Neschopný doručovateľ zo Suny

Celé, sa to stalo úplne inak! Nič nebolo v poriadku a jediný ktorý si zachoval svoj rozum na mieste, bol nakoniec ako inak Kakashi. Uhýbal očami od okien pri ktorých stál Hokage. Príliš veľa priameho svetla okresľovalo jeho postavu v žiare akejsi prapodivnej slávy.
„Ospravedlňujem sa.“ zašveholil Kakashi a priložil si ruku pod bradu, „nie je mi však jasné, aký zmysel v tom bol. Predsa každý vedel, že Sasuke ho pôjde hľadať.“ Pošúchal si bradu a potom si znova povzdychol.
Utekajúci Naruto. Kto by si to kedy bol pomyslel, že ten blondiak sa vyberie na akúsi podivnú cestu osamelého bojovníka? Hneď dva dni na to, sa za ním schytil Sasuke, že ho jednoducho privedie späť do Konohy inakšie sa nehodlá nikdy vrátiť späť.
Kakashi si vtedy pomyslel, že zrejme absolútne zle vidí a počuje. Pri Obitovom oku, kedy sa tí dvaja stihli natoľko zblížiť?
Komunikovať s týmto človekom. Prečo všetci z rodu Uchiha sú ako voskové figúrky? To by sa samozrejme Hokage teraz rozpúšťal, však? Za maskou by sa zasmial, keby to nebolo nebezpečné. Predsa len...
„Hokage-sama!“ dvere sa rozrazili až zanechali prasklinu v stene. Sakura sa zháčila a jej výraz nebol práve príjemný. Očkom pohliadla po Hokage a potom na Kakashis-senaseia a znova na dvere. To bola už tretia stena v tomto týždni.
Ustúpila o krok a ruky založila za chrbát, „ospravedlňujem sa za ten nečakaný vpád, ale Kazekage sa už dostavil.“ Pohliadla do zeme a potom po očku na Kakashiho, ktorý si čosi lúpal malíčkom v uchu.
„Yare,“ povzdychol si, „dám si sprchu.“
Tento deň bude horší než ten včera. To mu bolo jasné už včera. Príchod Kazekageho tvárou v tvár ich Hokagemu a k tomu v takomto chladnom počasí, z toho nevzíde vôbec nič dobré.

„Huh?! Čo to rozprávaš, že Kazekage nemohol prísť?!“ zvolal naštvane Shikimaru na hnedovlasého muža pred sebou, „Sakura práve šla oznámiť Hokage-sama, že sa dostavil! To si bol celý čas ty?!“ nahol sa k nemu a pohliadol do modrých očí.
„Ja len vážne nemám ten pocit, Shikamaru,“ založil ruku v bok, „že by som sa podobal na Gaaru. Prečo to Sakura urobila, mi je neznáme.“
„Toto bude prúser!“ priložil si ruku na čelo a zatvoril oči, „bože akoby nestačilo že je tak chladno, k tomu ešte aj prúser. Kto to bude riešiť zase? Otravné prúsery.“
„Ty nie si Gaara!“ priletela päsť do tváre hnedovláska, ktorý vletel do stromu koruny. Tam to zaprašťalo a padlo pár listov sfarbených do zlata.
„Takto sa vítajú hostia?!“ zvolal zo stromu Sora a keď sa pokúsil unikátne a ladne zísť dole, pošmykol sa, konár praskol a zletel na zem.
„Hokage nás zabije!“ zopla ruky Sakura a pohliadla na Shikamara, ktorý si pretieral čelo prstami. Tieto výlevy, Sora, Hokage naštvaný, Kakashi otrávený, on otrávený, to je príliš veľa práce na jedného človeka.
„Zrejme sa nám tu stala chybička.“ Za chrbtami dvoch jouninov sa objavil Hokage. Jeho tieň ich prerástol a obaja stuhli. Chudák Sora zbierajúc sa spod konára vypľul list z úst a striasol si akési larvy z ramena. Oklepal sa celý a postavil sa.
