Život

Lebo horbou svalov, tými mozoľmi tela, neoplývam? Lebo dlhými vlasmi na dievča sa podobám?
Vydedenca zo mňa spravil ten dav ľudí s očami nenávisti, s päsťami, ktoré by len bili, s nohami stále kopajúcimi do tela môjho chudorľavého...

Čo mám robiť? Kto mi pomôže? Túto zúfalú vetu som toľkokrát vyslovil a nikdy odpovede nedostal. Ani ozvena sa na ňu neozvala. Echo zavrelo ústa a taktiež sa ku mne otočilo chrbtom spolu so všetkým živým či neživým les obývajúcim stvorením. Lebo aj oni, keď uvideli moje vyziabnuté končatiny nie súce na prácu, vyhostili ma preč. Nikto sa nechce starať o príživníka, pijavicu, ktorá len berie a nič nedáva.

Už nemám kde skloniť hlavu. Je noc. Chladná a temná. Pozriem tam dole na ľudí sediacich pri ohni, pri tom vládcovi tepla a svetla, ktorý zaháňa tmu. Počujem ich hlasy ako nekonečne odriekajú jednu vetu modlitby: „Ó, Zlo sveta, opusť nás.“ Za to zlo , ktoré všetko len berie, považovali aj mňa.

S nechuťou otočím hlavu, no zazriem len blýskajúce sa oči beštie, ako striehnu na slabú korisť. čiže na mňa. Už niet cesty tam ani späť. Stojím na hranici dvoch svetov, z ktorých ma vyháňajú preč:
„Nie si súci ani ako človek, ani ako zviera!“
Zavrel som oči a odovzdal sa osudu. Veď je to už jedno, čo stane sa so mnou. Počul som kroky a zúrivé vrčanie hneď vedľa mňa.

Prebral som sa z tranzu. Prečo sa tak ľahko vzdávať života? Len pre ostatných? Lebo ma každý vyháňa? Žiť! Túžba po živote taká silná ako neutíchajúce tornádo, ktoré radšej zničí všetko navôkol, než by sa malo zastaviť na kameni, ktorý môže poľahky zničiť. Krv v žilách mi zovrela.

Zviera veľké sťa pes sa na mňa rozbehlo a z túžby po žrádle, z túžby po prežití sa mi chcel zahryznúť rovno do krku, toho chudorľavého oja, ktoré drží telo a hlavu pohromade. Zohol som sa a opäť pozrel do žiariacich očí šelmy, ktorá tiež bojuje o to isté, o čo ja – o život. Buď zomrie hladom, alebo prežije... Bude žiť dovtedy, pokým mu nebudem kolovať tráviacim traktom. Potom bude potrebovať ďalšiu korisť a ďalšiu...

Ale tento krát zo mňa žiadna korisť nebude! Musím sa konečne vzoprieť ľahostajnosti a slabosti, ktoré ma doteraz ovládali!
Vrhnem sa na zviera s túžbou pomsty. Áno, pomsty voči celému svetu, do ktorého patrí aj toto chlpami obalené slintajúce zviera vybavené plnou papuľou ostrých zubov, labami zakončenými pazúrmi a sluchom počujúcim všetko. Ja nič z týchto smrtonosných vybavení nemám, ale mám rozum, ktorý je niekedy nad všetky pazúre sveta.

Zviera prekvapené mojim výpadom znervóznelo a uskočilo. Ja som zdrapil blízky kameň, a keď sa krvilačné, víťazstvom sršiace oči ku mne priblížili, ja prerušil som jeho rýchly beh. Kameň tupo dopadol na hlavu tvora, ktorý už nevstal.
Toto zviera zomrelo, ale druhé sa zrodilo zo mňa. Pozrel som na svoje ruky. Na ruky, ktoré zabili. Zabili tvora, ktorý tiež chcel zúfalo prežiť... ako ja.
Ale kde sa tá sila vo mne zobrala? Žeby vyburcovanie citov? Či pud sebazáchovy?

„Nie, to ja som ti daroval trocha sily!“ zaznel hlboký hlas akoby z útrob zeme. Porozhliadol som sa, no nikoho som nevidel. To mi určite múti myseľ vyčerpanosť...
„Nie som žiadny výmysel!“ teraz sa objavila aj postava osvetlená plameňom, ktorý držala v ruke. „Ja som Pán Slnka, Mesiaca, búrok i morí a vyslyšal som tvoje zúfalé prosby.“
Po tomto zvrate som sa len ťažko zmohol na slovo: „Ale prečo?“ vydýchol som v strachu opretý o kmeň stromu.

