Narutova sestra 64 - Bolesť

Temno, všade tma a ukrutné ticho. Tma, ktorá pohlcuje každý kúsok jej tela, je všade. Ticho, ktoré vyvoláva obavy.
Zrazu sa ocitla v bielom priestore. Nebolo to také, ako sa hovorí. Keď človek zomrie, nejde do neba, ani do pekla. Inak by sa už dávno smažila medzi démonmi. Žiadni anjeli, žiadny Boh, žiadny súd. Iba prázdnota. Bol to hrozný pocit. Tak neopísateľný, že jej to až trhalo žily. Nevedela sa hýbať, necítila biť svoje splašené srdce, nevidela svoje končatiny. Ochromená myseľ úbohého ľudského tvora.
„Poď,“ začula šepot. „Poď ku mne.“
Nevedela, odkiaľ to ide. Nevedela nič. Ani rozprávať. Sprva jej ten hlas pripomínal Orochimara, no potom si spomenula aspoň tou malou časťou prázdneho mozgu, že je to vlastne nezmysel.
„Poď ku mne...“
Nechápala tomu. A možno naozaj po čase príde nejaký súd. Nebála sa. Necítila strach, pretože necítila vlastne vôbec nič. Žiadne pocity. Cítila akurát to, že nepotrebuje kyslík. Zvláštne...
„Otvor oči...“
Docvaklo jej – mala ich zavreté. Nevedela to. Po chvíli sa v bielej temnote objavili modré oči. Takmer biela pokožka jej splývala s okolitým svetom.
„Poď ku mne...“
Stále sa však nevedela pohnúť. Nedržalo ju nič, no akoby nevedela vyslať signál do svojho mozgu, aby jej svaly začali pracovať.
V bielom priestore sa začali rysovať tmavé obrysy. Najprv jej to pripomínalo iba nejaké čiary, no potom si to nejako pospájala. Uvidela veľkú, šeriacu sa papuľu. Neskôr aj žlté, prenikavé oči, ňufák, až nakoniec uvidela celú démonovu hlavu.
„Houkou,“ prehovorila.
To jediné z nej ako-tak vypadlo. Iba sa javili pre ňou tie črty. Nič viac. Mala pocit, že čas je tu spomalený. Možno v tejto sfére čas aj zanikol...
„Ako si to mohla urobiť?“ povedal podráždene. „Nana, ak by ťa zabili, bola by to katastrofa!“
Niečo jej tu nesedelo. „Ako to? Nie som mŕtva?“
„Samozrejme, že nie si mŕtva! Čo ťa to napadlo?“
„Čo to má všetko znamenať?“
„Posledné dva roky akoby si nebola v poriadku, Nana.“ prehodil uštipačne. „Vážne mám taký pocit, akoby si sa pomiatla.“
Mlčala. Čo má na takú blbosť povedať?! Ale nechala to tak, Houkou je jednoducho taký.
„Teraz ma dobre počúvaj – ak si nebudeš dávať pozor, zabijú ťa. Všetci čakajú, kým urobíš nejakú chybu. Ty to ešte nechápeš? Máš okolo seba nepriateľov! A ten najväčší chodí s tebou ako tieň. Všade. Je tak blízko a naberá silu.“
„Tieň?“
„Prosím ťa, otvor oči. Ak sa im naskytne príležitosť, aby ťa zabili, nebudú váhať a urobia to! Pozbieraj sa a znič ho, skôr, ako zničí on teba.“
Napadlo ju veľa variant, kto to môže byť. Vlastne v tom mala chaos.
„Kto je ten tieň? Ako ho mám zničiť?“
Počula akurát ozvenu v nekonečnom priestore. Houkou zmizol.

(Na chodbe)

„Je to moja vina,“ povedal previnilo Itachi.
„Nesmieš za sa to obviňovať.“
„Ty to nechápeš, Konan,“
Oči mu naplnili slzy. Nemohol tomu uveriť. Alebo skôr nechcel...
„Do čerta s takým životom!“ zhúkol a tresol do steny.
Konan od ľaku až nadskočila. Ale chápala to.
„Bude to dobré, uvidíš.“ objala ho.
Cítil sa mizerne. Obviňoval sa, aj keď za to nemohol. Trápil sa.
„Čo ak sa nepreberie? Čo ak-“
„Na to nemysli. Je silná, čoskoro sa preberie.“ tíšila ho.
„Itachi?“ vyšiel z Naninej izby Kakuzu.
Ihneď si utrel slzy. Srdce sa mu rozbúchalo.
„Ako je na tom?“
„Prvý verdikt som ti už povedal, no a ... zrejme ťa poteším – Nana sa prebrala.“
„Prebrala?“
„Áno, je ako-tak pri vedomí. Pravdaže, niektoré funkcie ešte iba nabiehajú. Ak to takto pôjde ďalej, mala by byť v poriadku. Myslím po fyzickej stránke.“
„Dobre,“ prehodil Itachi a chcel vojsť.
„Počkaj ešte,“ zastavil ho Kakuzu.
„Áno?“
„Obávam sa o jej duševný stav. Nana na tom teraz bude veľmi zle s psychikou. Nebudú jej pomáhať žiadne lieky, ani antidepresíva. Je to pre ňu veľká strata, cez ktorú sa bude musieť preniesť. Čo mi robí starosti je ešte to, aby si niečo nevykonala. Buď stále pri nej, Itachi. Bude ťa potrebovať, ako ešte nikdy.“
„Spoľahni sa.“
„Ešte to nevie. Nechám to na tebe.“
Prikývol a vstúpil dnu. Jej bezvládne telo tam ležalo bez pohnutia.
„Láska moja,“ chytil ju za ruku a kľakol si k jej posteli.
„Itachi?“
„Tu som.“
Zazrela, že má v očiach slzy. „Prečo plačeš?“
Bolo to preňho ukrutné. Predstava, že jej má oznámiť tú tragickú správu, bola hrozná. Boli to len slová, no tak zraňujúce, že by ich najradšej ani nepovedal.
„Nani,“ začal neisto, opatrne.
Vôbec nevedel, ako to má povedať.
„Čo sa tu deje?“
„Ide ... o naše dieťa.“
Usmiala sa. „O nášho drobca? Čo je s ním?“
A v tom sa to stalo – dotkla sa brucha. Úsmev jej zamrzol a takmer hneď aj zmizol.
„Čo to...“
Brucho mala ploché. Obviazané obväzmi, no aj napriek tomu cítila, že je také, ako pred pár mesiacmi. Už nebolo vypuklé. Bábätko už nerástlo. Už nebolo...
„Nani,“ z očí mu vyšli ďalšie slzy, tak, ako aj jej. „Je mi to ľúto. Už je z neho malý anjelik.“
Dych sa jej zrýchlil, tep mala nekontrolovateľný. Na tvári sa jej objavila bolestná grimasa.
„Nie,“ odmietala uveriť.
Stratila svoje dieťa.
„Niéééééééééééééééééééééééééééééé!!!“