„Gaara, teda Kazekage-sama sa nemohol dostaviť, vyskytli sa...“ Sora prestal rozprávať. Nebolo to tým, že by zazrel veľkosť samotného Hokage ako takého. Jeho obrovitosť neznamenala telesnú veľkosť, ale auru, ktorú vyžaroval, postoj, charizma a povesť. Proste nevedel, ako sa povie to slovné spojenie, ktoré znie: neočakávané komplikácie.
„Niečo sa prihodilo, hm?“ riekol pokojne Hokage.
„Tak tak.“ prikývol Sora a odkašľal si, „teda, ospravedlňujem sa za tie komplikácie...“ ťapol sa do čela, „to je ono nečakané komplikácie. Viete Sakura ma udrela a ja som odletel a buchol sa do hlavy, takže.“ Pošúchal si boliestku vzadu na hlave.
„T-to nie je pravda! Vyletela mi ruka nekontrolovateľne!“ nevinne ustúpila s úsmevom na bok ružová.
Okolie sa začínalo napĺňať ešte väčším chladom. Slnko zapadalo znova akoby na nesprávnej strane a vzduch cirkuloval naopak. Dnešný deň bol absolútne opačný, čo sa týkalo všetkého. Naruto zmizol, Sasuke za ním. Kakashi ich nedokázal ďalej vystopovať, Kazekage má problémy a on sa dozvie všetko nakoniec.
„Konoha potrebuje poriadok!“ otočil sa Hokage a rozišiel sa preč.
Všetci traja ho sledovali, ako za ním stúpa aj jeho už bledý tieň. Slnko sa neúprosne schovalo za vrchy hôr a po jeho lúčoch neostala ani pamiatka. Blížil sa chladný večer.
„Ani sa neopýtal, čo sa stalo.“ Riekol po chvíľke ticha Shikimaru, „vôbec ho nezaujíma, čo sa v Sune deje.“ Hokage im zmizol z očí. Dnešný deň bol proste príliš zvláštny na to, aby pochopil prečo sa určité veci ešte stále diali a neskončili.
Svet mohol byť pokojne začarovaný.
„Musím sa vrátiť do Suny.“ Oznámil Sora, „skôr než bude úplná tma.“
„To nemôžeš stihnúť!“ zvolal na neho Sakura so zamračením.
„Čo sa stalo, Sora?“ otočil sa dozadu Shikamaru, „povedz mi to.“
„No,“ usmial sa nevinne, „nie je to jedno? Hokage to zaiste vie.“
„ČO?!“ zvolal Shikamaru za utekajúcim Sorom, „si robíš srandu?! Vráť sa! počuješ?! Hej!“

Hokage sa posadil do kresla a otočil sa k oknám. Už žiadna žiarivá silueta ktorá by ho rozjasnila. Len šero v okolí. Priezračné a jasné. Založil ruky na hrudi a prestrelil pohľadom celú tmu ktorá sa norila v jeho okolí.
Čo si vôbec Naruto myslí o sebe? A čo Sasuke?
„Kakashi,“ ozval sa do tichej miestnosti, „zajtra ráno odchádzam.“
„Idete do Suny?“
„Nie. Nestrpím, aby moji ľudia, dezertovali!“
„Hokage-sama, Vy chcete ísť hľadať Naruta a Sasukeho?“ prekvapene si prestal štúrať v uchu Kakashi malíčkom.
„Samozrejme.“
„Ah...“

„Sakura!“ zvolal Kakashi a hodil starou knihou smerom k ružovovlasej kunoichi. Tá chytila knihu a mala chuť ju roztrhnúť na polovicu..
„Sensei!“
„Sakura!“
„Sensei!“
„Sakura!“
„Senseeeei!“
„Ticho!“ zvolal niekto tretí z okna ktoré buchlo nad nimi. Ulica sa za nimi už ani neotáčala. Zvyknutí na podobné výlevy Hatakeho mladšieho a Haruno... originál?