„Prečo? Nemá snáď Pán pomáhať svojim poddaným?“ na chvíľu sa odmlčal a prešiel ku mne. Pozrel mi do ustráchaných očí a ja zase do jeho istých krvou podliatych očí, ktoré sa mi zavŕtali do mysle. Do mysle – tej mojej vládkyne, no ani ona nevedela vzdorovať a odovzdala sa strachu, tak ako ja.
Napokon pomaly riekol: „Kde je tá zúrivosť, to odhodlanie, akým si pred chvíľou prekypoval?“
Srdce sa mi rozbúšilo a chcelo z hrude ujsť pred týmto čudesným Pánom. Čo odo mňa vlastne chce?
„Tak, kde sa podelo?!“
Nevedel som, čo mu na to odpovedať. Asi ma ovládli zvieracie pudy a...
„Omyl!“ prerušil moje zmýšľanie, „To ja som ti vlial všetku tú moc do tvojich žíl! No to bola len kvapka z tej, ktorú vlastním ja.“ pristúpil ešte bližšie, „Snáď o mne nepochybuješ...“
Telom mi prešli zimomriavky. On snáď vie aj z mysle čítať.

„Áno, viem. Pre mňa nič nie je skryté.“ zavrel oči a odstúpil. Otočil sa mi chrbtom a hľadel tam dole na dedinu, v ktorej vyrastal som. „Ľudia. Počuješ ich? Znovu začali vyháňať ich „zlo“, za ktoré považujú všetko odlišné od nich. Dokonca aj mňa. Najprv ma uctievajú ako najvyššieho boha – Pána, a potom ma zatracujú. Považujú ma za zlo, keď si z času na čas zoberiem čo i len maličkú obeť. No musím sa taktiež niečím živiť... ako každý tvor.“
Prudko sa zahnal rukou a plameň, ktorý držal, so zúrivosťou hodil do dediny:
„Už mám tých nevďačných ľudí dosť!“
Nastal obrovský krik. Ľudia začali pobehovať hore-dole ako vyplašené mravce, keď im stúpite do príbytku. Nosili vodu a snažili sa uhasiť oheň, ale nešlo to. Ani halda vody neuhasila tento čudesný plameň čiernej farby.

„Čo je to za plameň?“ opýtal som sa dívajúc sa na pomaly umierajúcich dedinčanov.
Veľký Pán sa pousmial: „To je Amaterasu. Jej plamene horia dovtedy, pokým nespália všetko živé.“ nasucho som prehltol. O ničom takom som nikdy nepočul.

Krvavé oči mu zažiarili uspokojením. Kochal sa v utrpení:
„O chvíľu začnú prosíkať ich „dobrého boha“ o pomoc proti veľkému „zlu“, ktoré toto všetko spôsobilo. No oni ani len netušia, že „dobro“ je v tej istej osobe so „zlom“. Ich spása je zároveň aj ich záhubou.
Hlúpe ľudstvo! Chovám k nim nenávisť už od počiatku. Od tej chvíle, kedy brat brata zabil. Povyšovali sa nad ostatnými – aj oni bažili po poste boha. Tieto krvilačné beštie sú hrozné, dokonca horšie, než zvieratá, nad ktoré sa povyšujú. Tie si vezmú len to, čo potrebujú nutne na prežitie. No človek habe všetko navôkol. Zatúži po všetkom, čo uvidí. Ovláda ich nenávisť, nie rozum. Nenávisť, ktorá odstrkuje, bije a zabíja všetko... všetko... aj teba.“ nachvíľu sa odmlčal a podal mi ruku, „A ja ti ponúkam pomoc. Chceš sa im pomstiť?“

Zamrzol som. Hovoril mi z duše. Pomsta – po nej som bažil celý život, len som nemal dosť síl ju zrealizovať. A teraz, hľa, sám veľký boh sa nado mnou zľutoval. Nad biednym červíkom zvíjajúcim sa na háčiku v rybníku plnom pyraní, ktorý veštil istú smrť.
A teraz sa mi núka pomoc. Záchrana pred krvilačnými rybami. Teraz mám šancu zmeniť sa na lovca, ktorý vykynoží všetky tie pažravé pyrane. Z koristi sa stane lovec.

