keď zazrel cudzinca zahaleného v plášti zaváhal, ale potom si spomenul čo sa stalo s palicou a rýchlo sa pobral preč, o mladú zlodejku sa už nestaral.
Pristúpil k dievčatku, ktoré na neho nahnevane hľadelo..
„Nepoďakuješ mi?“ spýtal sa.
„Nie!“ skríkla a on sa zatváril prekvapene.
„Mali ste mi pomôcť skôr, nemali ste sa pozerať ako ma bije!“ skríkla a v tvári sa jej objavili slzy.
Zahalený muž akoby zaváhal. Ako keby nebol zvyknutý, že na neho hovoria takýmto štýlom. Potom sa ale mierne pousmial.
„Ber to ako lekciu.“
Na jeho prekvapenie si dievčatko pohŕdavo odfrklo.
„Že nemám kradnúť?“ vysmiala sa mu. „A aj tak budem!“ vstala a dupla si, potom na neho pozrela.
„Nie. Ber to ako lekciu, že sa nemáš nechať chytiť,“ povedal a zhodil kapucňu z hlavy.
Na slnečnom svetle zažiarili žiarivo žlté vlasy a svetlo dodalo modrým očiam na lesku. Na mladej tvári sa objavil úsmev. „Tak ako nemám v pláne nechať sa chytiť ja.“

Nechal som deväťchvostého chakru voľne prúdiť svojim telom a pocítil som ako moje oči nahradili tie Kyuubiho.
Drzá malá zlodejka opodiaľ ucúvla a prekvapene na mňa hľadela. V jej tvári som nevidel žiaden strach.
Desivo som sa na ňu zaškľabil, vedomý si svojich démonických krvavočervených očí.
Zamračila sa. Potom ale vyplazila jazyk a utiekla rýchlo zmiznúc v bočných uličkách.
Znova.
Absolútne nesprávna reakcia.
Pokrútil som hlavou a sústredil som sa na svoje okolie. Okolo môjho tela, ako tekuté plamene, plápolala krvavočervená chakra. Ľudia s krikom utekali a naokolo sa zhromažďovali ninjovia, prilákaní Kyuubiho chakrou.

Mladá zlodejka utekala, šikovne kľučkujúc v úzkych a temných uličkách. Trochu krívala a tvár bolestivo sťahovala, keď do behu zapojila svaly, do ktorých ju pekár udrel.
V mysli mala stále obraz toho divného muža.
Muža, ktorý chvíľu vyzeral strašne smutne, a potom sa tak pekne usmial.
Premýšľala prečo jej pomohol.
Na chvíľku zastala a obzrela sa dozadu. Zo smeru odkiaľ pribehla sa ozývali výkriky a výbuchy.
Znova sa rozbehla preč.
Pri behu sa sústredila a jej biele vlasy začali tmavnúť, až nabrali čiernu farbu.
Oči zmenili farbu zo žiarivo modrej na obyčajnú hnedú. Kontúry jej tváre nabrali ostrejšie hrany. Nakoniec dievčatko vyzeralo úplne inak.
Rovnaké ostalo iba oblečenie a bochník v jej náručí.
Dievčatko k nemu privoňalo a usmialo sa.

Ninjovia okolo mňa priam šaleli.
Niekto ma zrejme spoznal a začali pokrikovať moje meno. Ale aj tak sa ma iba snažili zdržať, než dorazí niekto mocnejší.
Bez problémov som uhýbal ich útokom a sem-tam som niekoho zabil, aby si nemysleli, že som tu len na parádu.
Kyuubiho chakru som prestal potlačovať a ona mohutne vyžarovala ďaleko za hranice Oblačnej.
Čakám... Tobi.

Sakura sa prudko nadýchla. Zreničky sa jej rozšírili a vnútro jej rozvírila hromada pocitov.
V sennin móde zachytila mocné poryvy Kyuubiho chakry.
Zrýchlila. Oblačná bola neďaleko.
Vojna už začala. Dediny na seba útočili a hlavné bojisko bolo práve pri Oblačnej.

Tobi s úsmevom sledoval boje vojsk veľkých ninja dedín na planine neďaleko Oblačnej.
Užíval si ten pohľad. Užíval si tú myšlienku, že toto všetko spôsobil on.
Cítil sa ako boh.
Potom sa cez bojisko prevalil mocný poryv chakry. Kyuubiho chakry.
Zachytil jeho epicentrum a široko sa usmial.
„Tak, Oblačná. Nech je tak. Výber tvojho hrobu je len na tebe,“ uškrnul sa a vstal.
Sharingan mu zažiaril a vydal príkazy Ramuthrovi.
Voda v okolitých potokoch náhla zmenila smer, aj jazero začalo vytekať z jeho brehov a valiť sa smerom k Oblačnej.
Usmial sa. Ani na neho nemusel veľmi tlačiť. Ramuthra sám dychtil po Narutovej smrti.
Naposledy pozrel na bojisko a aktivoval Kamui.