„Prečo si tak drzá na svojho senseia?“ založil ruky v bok Kakashi a Sakura mu podala knižku. To jedno oko, ktoré na ňu pozeralo, bolo tak protivné, že by do neho bola hodila tú knihu naspäť. Alebo si zrolovala stránku z knižky a bodla ho ňou do oka.
„Hokage dnes odchádza.“
„Kam? Na čo?“ nahla sa k nemu a hneď na to, svoj počin oľutovala, „nezaujíma ma to. Nikam s ním nejdem!“ odvrkla urazene, „bola som minule.“
„Sakura!“
„Sensei!“ ich pohľady sa stretli, ale obaja mlčali.
„Ahoj, ahoj.“ Votrel sa medzi nich tretí, hnedovlasý, „o čom sa bavíte?“
„Sora!“ obaja značne prívetiví ho objali okolo ramien, „čo tu robíš hm? Nešiel si do Suny?“
„No, som späť. Mám správu.“
„Ty dokážeš cestovať tak neuveriteľne rýchlo.“ Poklepkal ho po hlave Kakashi a Sakura sa zasmiala. Bol to skôr ten typ smiechu: ahahahaha haha ah – dobre to bol trápny smiech. Preto sa otočila a pohliadla na tržnicu s novými červenými jabĺčkami, ktoré sa leskli na slnku.
„Kazekage ťa už nepotrebuje?“ natiahol mu vestu Kakashi a pohliadol pod ňu na jeho telo, „pozerám, že si zosilnel za ten čas.“
Sorovi vyletelo hore jedno obočie, „Pozri staroch, nemám náladu.“ Zamračil sa a Kakashi urobil to isté. Dve úžasne kamenné tváre na seba zízali.
„Odvolaj to!“ začal prvý Kakashi.
„Ty to odvolaj.“
„Neodvolám.“
„Odvolaj to!“ napodobnil Kakashiho postoj založených rúk.
„Nemá čo odvolať.“
„Odvolaj to, čo si povedal.“
„Čo som povedal?“
„Že som zosilnel.“
„Nezosilnel si.“
„Aj tak si staroch!“
„Odvolaj to dvakrát.“
„Houbeles ti odvolám.“ Vyplazil mu jazyk Sora.
„Aidara.“
„Hatake.“
„Aidara.“
„Hatake!“
„TICHO!“ ozval sa znova rev z okna a oboch ich zliali nepríjemné splašky rybacích hláv a kúskov rezancov.

„Chápem.“ Prikývol Sora, „je to pre vás asi ťažké.“ Namotal si jednu paličku rezancami a tváril sa, že je múmio-žrút. Takto jedol ten rámen už pol hodiny. Bol už studený a mužovi za pultom sa vráska na čele čoraz viac prehlbovala.
„BAKA YAROOOO!“ zreval na celý svoj stánok a buchol po pultíku, „čo sa v tom hrabeš ako tela v tráve?!!!“ zreval až mu vystrelili sliny na Soru aj Kakashiho, „nechutí ti môj RÁMEN?! TY BEZCHRBTOVÝ PLUTVOVÝ BEZSTAVOVEC!“
Sora sa začal urýchlene čistiť z pľuvancov a Kakashi si to pre istotu utieral do neho. Podoprel si hlavu o ruku, „Musíte pochopiť, že v Sune nemajú rámeny tak nevie, ako sa to je.“
„Zabijem ťa!“ zvrčal Sora nezúčastnene. Len hľadel do svojho miso a namotával si rezance na paličku ďalej.
„Ah, tak ty si zo Suny, hmmm? Odkiaľ beriete vodu?“ nahol sa k nemu mužík s bradou zrazu priateľsky, „počul som, že máte peknú vegetáciu v okolí.“ Hnedé oči sa blýskali po tajomstvách, ktorými by ohuroval vo svojej záhrade. Nemal len stánok s rámenom, mal veľkú záhradu, kde si pestoval vlastnú zeleninu. A takéto tajomstvo, to by reku bolo.
„Čakáme na dážď, čo asi.“ Odvrkol Sora.
Kakashi sa rozosmial absolútne jemným, elegantným spôsobom, ktorý privábil tri ženy. Ani jedna z nich sa neodvážila prísť k nemu bližšie. Na to bol Kakashi príliš veľká hviezda.
