Narutova sestra 66 - Tunely

Čas plynul rýchlejšie, ako obvykle. Všetkým sa to zdalo. Postupom času sa začalo všetko meniť – okolie, pocity, dokonca aj samotní ľudia.
Pein trávil väčšinu svojho času vo svojej pracovni. S Konan mu to jednoducho neklapalo, a on si bol vedomý, prečo. Dlho sa spolu nerozprávali, nehovoriac o prejavovaní lásky. Vládla tichá domácnosť.
„Toto nie,“ zamrmlal a vygumoval dlhú čiaru na veľkom výkrese.
Začínal pociťovať bolesť krčnej chrbtice, pretože sedel za stolom už od skorého rána. Bol plne sústredený a premýšľal tak, že sa mu až z hlavy parilo.
Výkres bol plný čiar, údajov, čísel a bohviečoho ešte. Na stole mal ešte mapu, a iné haraburdy. No zdalo sa, že to všetko používa.
Ozvalo sa klopanie. Nevyrušilo ho to, práve naopak – čakal na to.
„Je otvorené!“
Spoza dverí nakukol Itachi. Netváril sa práve najlepšie, skôr dosť znudene. Ruky mal založené vo vreckách a čakal, čo z Peina vypadne.
„Dal si ma zavolať.“
„Áno, chcel som ťa o niečo požiadať.“
„Som nedočkavosť sama.“ povedal, no bolo tak sarkasticky povedané, že to Peina privádzalo do šialenstva.
Nikdy nemal nič proti Itachimu – jediné, čo mu na ňom vadilo, je ten jeho posvätný ironický tón. Pre tento krát sa však rozhodol na to nereagovať, aj keď sa mu v hlave rodilo toľko protiargumentov, že je to aj na Peina veľa. Razom to však všetko pustil z hlavy.
„Potrebujem, aby si všetkých zvolal do haly na prízemí.“
Od Itachiho si vyslúžil podivuhodný výraz na jeho tvári. Skôr zmätený.
„Načo?“
„Nepýtaj sa a makaj.“
„No Bože, čo ti horí za zadkom?“ položil rečnícku otázku a so zadanou úlohou odišiel.
Itachi ani nevedel, či sú všetci v sídle. Možno polovica áno, no kde má hľadať tých ostatných – to nevedel.
Ako prvá sa to dozvedela Nana. Bezpochyby.
„Nechápem, čo to Pein zase vymýšľa.“ pokrútila hlavou.
„Ako ho poznám, tak to bude znova nejaká somarina.“ prehodil ľahostajne.
Itachi dnes jednoducho nemal svoj deň. Bol nejaký podráždený, či skôr nervózny. Ani nevedel, prečo.
„Čo sa deje, Itachi?“ sadla si vedľa neho na posteľ.
„Ale nič.“
„Nehovor mi ‚ale nič‘, keď vidím, že ti niečo je.“
Povzdychol si. „Ja neviem, celé je to nejaké divné.“
„Čo?“
„Mám pocit, akoby sa malo niečo stať, niečo zlé.“
„Nestraš ma.“
„Vážne. No povedz, nemáš v poslednej dobe pocit, že je tu až príliš veľké ticho?“
„Možno trochu...“ priznala.
Asi o hodinu už boli všetci dole v hale a čakali na príchod Peina. Miestnosťou sa šíril hluk, pretože všetci polemizovali o tom, čo pre nich Pein chystá. Názory boli rôzne – od zavedenia povinných nočných košieľ a jógy, až po oznámenie nejakej udalosti.
Dvere v pántoch zahrkotali a dnu sa začal dobýjať Pein pomstiteľ. Tie dvere sa začali zasekávať a tak nimi museli silno trhnúť.
„Opravte niekto tie dvere.“
„Oprav s ich sám.“ zaznelo z davu.
Pein držal v ruke ten istý stočený výkres, ako mal v pracovni.
„Ľudia,“ začal. „Moje veľdielo je hotové.“
Nikto netušil, čo tým myslel.