Ninjovia už na mňa prestali útočiť. Len stáli naokolo a ostražito ma sledovali. Mykali sebou pri každom mojom pohybe.
Keď som prešiel pár metrov k opustenému stánku, aby som si z neho zobral jablko, spanikárili. Zhŕkli sa dohromady. Po dlhých poradách a rozsiahlych debatách sa zrejme zhodli, že som to spravil len preto, lebo som dostal chuť na jablko.
Znova nastal pokoj.
Začali si pomaly preťahovať svaly. Všimol som si ako sa nervózne napli a s vypätím a orosenými čelami sledovali každý môj drobný a prehnane pomalý pohyb.
Uvedomil som si, aké to pre nich musí byť psychicky zničujúce.
Ubehlo príjemných pár minút.
Potom som s tým prestal. Zacítil som poryv Ramuhrovej chakry.
Oblačnú som si vybral z viacerých dôvodov.
Za prvé, nachádzala sa neďaleko bojiska, na ktorom je Tobi určite prítomný ako pozorovateľ.
Za druhé, od bojiska bola v dostatočnej vzdialenosti na to, aby tu nedorazili armády ninja dedín a neplietli sa do môjho boja.
A za tretie...
„Ramutrhru je cítiť veľmi zvláštne,“ zavrčal Kyuubi.
Prikývol som. Na tvár sa mi dral spokojný úškľabok, ale potlačil som ho a aj svoje myšlienky. Teraz musím jednať opatrne, Kyuubi sa nesmie nič dozvedieť.
„Zrejme ho ovláda Tobi. To ale nie je možné.“
„Nemalo by to byť možné. Ramuthrove vedomie je obrovské. Práve teraz mal odpočívať na dne toho jazera a pátrať po tvojich stopách. Dostatočne ďaleko, aby sa tu nestihol pripliesť.“
„Namiesto toho si z neho Tobi spravil maznáčika,“ pohŕdavo zavrčal Kyuubi. „Vždy to bol babrák.“
Zostražitel som a pozrel som smerom na strechu jedného domu.
Tobi.
Stál tam a sledoval ma. Vedel som si veľmi dobre predstaviť, že sa pod maskou usmieva. Spokojný ako ma oklamal. Spokojný s tým, že proti mne obrátil moju vlastnú zbraň. Ramuthru.
V hlave mi zaznel Kyuubiho zúrivý rev v ostrom kontraste s Tobiho sebavedomým pokojom.
Hlupáci.
Okolo mňa vytryskli gejzíry vody a ja som pocítil dunivý rev.
Ninjovia sa rozutekali. Niektorí to nestihli.
Okolie zaplavila voda do výšky niekoľkých metrov. Okolo tela som si vytvoril guľovitý štít z Kyuubiho chakry.
Práve načas.
Začali naň dopadať prvé útoky. Voda sa vyparovala po stretnutí s ohnivou Kyuubiho chakrou.
Rev silnel, rovnako ako útoky. Hladina okolitej vody sa dvíhala a zaplavovala ulice. Ničila okolie. Strhávala domy.
V ruke som vytvoril ohnivý rasen shuriken. Preťal vzduch šíriac za sebou neznesiteľnú páľavu, a potom explodoval, akonáhle som ho uvoľnil. Do okolia sa zdvihli oblaky pary a prevalila sa vlna horúčavy.
Tobi len uskakoval a sledoval ma. Jeho veselie sa muselo prehlbovať, predsa len tu vyčerpávam hromadu chakry, ktorú potom nepoužijem v súboji proti nemu.
Kyuubiho chakry.
Uškrnul som sa a rýchlo za sebou explodovali tri ohnivé rasen shurikeny nasledované jedným veterným.
Ramuthra zavyl a trochu sa stiahol.
V zemi sa vytvorili obrovské krátery a vody viditeľne ubudlo.
Pocítil som Kyuubiho miernu nervozitu, čo podporilo moje veselie.
Voda sa začala zhromažďovať na jedno miesto, ako Ramuthra zbieral sily na posledný útok.
Zoskočil som zo strechy jednej z postených stojacích budov, načo sa začala rozpadať. Podo mnou bola už len voda.