Súhlasil som s vďačnosťou osirelého dieťaťa, ktoré niekto prichýlil. Na tvári sa mi objavil – úsmev. Aký tu čudný pocit, ktorý som zrel len na tvárach iných. Ja som šťastný... Konečne niekto vyslyšal moje prosby, prosby malého hríbika k veľkému dubu, ktorý sa ku mne uponížil, vypočul a pomohol.
Svoju ruku som už bez váhania vložil do jeho. Cítil som, ako mnou prúdi jeho sila. Stával som sa mocnejším. Už som nebol to ustráchané, vyziabnuté, slabé mláďa všetkými bité. Stal som sa silným, silnejším než oni...

„Chceš sa na nich vrhnúť?“ hľadiac na ustráchaný dav pokýval som hlavou, „Tak čo ti v tom bráni?“
Oči mi zažiarili. Konečne im všetky moje útrapy vrátim. Konečne okúsia bolesť, ktorou ma kŕmili celý život. Konečne nadišiel deň mojej pomsty!

Vrhol som sa dolu svahom k dedine zaliatej čiernym plameňom sťa zver, ktorá zazrela slabú korisť. Ocitol som sa na hranici lesa a dediny. Číhal som na najbližšiu korisť spoza staručkého stromu, ktorý ma celú dobu sledoval a pokýval svojou ihličnatou hlavou, nech to nerobím.
„Zaslúžia si to!“ opustil som jeho náruč.
Predo mnou bežal človek s vedami a ustráchanou tvárou, ktorú už nemám. Mám tú ich zúrivú. Karta sa obrátila! Spravodlivosť existuje! Odplata je na dosah ruky!

Zhodil som toho človeka, malého červa, na tvrdú zem. Kosti mu zaprašťali a bolestivý výkrik ozval sa z jeho otvoru v hlave. Opojil ma ten ston, sťa špiritus opája mysle zúfalcov. Kochám sa v jeho beznádeji a strachu. Opäť som sa usmial a sťa vietor vtrhol som do otvorenej bezbrannej dediny plnej koristí a bil, trhal, škriabal, strkal do neuhasínajúceho ohňa s uspokojením.
Dielo je dokonané. Role sa zvrtli v môj prospech. Teraz som ja najvyšší vládca!

„Priskoro si na mňa zabudol.“ ozval sa ten červenooký. Prerušil môj víťazoslávny pochod. Úsmev z tváre mi zmizol.
„Prečo ma prerušuješ?!“ zúrivo som naňho zazrel.
„Ohó, vidím, že už si tou mocou opitý, ale nie dosť... Pozri na tých ľudí. Všetci sa ešte hýbu. No tak, zabi ich! Ukoj svoj smäd po krvi!“
Áno, raz a navždy sa ich zbaviť! Zabiť ich!

Čupol som si k najbližšiemu a chcel mu vykrútiť krk. Slintajúc som mu rukami oblapil hlavu a chcel zúrivo trhnúť. No jeho oči sa zmenili na dvojo zrkadiel, v ktorých som uvidel samého seba. Veď to som ja! Ruky mi ochabli. To ja som bol taký ustráchaný, slabý a bitý bez príčiny. Prečo by mal tento tvor zomrieť? Len z môjho rozmaru?
Nie... Nie z môjho, ale z Jeho. Pozrel som na čierneho Pána, ktorý netrpezlivo poklepkával nohou. To on je na vine! Zvábil ma. Vycítil moju bezmocnosť a daroval mi silu, ktorú som nemohol odmietnuť. Bol som zúfalý, a preto som sa chytal každého ponúknutého stebla. No videl som len jedno jediné, tak som nemal na výber. Buď sa utopím v bahne, alebo prežijem.
Život. Každý tvor po ňom túži a je mu jedno, akým spôsobom prežije. Hlavne, že bude žiť... Aj keď pre svoj život potrebuje potravu – iné životy. Musí zabíjať iných, aby prežil. Musí kradnúť životy iným, ktorí taktiež chcú žiť.
No ja takto žiť nechcem! Nechcem zabíjať, aby som mohol žiť. Nechcem...