Po chvíli ticha sa ozval Kakuzu: „Aké veľdielo?“
Pein si odkašľal, ako keby išiel rečniť nejakým príhovorom. Pravdupovediac, nemal od toho ďaleko.
„Ako už iste viete, dosť veľa času som strávil u seba a nikoho tam nevpúšťal. Viete, chcel som mať súkromie, aby som mohol premýšľať a pracovať.“
Hidan sa divne zaškeril. „Vraj súkromie.“ povedal takmer nepočuteľne.
„Mal som mnoho času na rozmýšľanie a skončilo to tu na tomto papieri.“ ukázal na rolku výkresu.
„Pein, nenaťahuj nás a dostaň sa k veci, prosím.“ odsekla Konan.
„Dobre.“ rozložil na veľký stôl svoje dielo.
Nikto, ale fakt nikto to nechápal. Mysleli si, že sa Pein pomiatol. Toľko čísel, toľko všetkého! Nikto by sa z toho nevysomáril. Nikto, okrem Peina.
„Zorganizujeme útok.“
Týmito dvoma slovami každého prekvapil.
„Prečo tak naraz?“ oponovala Nana.
„Nie je to vôbec naraz. Pracujem na tom už päť mesiacov. Realizácia tohto plánu bude však dvojnásobná.“
„Desať mesiacov? Ty si sa zbláznil!“ vykríkol Zetsu, ktorý bol celý od hliny a prskal ju všade.
Konan z toho bola na nervy, keď si predstavila, že to všetko bude musieť vysávať.
Dav sa znova stal hlučným a všetci sa začali prekrikovať.
„Buďte ticho!“ skríkla Hiro.
Pein pokračoval. „Už dlhšie ma poriadne štve Konoha. Pravda, vždy som ju chcel zrovnať zo zemou, alebo aspoň zničiť, no teraz som si istý, že sa nám to podarí. Tento plán je geniálny, nie je nič, čo by nás mohlo zastaviť.“
Všetci mali nastavené uši, ako satelity.
„ Asi každého z vás zaujíma, prečo sa to bude chystať tak dlho. Preto, lebo to nebude útok zhora.“
„Akože zhora?“
„Pôjdeme pod zemou.“
„Haha,“ povedal ironicky Zetsu. „A ako to chceš urobiť?“
„Jednoducho – každý deň sa budete striedať. Každý deň budú kopať dvaja ľudia. Máte predsa chakru a ovládate Doton (živel zem). Nebude to pre vás problematické.“
Všetci pozerali na Peina, ako na totálneho blbca. To, čo hovoril, bolo priam nemožné. Už len z toho dôvodu, že Konoha bola od sídla Akatsuki vzdialená vyše tristo kilometrov.
„Viem, že sa vám to možno zdá trochu nereálne, ale zvládneme to.“
„Dobre, dajme tomu, že vykopeme tunel. Otázka je, ako chceš dobyť Konohu. Chcem tým povedať len to, že v Konohe sú silný ninjovia a je ich dosť veľa. Možno aj dvadsať tisíc! A to nerátam celú Ohňovú zem. Na pomoc im príde určite aj Suna a Kamenná.“ povedala Nana.
„Myslel som aj na to. Zozbieral som takú obrovskú armádu, že nás porazia iba ťažko.“
„Tridsaťtisíc?“ ozvalo sa.
„Päťdesiattisíc?“
„Či nebodaj stotisíc?“
„K dispozícii mám jeden milión ľudí.“
Všetkým spadla sánka.
„Túto armádu som zbieral dlho. Ninjovia sú rôznych hodností, z rôznych zemí. Zo zvučnej, dažďovej, hmlovej, a tak ďalej. Dokonca je aj pár ninjov, ktorý sa pridali k nám a zradili svoju zem. Samozrejme, nikto o tom nevie – sú to moji špióni. Kopať začnete hneď zajtra. Hidan, Kakuzu – vy začnete prví.“
Skôr, než stihol Hidan niečo namietať, Pein zmizol.