„Nemal by si ho dráždiť, Satoshi,“ riekol nakoniec po svojom bravúrnom výkone, „je to stelesnenie zla. On keď sa naštve, tak začne snežiť.“
„Baka!“ hodil mu misku to hlavy Sora a postavil sa s dunením, „nikomu neprezradím nič a ak nechceš mať predčasné Vianoce, Nový Rok a znova Vianoce a naveky vekov už len Vianoce, tak ma ne*er!“
„Ooooo!“ zatlieskal Satoshi a utrel si ruky do zásterky, „ty vieš vážne urobiť tak aby padal sneh?“
„Jasné, denne doma pod zadkom mrazím filety.“ Oprášil sa od neviditeľného prachu Sora a rozišiel sa k tržnici, „platbu nechám na tebe staroch!“
Sivá hlava sa otočila a v oku sa zablyslo. Kakashi vystrelil za hnedovlasým ninjom. Kunaiom mu rozrezal vestu aj tielko pod tým a so smiechom si pohodil svojou zbraňou.
„Haha,“ ukázal prstíkom na polonahého Soru, „nevyvinul sa.“
„TICHO!“

Nakoniec sa to vážne stalo! Odchádzal preč. Pohliadol na Kakashiho a Shikamara, ktorí stáli vedľa neho ako sovia stráž. I tak vedel, že pod vestou Kakashi skrýva knihu a čaká len na ten okamih, kedy vypadne a bude môcť chodiť do večera krížom krážom po ulici a čítať si.
„V dobe mojej neprítomnosti, Kakashi, si mojim zástupcom.“
„Rozumiem. Dúfam, že sa Vám nič nestane. Prajem Vám veľa sily, úspechu a šťastia.“ Nervózne sa prstíkom poškrabkal na čele. Pre boha nech sa mu nič nestane lebo umriem! Znamenalo by to stať sa Hokage! Radšej si vymením pravé a ľavé okolo ako sa stať Hokage.
„Vážne nechcete, aby sme Vás sprevádzali na ceste? Bude to dlhá cesta.“
„Nie, nebude, nemajte strach.“ Odvetil Hokage.
„Uf.“ Vytiahol si knižku spod vesty Kakashi a ovial sa. Tak ako včera bol chladný deň. ktorý prišiel s príchodom Soru, tak aj odišiel s ním a zase je horúco. Vážne ho tam musia používať ako klimatizáciu.
„Čo to zase je?“ ovial ho chladný vánok až ním prešli zimomriavky. On neodišiel? Čo tu zase robí?
„Zabudol som Vám niečo dať.“ Pribehol k ním Sora. Chudák celý poviazaný, aby ako tak vyzeral ako ninja či samuraj, alebo kí ďas bol.
„Stretol som vám takto...“ zase tie výpadky pamäte, „bežal som lesom a niekto mi dal toto. Alebo som to našiel?“ vytiahol zvitok z puzdra.
„Kedy ti to dali?“ vzal si ho Hokage.
„Ja práveže neviem Hokage-sama. Ako ma Sakura omlátila o strom mám amnéziu.“
„Odchádzam!“ rozišiel sa majestátne z brány Konohy do pustého, obrovského, temného a nebezpečného lesa.
„Yare,“ povzdychol si Shikamaru, „máme divného Hokageho. A k tomu Uchihu. Niežeby bol slabý a zle sa správal, ale... je to otrava proste.“ Rozišiel sa preč, „keby niečo tak ma nehľadajte. Nebudem k dispozícii nasledujúcich pár hodín.“ Ležérne sa odpratal kamsi po chodníku preč. Ešte o päť minút bol vidieť na tom istom chodníku tak pomaly sa vliekol.
„Čo to máš?“ opýtal sa Kakashi pieskového ninju, ktorý si rozbalil akýsi ďalší zvitok.
„Eh, obávam sa, že si Madara vzal rozprávku, čo som napísal po ceste pre syna.“
„Idiot.“