„Už stačí!“ opäť zahrmel hlboký hlas, „Každý musí zabíjať. Je to „malá“ daň za to, aby si mohol dýchať tento špinavý vzduch, bývať v zatuchnutých domcoch a trápiť sa na tomto prehnitom svete. Telo potrebuje potravu, každý potrebuje potravu, dokonca aj boh potrebuje potravu...
Je to prirodzený kolobeh, i keď sa ti môže zdať krutý. Prežije len ten najsilnejší. Len tí najzdatnejší a najbezcitnejší môžu chodiť po tejto zemi, aby si potom, keď zoslabnú a stanú sa korisťou silnejších, do nej mohli ľahnúť.
Tak čo, pochováš ostatných alebo si do nej ľahneš sám?“

„Radšej ja! Už som napáchal dosť problémov, s ktorými by som nevedel ďalej žiť. Ostatní majú len zranenia, prežijú to...“
„A kde máš istotu, že ich nechám žiť?“ pousmial sa.
„Tak ťa zastavím!“ rozhodol som rázne.

„Silné slová slabého červa. Zabudol si, že tvoja moc patrí mne?“ pozdvihol ruky a bral si, čo je jeho. Cítil som, ako slabnem. Ako sa zo mňa stáva ten istý slabý človek, akým som bol celý život. No teraz si uvedomujem ešte viac svoju slabosť, lebo som okúsil silu.
Je to akoby som vystúpil z celoživotného tieňa na výslnie. Hneď som si zvykol na hrejivé lúče a zrazu ma hodili do tej najtmavšej a najchladnejšej diery tohto sveta. Nevidel som nič. Bola mi zima, lebo som poznal teplo.
A čo teraz? Ledva stojím na svojich slabých nohách, ruky sa mi trasú a mysľou sa mi znova začal rozlievať potok beznádeje. Čo potok, dravá rieka strhávajúca všetko navôkol.

Spustil som sa na zem. Špinavú, krvou zmáčanú, ohňom spálenú zem posiatou telami mojich druhov, na ktorej zadlho nevykvitne jediný kvietok nádeje.

Nádej. Už aj ona ma opustila spolu so Silou, ktorá ma len nachvíľu poctila návštevou. Odišla hneď, ako zbadala môj skromný príbytok ducha neoplývajúci bohatstvom, na ktoré je zvyknutá. Nezanechala mi ani kvapôčku sladučkého moku, vďaka ktorému by som mohol aspoň vstať. Nie, ešte k tomu prišiel Strach a nohy mi prikoval k zemi pevnými reťazami beznádeje.

Čierny tieň sa približoval a každým krokom rástol až ma obkolesil celý. Počul som slová: „Si bez šance...“ ale nevidel som toho, kto ich vyriekol.
Zrazu sa predo mnou zjavil, akoby ho vypľula tma, lebo kroky jeho som nečul. Pozdvihol ruky a privolal svojho spoločníka – Amaterasu. Krvilačný plameň k nemu pribehol sťa poslušné šteňa a slintajúc čakal, akú odmenu dostane za svoje vyčíňanie. Vysoký Pán mlčky ukázal na mňa a na tvári mu zaihral zlovestný úškľabok.
Plameň sa pohol. Bežal ako tá chlpatá beštia, ktorú som pred chvíľou zabil, no tá mala aspoň oči, medzi ktoré som mohol zasadiť smrtiaci úder kameňom, tým najtvrdším synom matky Prírody. Tento čierny plameň však nemal oči. Jeho tvár bola posiata tisíckami pažravých úst, ktoré dychtili za každým ďalším sústom. Niečo také ako sýtosť nepoznali, lebo s pribúdajúcou potravou len narástol počet hladných krkov.
Obkolesil ma. Nemal začiatku ani konca. Stal sa z neho smrtiaci prstenec, slučka, ktorá mi len bude sťahovať hrdlo života, až kým moje telo splynie so zemou a on si len podráždi žalúdok tou trochou môjho smradľavého mäsa.

Obliala ma horúčava. Slintajúce papule sa na mňa vrhli a opäť sa pokúšali ukojiť svoj neutíchajúci hlad, ktorým trpia celý život. Najprv sa mi ovili okolo údov spútaných strachom sťa had, ktorý si ide pochutnať na svojej bezbrannej koristi. Potom prišiel pevný stisk, cez ktorý som nevedel chytať vzduch do hrude a napokon, keď sa uistil, že mu neutečiem, začal hrýzť, trhať a hltať kusy kože, tej tenkej blany, ktorá ohraničuje naše telá.