Na ruke mi zaplápolali plamene a do vody dopadol súvislý prúd ohňa, zúrivo s ňou bojujúc. V druhej ruke som vytvoril guličku o veľkosti veľkého hrozna, tvorenú husto stlačenou Kyuubiho chakrou. Prudko som ju vyhodil k zhromažďujúcej sa vode. Dopadla na hladinu a so zasyčaním klesla na dno. Rýchlo som ju uvoľnil a po dnes sa rozprestrela vrstva krvavočervenej chakry, ktorá keď dosiahla hranice vody, začala na okrajoch stúpať a vytvorila nad ňou nepriepustnú kupolu.
Odrazil som sa od nej a dopadol na zem.
Vyslal som príkaz a kupola sa začala zmršťovať, rovnako ako v mojom poslednom súboji s Ramuthrom.
Tentoraz ale neutečie. Už ho viac nie je potreba.
Uskočil som vbok a o miesto, kde som predtým stál sa roztrieštil Tobiho ohnivý útok.
„Ukončíme to, Uzumaki, tu a teraz.“
„Prečo nie,“ usmial som sa a mykol ramenami.
„Minul si priveľa mojej chakry. Uteč,“ zavrčal Kyuubi
Pocítil som ako mi odsekol prísun jeho chakry.
Samozrejme. Keby som vyplytval jeho chakru pri boji s Tobim, bol by potom oslabený. A vtedy by som konal ja. To veľmi dobre vedel. Bolo by pre neho vhodnejšie, keby som ušiel a postavil sa Tobimu nabudúce a vyčerpal len trochu jeho chakry. Ale to som nemal v pláne. Kyuubi bol teraz oslabený najviac ako to ide. Pri súboji so samotným Tobim by som nevyčerpal toľko chakry ako pri súboji s Ramuthrom.
Tobi zaútočil a ja som uskočil. Jeho útoky ma tesne míňali a párkrát ma skoro chytil. Moje pohyby boli pomalé.
Tobiho ruka len tak-tak minula moju hlavu.
Na čo čakáš, Kyuubi. Až ma Tobi dostane, ty pôjdeš so mnou.
Pocítil som ako so zapieraním obnovil prísun jeho chakry a na tvári sa mi objavil úškrn. Oči sa mi zmenili a útoky zrýchlili. Začal som útočiť ohnivými útokmi veselo plytvajúc Kyuubiho chakrou.
Vedel som, že útoky sú zbytočné, ale snažil som sa, nech pôsobia dôveryhodne a snaživo. Kvôli Kyuubimu.
„Teraz, dostaň ho do pasce!“ skríkol.
Vediac, že už dlhšie nedokážem Kyuubiho presviedčať, aby mi požičiaval chakru, som uskočil, nasledovaný Tobim.
Vzduch okolo neho sa zvíril a z inej dimenzie začali vyletúvať železné tyče.
Začal som uskakovať, navádzajúc ho na správne miesto. Pár tyčí som odrazil vytvorením štítu.
Tobi zrazu zastal a ozval sa jeho smiech.
„Znova tá istá pasca, Uzumaki?“ mávol rukou, načo hromadu piesku odniesol poryv vetra a odkryl pečate tvoriace dokonalý kruh s priemerom piatich metrov.
„Na ten istý trik ma druhýkrát nedostaneš.“
Jedným dlhým skokom preskočil pečať, dopadol na zem a obklopila ho polguľovitá kupola.
Zmätene sa obzeral a pokúšal a teleportovať, ale iba sa odhmotnil a zhmotnil.
„Prvú pečať si možno vycítil, ale tá druha je umiestnená hlbšie a preto ju narozdiel od prvej musím aktivovať, nie je automatická.“
Pristúpil som k nemu a usmial sa.
„Po tom čo si odhalil prvú pascu, si si myslel, že to je odo mňa všetko, moje eso v rukáve. Uvoľnil si sa, mysliac si, že už ti nič nehrozí.“
Priložil som ruku na bariéru a tá sa začala zmenšovať. Tobi útočil na jej steny, ale nedokázal ju preraziť. Nakoniec zastal v jej strede a uprel na mňa nenávistný pohľad. Potom sa bariéra úplne zmenšila.
„Tak takto zomierajú najmocnejší,“ pousmial som sa. „S pohľadom vhodným na strašenie malých detí.“
Pomaly som sa otočil a usmial sa.
„Nemyslíš, Sakura?“