Narutova sestra 57 - Nešťastný bozk

Od doby, čo sa Nana dozvedela, že je tehotná, bola úplne iná. Už nebola tak depresívne naladená, ako pred mesiacom. Zmenila sa. Obklopovalo ju šťastie. Bola veselá a usmievavá. Po celom sídle rozširovala len pozitívnu energiu.
Itachi už tiež zabudol na žiaľ za svojim bratom. Trápilo ho to, to je jasné, no nedal to pociťovať Nane. Vlastne už bol na tom oveľa lepšie. Predstavoval si, ako bude so svojim synom trénovať a učiť ho nové techniky. No a keď to nebude chlapec, ale dievča, tak ... Tak nič! Ukrutne sa tešil na dieťa, nech už je akéhokoľvek pohlavia. Hlavne nech je zdravé, to je preňho základ.
Avšak nie každý v sídle mal úsmev na tvári. Jedným z tých ľudí bola aj Hiro. V poslednom čase sa vôbec neukazovala ostatným na oči. Jej ružové líca už stratili farbu, pery mala suché a bola z nej troska. Vytratil sa z nej všetok život. Prečo? Trápila sa kvôli Itachimu, ktorého potajme milovala. Keď prišla do Akatsuki, hneď jej padol do oka ako prvý. Nevzdala sa boja aj keď zistila, že on už má svoju lásku – Nanu. Bola odhodlaná dostať ho na svoju stranu, nech už to má hocijakú cenu. No teraz, keď s ním Nana čaká dieťa, vzdala to. Už sa nevládala pozerať na to, ako prejavuje lásku inej, ako je s ňou šťastný, ako sa jeho pery nežne dotýkajú jej pier, ako sa jeho ruky pomaly posúvajú po jej tele.
Orochimaru o tom ešte nevedel, no bola mu povinná hlásiť každú maličkosť. Vstala z postele, kde ležala už dosť dlho, posadila sa za stôl, vybrala zo zásuvky kus papiera a začala písať:

Pane,
z dôvodu, že ste mi prikázali informovať Vás o každej situácii a kroku, ktorý Nana spraví, mám pre vás dôležitú správu. Nedávno nám oznámila, že čaká s Itachim dieťa. Bol to šok pre nás všetkých. Je asi v piatom mesiaci. Povedzte, pane, čo mám robiť, a ja to urobím. Pre Vás všetko.

Otvorila okno, a keď zapískala, z konára stromu, z ktorého sa ešte len nedávno vytratil sneh, priletel sivý holub. Správu poskladala a priviazala o červenú nohu.
„Leť!“ zašepkala.
Za pár minút ho už nebolo. Okno chcela zatvoriť, aby nikto nič nevidel. Hneď na to sa ozvalo klopanie. Dotyčný hneď vstúpil dnu.
„Hiro?“ ozval sa Itachiho hlas.
Preľakla sa a nechtiac si do okna, ktoré práva zatvárala, privrela prst.
„Au!“
Hneď jej nabral fialovú farbu.
„Počkaj,“ povedal Itachi, odbehol do svojej izby a doniesol masť. „Poď sem.“
Hiro aj napriek svojej nervozite, podišla k nemu. Ukázala mu boľavý palec, a keď sa ho dotkol, sykla od bolesti.
Itachi bol zamestnaný ošetrovaním, no Hiro z neho nespustila oči. Najprv sa zadívala do jeho očí. Zrazu jej pripadal ako nejaký boh. A ona bola jeho bohyňa... Potom sa pozrela na jeho hruď, ktorá sa mu nepatrne dvíhala pod tmavým tričkom. A potom sa pozrela na jeho pery....
„Itachi?“ otvorili sa dvere, spoza ktorých vykukla Nana.
Hľadala ho a od Kakuza sa dozvedela, že bol Hiro zavolať na obed.
Hneď, ako ju Hiro uvidela, palec ju prestal bolieť. Vrhla sa Itachimu okolo krku a pritisla svoje pery na tie jeho. Bolo to len pár sekúnd, no aj tie boli pre každého iné.
Nana vošla do izby a tam videla, ako sa oni dvaja bozkávajú. Vlastne to bola len Hiro, ktorá Itachiho pobozkala, no vyzeralo to úplne inak.
„Vypadni!“ surovo odstrčil Hiro od seba.
Ani sa nestihol spamätať, chudák. Len počul Nanin hlas, potom sa naňho vrhla tá ... ani nevedel, ako ju má od zlosti nazvať. A potom už len počul, ako Nana silno buchla dverami.
„Čo si sa načisto zbláznila?!“ zreval na ňu.
Tá sa len spokojne usmiala. No, keď videla, ako chce odísť, postavila sa mu do cesty a zastavila ho.
„Itachi, počkaj!“ zaprela sa rukami do jeho hrude.
„Vypadni!“
„Som lepšia, ako ona!“ skríkla.
To ho zarazilo. Došlo mu, že si naňho už brúsila zuby.
„Nie, nie si lepšia, ako ona.“
„Som!“
Ignoroval to a otvoril dvere, aby odišiel.
„Milujem ťa!“ zvrieskla a do očí sa jej vtisli slzy.
„Ale ja teba nie.“ povedal jej chladne a zmizol.
Jeho slová ju bodali do srdca ako nože. Od hnevu vzala vázu, ktorú mala na okennej parapete a rozbila ju.

„Nana!“ klopal na Nanine dvere Itachi a dúfal, že mu otvorí.
Bola zamknutá.
„Nana, prosím, otvor! Nie je to tak, ako si myslíš!“
„A ako to potom je?!“ otvorila dvere a vykríkla mu to rovno do tváre.
„Upokoj sa, vysvetlím ti to!“

„Pein!“ zaštebotala Konan, keď vyšiel zo sprchy. „Pozri!“ ukázala smerom k oknám.
„Čo to má byť?“
„Kúpila som nové záclony.“
„Táto farba sa tu nehodí.“ povedal, pretože s tmavých záclon vážne nemal dobrý pocit.
Konan sa naňho podozrivo pozrela a zamračila sa.
„Ak sa ti nepáčia, vrátim ich.“ povedala odhodlane.
„Dobre, nepáčia sa mi.“ priznal.
Konan sa usmiala. „Zvykneš si na ne.“
Zrazu obaja začuli nejaký hrmot a krik.
„Dopekla, tu sa človek nemôže ani v kľude osprchovať!“ vyletel na chodbu s mokrými, strapatými vlasmi a uterákom okolo pása.
Uvidel, ako sa Nana s Itachim hádajú.
„Čušte!“ zakričal im.
„Fajn, tak sa so mnou nebav!“ zvýšil hlas rozčertený Itachi.
„Ani sa nebudem!“ odpovedala mu tvrdohlavo Nana.
„Tak sa uraz! Nič sa predsa nestalo!“
„Dobre!“
„Fajn!“
„Dobrú noc!“
„Aj tebe!“
Tresla dverami a ostrý dialóg sa skončil.
Itachi zazrel na Peina, no ten sa teraz nechcel vôbec do ničoho miešať a tak radšej zaliezol dnu.
„Banda jedna!“ zanadával.