Zajačal som s ohromnou bolesťou, no plameň to neodradilo. Veď nemal žiadne uši, ktorými by počul nárek svojich obetí, ani zľutovanie – tú vlastnosť slabochov, tých ľudí, čo bezdôvodne odpúšťajú a dúfajú, že raz sa aj nad nimi niekto zľutuje.

Keď sa plameň predral cez túto tenučkú stenu môjho tela, až vtedy sa mu papule rozďavili. Až vtedy začína tá pravá hostina. Už ani neprežúval, len hltal celé kusiská, ktoré mizli v nenávratne. Bol som uhlím, vďaka ktorému mohol tento plameň horieť aspoň o chvíľu dlhšie.

Aj on chcel len prežiť...
Život. Netúžia po ňom len živé tvory, ale aj živly.
Život, ten je už pre mňa stratený...

Cítil som každučký ostrý zub papúľ ohňa. Premkla ma taká silná bolesť, ktorú som necítil za celý bolestný život . Teda takto sa umiera? Už som zatváral oči. Zbohom, ty svet, ktorý nepozná zľutovania...

„Už máš dosť?“ rehotal sa majiteľ tejto pažravej beštie stojac predo mnou.
Odrazu mi na dvere zaklopal nový hosť, ale nebola to Smrť, ktorú som už očakával. Bola to Zúrivosť, ktorej nevadil môj úbohý stav, veď ani ona nevyrastala v prepychu, ale u prostých ľudí. Roztrhol som reťaze strachu a ruka, ktorú mi ohlodával čierny plameň, dotkla sa tu stojaceho Pána.

Keď oheň zacítil nové mäso, s ešte väčším apetítom sa naň vrhol. Opustil moje ohlodané telo a s chuťou si pochutnával na ďalšom, vďaka ktorému bude horieť zas o niečo dlhšie.

„Čo si to spravil, ty bezvýznamné nič?!“ zreval sťa lev napadnutý nepolapiteľnými blchami.
„Správnu vec...“ zachripel som, no viac som už neprehovoril. Moje pľúca boli zapchaté a plné sadzí. Vykašliaval som čiernu hmotu spáleniny svojho tela.

Zabil som, už zase... Za tieto hrozné činy sa budem škvariť v pekle tak, ako sa škvarím teraz. Som zatratený. Ale aspoň som zbavil svet jedného veľkého lovca, ktorý chytá slabé obete... Teraz som šťastný, skutočne šťastný, lebo moje telo nepadlo zbytočne za obeť tomuto svetu. Vytrhol som totiž veľkú burinu zla, ktorá sa bude so mnou naveky škvariť v neutíchajúcich plameňoch večného pekla...

Pán sa po chvíli postavil a zahnal besniaci plameň:
„Ty nenažranec! Ešte raz na mňa vyskočíš a budeš hladovať naveky!“ plamienok sa zatriasol a schúlil sa do klbka.

Potom otočil svoj pohľad na dotrhané telo:
„Bolo to zbytočné, lebo ja som nesmrteľný. Darmo ma budeš v pekle vyčkávať. Darmo, lebo nič také ako peklo neexistuje. Hlúpi ľudia... Netušia, aká je Smrť ohromný dar. Smrť, to je krásna pani, ktorá nám vytiahne z hnusného hriešneho tela čistú duši a zavedie ju do kráľovstva Pokoja.

To ich prekrútené myslenie, ktoré je dielom Najvyššieho... Krásu vidia v tejto zhnitej zemi, vyslobodzujúcu Smrť očakávajú s hrôzou a v posmrtnom živote pokoja vidia plamene pekla.
Kiežby som aj ja tak jednoducho odišiel z tohto hriešneho sveta. Kiežby som nebol k nemu pripútaný okovami. Kiežby som nebol nesmrteľný...

Všetkého veľa škodí, dokonca aj veľa života. Život, ten zmenil sa mi na nudu. Všetko som už spoznal, všetko som už zažil, len krásnu Smrť som ešte nestretol a ani nestretnem...“ vzdychol si.

Opäť si všimol spáleninu, čo zostala po tele:
„Ale aspoň som sa nachvíľu pobavil na tomto úbožiakovi.“ opäť mu na tvári zaihral úsmev a odletel hľadať ďalšie bezbranné obete, ktorými by si osladil tento život bez chuti...